II. ÚS 273/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 273/2012-85

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti ZEPRIS, s. r. o., Mezi Vodami 639/27, Praha 4, Česká republika, spoločnosti BDR, s. r. o., Murgašova 11, Žilina, a , , zastúpených Advokátskou kanceláriou Valko Marián & Partners, s. r. o., Porubského 2, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Mariána Valka, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 CoKR 1/2012 zo 7. februára 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 R 4/2011 z 29. februára 2012 a takto

2.1 Na účely financovania svojej podnikateľskej činnosti uzavrel slovenský ZEPRIS s právnou predchodkyňou dnešnej , , úverovú zmluvu č. 46/07 z 26. marca 2007, na základe ktorej sa banka zaviazala poskytnúť mu jednak úverovú linku v celkovej sume 55 miliónov Sk rozdelenú na tri časti (A, B a C), ako aj úverovú linku v sume 2,1 milióna €. Na zabezpečenie záväzku slovenský ZEPRIS uzavrel s tou istou bankou aj tieto záložné zmluvy: a) záložnú zmluvu z 26. marca 2007 na peňažné pohľadávky slovenského ZEPRIS-u voči tretím osobám (poddlžníkom) na zabezpečenie častí A, B a C; záložné právo bolo riadne zaregistrované v Notárskom centrálnom registri záložných práv (ďalej len „notársky register“), b) záložnú zmluvu z 26. marca 2007 na peňažné pohľadávky slovenského ZEPRIS-u voči tretím osobám (poddlžníkom) v min. výške 1 milión € na zabezpečenie druhej úverovej linky, záložné právo bolo riadne zaregistrované v notárskom registri, c) záložnú zmluvu z 30. júna 2010 na pohľadávky z obchodného styku s odberateľmi (poddlžníkmi) v min. výške 1 milión €, pohľadávky z bankových účtov, a to na zabezpečenie všetkých pohľadávok banky z úverovej zmluvy z 26. marca 2007 v znení dodatkov až do výšky istiny 3,2 milióna €, záložné právo bolo riadne registrované v notárskom registri.

2.3 Po vydaní uvedeného rozhodcovského rozsudku, ale pred konečným rozhodnutím o odklade vykonateľnosti uzavrel slovenský ZEPRIS 25. januára 2011 zmluvu o pôžičke, tentoraz s českým ZEPRIS-om. Na jej základe sa český ZEPRIS zaviazal poskytnúť slovenskému ZEPRIS-u jednak sumu 1,2 milióna € a jednak ďalších 800 000 € na požiadanie. Súčasťou zmluvy bola aj klauzula, podľa ktorej je pôžička splatná, ak sa voči slovenskému ZEPRIS-u začne exekučné konanie pre pohľadávku presahujúcu 10 % základného imania slovenského ZEPRIS-u. Súčasne s touto zmluvou slovenský ZEPRIS uzavrel s českým ZEPRIS-om záložnú zmluvu, na základe ktorej zriadil na zabezpečenie uvedenej pohľadávky záložné právo na peňažné pohľadávky voči dodávateľom a odberateľom, na pohľadávky z bankových účtov, na vrátenie zálohy, ktorú slovenský ZEPRIS poskytol financujúcej banke, na verejnoprávne pohľadávky (preplatky na daniach a pod.), na hotové peniaze a ceniny a na samostatné hnuteľné veci (vrátane tých, ktoré budú nadobudnuté v budúcnosti).

2.4 Dňa 26. januára 2011 slovenský ZEPRIS vyplatil svojej spoločnosti Pfeiffer GmbH ako svojmu jedinému spoločníkovi na základe jeho vlastného rozhodnutia [§ 125 ods. 1 písm. b) v spojení s § 132 Obchodného zákonníka] podiel na zisku z minulých období vo výške 1 050 000 €.

3. Už 18. júla 2011 podal slovenský ZEPRIS okresnému súdu návrh na povolenie svojej reštrukturalizácie. Podľa návrhu mal slovenský ZEPRIS k 31. máju 2011 celkový majetok v sume 2 253 916,83 € a záväzky po lehote splatnosti v sume 1 203 628,86 €. Spoločnosť však podľa vlastného vyjadrenia bola v úpadku formou platobnej neschopnosti, keďže tieto záväzky boli kryté finančným majetkom len v sume 501 016,98 €. Spoločnosť zároveň poukázala na stagnáciu stavebnej produkcie v roku 2010, ako aj to, že v reštrukturalizácii bude možné vyššie uspokojenie veriteľov než v konkurze.

ZEPRIS-u, naopak, pohľadávku českého ZEPRIS-u (v sume 1 269 606,04 €) uznal za riadnu pôžičku prevzatú v súvislosti s podnikateľskou činnosťou a za lepších podmienok než bankové pôžičky. Správca v posudku dospel k záveru, že slovenský ZEPRIS nie je predlžený, ale je k 31. máju 2011 platobne neschopný z už uvedeného dôvodu. Správca v posudku ďalej uviedol, že slovenský ZEPRIS vykonal viacero opatrení na predídenie úpadku (rokovania s veriteľmi o reštrukturalitzácii, rozložení a prolongácii úverov, vypracovanie marketingového plánu, novej cenovej politiky, rokovania s obchodnými partnermi, určité opatrenia v oblasti správy pohľadávok a záväzkov, racionalizácia prevádzky, obrana proti záväzku voči Suchému Miestu), no nepodarilo sa ho

Na základe analýzy predpokladaných opatrení na zachovanie prevádzky podniku slovenského ZEPRISU (stabilizácia a rozvoj obchodných príležitostí, výrazný marketing, opatrenia v oblasti správy pohľadávok, racionalizácia nákladov) a možností ich splnenia (spoločnosť mala kontrahované dodávky za viac ako 5 miliónov eur a podporu veriteľov) dospel správca k záveru, že slovenský ZEPRIS bude dosahovať kladný hospodársky výsledok (v roku 2011 napríklad v sume 0,385 miliónov €). Podľa správcu by konkurz slovenského ZEPRIS-u priniesol výťažok z predaja častí majetku v sume 1 448 905,53 € (pričom dosiahnutý výťažok pri jednotlivých typoch aktív dosahoval približne 10 až 80 % ich obstarávacej ceny podľa účtovníctva), ale vyžadoval by si náklady v sume 701 353,37 € (v tom najmä odstupné a mzdy v sume 300 000 €, odmenu správcu v sume 80 000 €, odmenu dražobníka v sume 75 422,95 € a ekonomické a účtovné služby v sume 72 000 €) pri predpokladanom trvaní 36 mesiacov.

vôbec). Pokiaľ by sa dosiahla dohoda s (nezabezpečenými) veriteľmi týkajúca sa ich pohľadávok a dosiahnu sa plánované hospodárske výsledky, môže byť hodnota podniku slovenského ZEPRIS-u vyššia než v konkurze, a tak so súhlasom veriteľom môže reštrukturalizácia prebehnúť za pokračovania v prevádzkovaní jeho podniku na účely jeho predaja alebo jeho zlúčenia, alebo splynutia s inou osobou.

3.2 Už 9. augusta 2011 bolo okresnému súdu zo strany Suchého Miesta doručené „upozornenie na špekulatívny dôvod podania návrhu na povolenie reštrukturalizácie“, v ktorom Suché Miesto predovšetkým upozornilo na právoplatnosť rozhodcovského rozsudku (pozri bod 2.2) a na to, že žiadosť o odklad jeho vykonateľnosti bola už 30. júna 2011 krajským súdom zamietnutá. Súčasne opísalo priebeh rozhodcovského konania, v ktorom podľa neho slovenský ZEPRIS konal v rozpore s poctivým obchodným stykom a arbitrážnymi štandardmi, keď neprijal rozhodnutie podľa zásad spravodlivosti, čím došlo k zdĺhavému konaniu. Suché Miesto bolo presvedčené, že slovenský ZEPRIS nechce uspokojiť ich priznaný nárok. K majetkovej situácii slovenského ZEPRIS-u Suché Miesto poukázalo na výrazné zvýšenie imania, rozdelenie zisku a organizovanie teambuildingových aktivít, čo nekorešponduje s údajne zlou finančnou situáciou. Jeho majetok je podľa Suchého Miesta ohodnotený na viac než 4 mil. €, pričom jedinými záväzkami sú úverové záväzky voči financujúcej banke, ktoré neboli plne vyčerpané. Jeho obrat v roku 2010 predstavoval 4,8 mil, €, na rok 2011 bol plánovaný v sume viac ako 5,5 mil. € a vyplatenie zisku jedinému spoločníkovi je podľa Suchého Miesta odporovateľné. Tieto kroky podľa Suchého Miesta dokazujú, že slovenský ZEPRIS nemal v úmysle svoj záväzok uhradiť, že nespĺňa podmienky na povolenie reštrukturalizácie, zmenšovanie majetku bolo cielené a úmyselné a podaný návrh je špekulatívny.

3.3 Slovenský ZEPRIS v reakcii na uvedené podanie vytkol Suchému Miestu určité nesprávne faktické tvrdenia a odmietol, že by reštrukturalizácia súvisela výlučne s pohľadávkou Suchého Miesta. Jej dôvody boli podľa neho jasne a zrozumiteľne popísané v reštrukturalizačnom posudku. Odmietol tvrdenie, že by predlžoval rozhodcovské konanie voči Suchému Miestu, keďže bolo jeho právom nesúhlasiť s rozhodnutím podľa zásad spravodlivosti, a zákonnosť samotného rozhodcovského rozsudku je podľa neho predmetom konania o jeho zrušenie.

3.5 Suché Miesto si svoju pohľadávku opísanú v bode 2.2 v celkovej sume približne 1,02 mil. € (istinu, úroky z omeškania, náklady uplatnenia) v reštrukturalizácii slovenského ZEPRIS-u riadne prihlásilo, správca však jeho pohľadávku poprel. Suché Miesto následne podalo žalobu o určenie jej pravosti a poradia. V ďalšom podaní z 30. septembra 2011 však žiadalo správcu, aby poprel aj ďalšie pohľadávky a odporoval niektorým úkonom: a) Predovšetkým mal správca poprieť pohľadávku českého ZEPRIS-u zo zmluvy o pôžičke z 25. januára 2011 a jej zabezpečenie, pretože ide o odporovateľné právne úkony. Český ZEPRIS bol totiž spriaznenou osobou slovenského ZEPRIS-u (ten istý jediný, resp. majoritný spoločník), pôžička bola poskytnutá deň pred výplatou podielu na zisku zo strany slovenského ZEPRIS-u a prvá časť pôžičky sa stala splatnou okamihom poskytnutia, keďže v tom čase boli splnené podmienky okamžitej splatnosti (pozri bod 2.3), čím spôsobila úpadok. Ostatné tranže pôžičky boli podľa Suchého Miesta poskytnuté, keď už bol slovenský ZEPRIS v úpadku. Keďže pôžičky neboli bezúročné, mal slovenský ZEPRIS vedieť, že nebude mať prostriedky na ich vrátenie. Poskytnutie niektorých tranží, ktoré boli podľa zmluvy bezhotovostné, nebolo preukázané (výpisom z účtu). Dôvod odporovateľnosti záložnej zmluvy na zabezpečenie záväzku z pôžičky spočíva podľa Suchého Miesta v tom, že slovenský ZEPRIS využil od konca roka 2010 do 31. mája 2011 (rozhodný deň na posudzovanie predlženia) všetky disponibilné prostriedky na úhradu záväzkov voči financujúcej banke, ktorá mala na jeho majetku registrované prednostné záložné právo (o čom svedčí to, že výška záväzku voči nej z titulu úveru k 31. máju 2011 je 0 €, ale vznikol nový nešpecifikovaný záväzok v sume 600 000 € z titulu zmluvnej pokuty, pričom podľa Suchého Miesta išlo buď o zmluvnú pokutu za porušenie záložnej zmluvy s financujúcou bankou zriadením ďalšieho záložného práva na majetok slovenského ZEPRIS-u v prospech českého ZEPRIS-u, alebo o sankciu za predčasné splatenie úveru), čím sa záložné právo českého ZEPRIS-u formálne registrované ako druhé v poradí stalo v podstate prednostným.

3.7 Dňa 12. októbra 2011 sa konala prvá schôdza veriteľov slovenského ZEPRIS- u, na ktorej sa zúčastnili veritelia s celkovým počtom 1 987 827 hlasov, medzi nimi najmä český ZEPRIS s počtom hlasov 1 534 423 (približne 77 % celkového počtu) a spoločnosť Gawaplast Slovakia s. r. o. (ďalej len „Gawaplast“), s 20 845 hlasmi. Z prezenčnej listiny pripojenej k zápisnici vyplýva, že českému ZEPRIS-u a Gawaplastu správca uznal celé ich prihlásené pohľadávky. , ktorého pohľadávka bola tiež uznaná v celom rozsahu a ktorému mohlo patriť celkovo 1 501 hlasov, sa na schôdzi nezúčastnil. Na schôdzi sa, naopak, zúčastnil zástupca Suchého Miesta, ktorému však kvôli popretiu jeho pohľadávky nepatril ani jeden hlas, pričom pokiaľ by k popretiu nedošlo, patrilo by mu celkom 1 019 377 hlasov. Na schôdzi došlo okrem iného k voľbe veriteľského výboru, do ktorého boli zvolení český ZEPRIS a ďalšie dve spoločnosti, vždy viac než 95 % väčšinou prítomných hlasov. Na prvej schôdzi veriteľského výboru bol český ZEPRIS zvolený za jeho predsedu. V priebehu schôdze Suché Miesto adresovalo prítomnému konateľovi slovenského ZEPRIS-u dve otázky: na aký účel boli použité prostriedky z pôžičky „zo strany jediného spoločníka dlžníka“ (myslené zrejme: zo strany českého ZEPRIS-u a v takom zmysle aj konateľ otázku pochopil, čo vyplýva z textu zápisnice) a „(p)rečo bol v januáru roku 2011 vyplatený zisk jedinému spoločníkovi, keď boli v tom čase splatné pohľadávky veriteľov približne vo výške 800 000 €“. Z odpovede konateľa priamo na schôdzi, ako aj následného písomného vyjadrenia zo 17. októbra 2011 vyplynulo, že poskytnutá „pôžička bola v celej výške použitá na úhradu splatných záväzkov“ slovenského ZEPRIS-u, ako aj to, že podiel na zisku bol spoločnosti Pfeiffer GmbH vyplatený, lebo bol splatný, pričom splatné záväzky voči iným veriteľom nedosahovali sumu 800 000 €, ale len 250 000 €, a s viacerými z nich bol dohodnutý posun splatnosti, takže záväzky splatné k 26. januáru 2011 boli postupne uhradené v celom rozsahu.

4.1 Návrh reštrukturalizačného plánu vypracoval slovenský ZEPRIS ako dlžník 31. októbra 2011 podľa údajov k 31. augustu 2011. a) Opisná časť reštrukturalizačného plánu bola vo veľkej časti zhodná s reštrukturalizačným posudkom, často sa používali dokonca doslovne zhodné formulácie (pozri bod 3.1), pričom rozdiely medzi nimi vyplývali v podstate len z aktualizácie údajov

Oproti posudku boli revidované východiskové údaje pre posúdenie reálnosti naplnenia plánu, keď uviedol, že slovenský ZEPRIS má kontrahované objednávky v sume 1,7 mil. €, má rozpracovaných niekoľko výberových konaní vo finálnej fáze na sumu celkovo 0,3 mil. € a je účastníkom ďalších 60 výberových

Taktiež bol revidovaný odhad uspokojenia v konkurze, keď plán predpokladal celkový výťažok z predaja v sume približne 1,97 mil. € (zvýšenie o približne 500 000 € v porovnaní s posudkom, porov. bod 3.1) a celkové náklady konkurzu v sume približne 0,67 mil. € (zníženie o približne 30 000 € oproti posudku, opäť porov. bod 3.1). Čistý výnos by tak predstavoval približne 1,3 mil. €, čo by znamenalo uspokojenie zabezpečených veriteľov (v podstate len pohľadávky českého ZEPRIS-u v časti 1,5 mil. €, pozri ďalej) v rozsahu 80,4 % a nezabezpečených veriteľov v rozsahu 0 %. Reštrukturalizačný plán tak navrhol, aby boli vytvorené štyri skupiny veriteľov: - skupina 1 – český ZEPRIS s časťou svojej pohľadávky vo výške 1,5 mil. €, ktorá je zabezpečená záložným právom (porov. bod 2.3) a ktorá mala byť uspokojená v celom rozsahu do šiestich rokov od právoplatného skončenia reštrukturalizácie (na rozdiel od posudku, v ktorom sa počítalo s uspokojením len do výšky približne 1,27 mil. € a len v rozsahu 40 %),

Na základe toho plánu dospel k záveru, že reštrukturalizácia zabezpečuje veriteľom vyššiu mieru uspokojenia. Súčasťou tohto odhadu nebola kvantifikácia účinkov prípadného úspešného odporovania niektorým úkonom, ktoré uvádzalo vo svojich podnetoch Suché Miesto (pozri body 3.3 a 3.5). b) V záväznej časti reštrukturalizačného plánu bolo zopakované rozdelenie veriteľov do skupín, pričom prílohou a súčasťou plánu boli návrhy - dohody o zmene pohľadávok s českým ZEPRIS-om, ktorou tento súhlasil s uspokojením svojej pohľadávky do výšky 1,5 mil. € v dohodnutých lehotách do šiestich rokov od

Súčasťou záväznej časti reštrukturalizačného plánu boli aj ustanovenia o dozornej správe, ktorú mal vykonávať doterajší správca.

4.2 Veriteľský výbor o návrhu reštrukturalizačného plánu rokoval 4. novembra 2011 za prítomnosti všetkých svojich členov, ktorí sa jednomyseľne uzniesli na jeho schválení a odporučení pre schôdzu veriteľov, aby ho tiež schválila.

4.3 Na schvaľovacej schôdzi veriteľov, ktorá sa konala 30. novembra 2011, sa zúčastnili veritelia, ktorí mali celkovo 1 936 365 hlasov, pričom išlo takmer výlučne o veriteľov, ktorí sa zúčastnili aj prvej schôdze veriteľov 12. októbra 2011. Medzi prítomnými veriteľmi bol český ZEPRIS, ako aj spoločnosť Gawaplast. sa nezúčastnil ani tejto schôdze. Naopak, na schôdzi sa zúčastnilo Suché Miesto, ktoré však nemalo žiaden hlas. V súlade s reštrukturalizačným plánom sa na hlasovanie vytvorili tri skupiny. Skupinu č. 1 tvoril český ZEPRIS a v jej rámci mohol uplatňovať 1 500 000 hlasov. Skupinu č. 2 tvoril UniCredit Leasing Slovakia a. s., ktorý v jej rámci mohol uplatňovať 374 hlasov. Skupinu č. 3 tvorilo celkom 13 prítomných nezabezpečených veriteľov, ktorí mali celkovo 435 991 hlasov. Podľa údajov v zápisnici všetci prítomní veritelia vo všetkých skupinách všetkými hlasmi hlasovali za prijatie plánu, ktorý bol predložený.

4.4 Uznesením č. k. 2 R 4/2011-270 z 28. novembra 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. decembra 2011, okresný súd povolil, aby na miesto spoločnosti Gawast do reštrukturalizácie (v uznesení nesprávne označovanej za „konkurzné konanie“) vstúpila spoločnosť BDR, t. j. sťažovateľ v druhom rade.

4.6 Okresný súd uznesením sp. zn. 2 R 4/2011 z 13. decembra 2011 plán zamietol. V jeho odôvodnení po takmer doslovnej citácii podnetu Suchého Miesta uviedol len toto: «Súd sa stotožnňuje s podaným podnetom na zamietnutie plánu... Vychádzajúc z ust. § 154 ods. 1 písm. d) ZKR [zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „konkurzný zákon“) v znení účinnom pred 31. decembrom 2011, pozn.] má súd za to, že plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, nakoľko reštrukturalizačný plán, ktorý predložil dlžník súdu na potvrdenie poskytuje veriteľom významne nižšiu mieru uspokojenia, ako by dosiahli v konkurze. Na druhej strane je potrebné uviesť, že nakoľko boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia zákona ZKR o pláne tak, ako to bolo uvedené v predmetnom podnete veriteľa SUCHÉ MIESTO s. r. o. je nepochybné, že daná skutočnosť má za následok nepriaznivý vplyv na tohto veriteľa ako účastníka plánu, a to z dôvodu, že v zmysle ustanovenia § 154 ods. 1 písm. b) ZKR plán poskytuje osobitné výhody len niektorému účastníkovi plánu. S poukazom na uvedené možno vysloviť záver, že týmto konaním dlžníka boli nedôvodne zvýhodnení zabezpečení veritelia, čo je podľa § 6 ZKR neprípustné.»

4.7 Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal slovenský ZEPRIS ako predkladateľ reštrukturalizačného plánu odvolanie, v ktorom navrhol jeho zmenu v zmysle potvrdenia reštrukturalizačného plánu, a to z týchto dôvodov: a) Uznesenie okresného súdu je predovšetkým nepreskúmateľné, pretože okresný súd v odôvodnení len odcitoval obsah podnetu Suchého Miesta a konštatoval, že sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje. Navyše je jeho rozhodnutie jednostranné, pretože rozhodol bez vyžiadania si stanoviska úpadcu, správcu alebo veriteľského výboru k podnetu. b) Boli splnené všetky podmienky na prijatie plánu podľa § 148 konkurzného zákona, keď za schválenie plánu hlasovalo 100 % hlasov počítaných podľa sumy zistených pohľadávok prítomných hlasujúcich veriteľov (čo je 92,1 % všetkých hlasov oprávnených hlasovať). To podľa úpadcu vylučuje, aby bol takýto plán v rozpore so spoločným záujmom veriteľom.

Preto je nesprávny záver, že plán nedostatočne vysvetľuje ohodnotenie majetku na úrovni nižšej než jeho účtovná hodnota. Naopak, okresný súd nevysvetlil, prečo sa stotožnil s tvrdením Suchého Miesta, keď sám má vedomosť, že predaj majetku v konkurze za účtovnú cenu je nereálny. Zníženie hodnoty rozpracovanej výroby je odôvodnené tým, že pri vyhlásení konkurzu by jej cenu znižovali uplatnené sankcie zo strany zmluvých partnerov. d) Odhad nákladov vychádzal z trvania konkurzu počas 36 mesiacov, čo vzhľadom na porovnateľné prípady nie je nereálne.

e) Kým v navrhovanom pláne sa pohľadávky veriteľov majú uspokojiť do 30 dní od skončenia reštrukturalizácie, v konkurze by sa uspokojenie oddialilo aspoň o 12 mesiacov. Navyše by boli pohľadávky prihlásené v novej výške, prihlasovaním by veriteľom vznikli nové náklady a pohľadávky by bolo treba opätovne preskúmať správcom. Tento časový aspekt mal okresný súd podľa úpadcu tiež vziať do úvahy pri posúdení spoločného záujmu

zákonníka. Predpokladom odporovateľnosti nie je spriaznenosť účastníkov daného úkonu, ale aj vedomosť beneficienta odporovateľného právneho úkonu o úmysle ukrátiť veriteľov. Keďže rozhodnutie o rozdelení zisku bolo prijaté osem mesiacov pred reštrukturalizáciou a za rešpektovania všetkých zákonných obmedzení, úpadca pri výplate nemal a nemohol mať záujem na ukrátení veriteľov. Podnety Suchého Miesta doručené správcovi ho pritom vyzývali na protizákonný postup, pretože odporovateľnosť v reštrukturalizácii neprichádza

úpadcu. Popretie správca odôvodnil odbornou starostlivosťou, keďže v danom čase sa viedlo konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. Rsp V-19/2008 a bolo možné dôvodne predpokladať jeho zrušenie. Okresný súd nemohol na základe toho konštatovať porušenie ústavných práv Suchého Miesta, keďže takáto právomoc patrí len ústavnému

inej skupiny. Vytvorením samostatnej skupiny pre Suché Miesto by došlo k jeho zvýhodneniu voči ostatným nezabezpečeným veriteľom. i) Suché Miesto podľa úpadcu chybne interpretuje závery ekonomickej analýzy spoločnosti Deloitte Audit s. r. o., ktorá sama v závere obsahuje upozornenie, že pri jej vypracovaní nebolo komunikované s úpadcom a že vychádza len z údajov poskytnutých

4.8 Okresný súd nedoručil odvolanie slovenského ZEPRIS-u na vyjadrenie žiadnemu inému účastníkovi, ale spolu so spisom ho priamo predložil krajskému súdu. Napriek tomu sa k nemu 25. januára 2012 bez vyzvania vyjadrilo Suché Miesto, ktoré k jednotlivým odvolacím dôvodom uviedlo toto: a) Zamietnutie plánu okresným súdom bolo správne, pretože cieľom popretia pohľadávky Suché Miesto bolo zbaviť ho hlasovacích práv, ktoré by hlasovali proti plánu. K popretiu došlo napriek existencii právoplatného rozhodcovského rozsudku a napriek konštatovaniu krajského súdu v uznesení č. k. 1 Cob 226/2011-202, že dôvody na jeho zrušenie neexistujú. b) Podľa Suchého Miesta reštrukturalizácia nenapĺňa svoj cieľ (vyššie uspokojenie ako v konkurze), pretože tento sa predpokladá len u zabezpečenej spriaznenej osoby, ktorá dostane 100 % svojej pohľadávky, ale pri nezabezpečených veriteľoch sa predpokladá uspokojenie len 5 %; pri takomto rozdiele je časový aspekt irelevantný. Stav predlženia slovenského ZEPRIS-u bol vytvorený účelovo, za pomoci spriaznenej osoby, ktorej umelo (ihneď splatnou pohľadávkou, založením všetkého majetku) vytvoril pozíciu zabezpečeného veriteľa, a tým ukrátil ostatných nezabezpečených veriteľov. c) K tvrdeniu úpadcu, že v reštrukturalizácii nemožno odporovať právnym úkonom, Suché Miesto uviedlo, že správca mohol pohľadávku českého ZEPRIS-u a jej zabezpečenie poprieť podľa § 124 ods. 2 konkurzného zákona. Popretím čo do zabezpečenia by sa umožnilo vytvorenie jedinej skupiny zabezpečeného veriteľa UniCredit Leasing Slovakia a. s., a zvyšní veritelia (vrátane českého ZEPRIS-u) mohli byť uspokojovaní v spoločnej skupine, kde by miera uspokojenia prihlásených pohľadávok mohla dosiahnuť (v závislosti od ohodnotenia majetku úpadcu) 74 až 100 %. d) Podľa Suchého Miesta sa mala v konaní retroaktívne aplikovať úprava účinná od 1. januára 2012, podľa ktorej sa v reštrukturalizačnom posudku majú uvádzať aj odporovateľné právne úkony. V každom prípade sa táto úprava bude podľa Suchého Miesta aplikovať v prípade, ak bude plán právoplatne zamietnutý a ak bude vyhlásený konkurz. e) K oceneniu jednotlivých zložiek majetku úpadcu Suché Miesto poukázalo na to, že napríklad ocenenie viacerých pohľadávok voči bonitným veriteľom (Bratislavská vodárenská spoločnosť, a. s., jej dcérska spoločnosť, SPP – distribúcia, a. s.) je o 20 až 50 % nižšie než ich nominálna hodnota, na čo vôbec nie je dôvod. Celkovo je podľa Suchého Miesta zavádzajúce, že pri oceňovaní majetku na účely reštrukturalizačného plánu úpadca vychádza z účtovných hodnôt (ktoré museli zodpovedať realite, pretože audítorská správa k jeho účtovnej závierke neobsahovala žiadnu výhradu voči oceneniu majetku v nej), ale pri kalkulácii výťažku konkurzu už vychádza z nižších hodnôt. f) Suché Miesto ďalej zopakovalo svoje výhrady voči zaradeniu svojej pohľadávky priznanej exekučným titulom do rovnakej skupiny ako bežné prevádzkové pohľadávky. Nesúhlasilo s tvrdením úpadcu, že mohlo žiadať o preradenie do inej skupiny, keďže inou skupinou bola len skupina zabezpečených veriteľov UniCredit Leasing Slovakia a. s., a českého ZEPRIS-u. g) Podľa Suchého Miesta je úlohou konkurzného súdu pri povoľovaní plánu skúmať aj ocenenie majetku dlžníka práve na účely posúdenia, či je reštrukturalizačný plán v spoločnom záujme veriteľov.

ZEPRIS. Zabezpečenie záložným právom je v takýchto prípadoch bežná podnikateľská prax. Suché Miesto sa vo svojich podnetoch vždy domáhalo len odporovania, nie popretia tejto pohľadávky, čo nebolo prípustné a Suché Miesto opak ani nevysvetlilo. Uspokojenie v konkurze bude podľa úpadcu určite nižšie, pretože výťažok konkurzu po odpočítaní prednostných pohľadávok nebude postačovať ani na uspokojenie zabezpečených veriteľov. Nemožno „počítať s príjmom z prípadného odporovania pohľadávok, nakoľko by ich prípadné popretie zo strany správcu bolo zjavne neúspešné“. Hodnota pohľadávok bola stanovená odborným odhadom a ponukou troch nezávislých obchodníkov s pohľadávkami a nemôže byť spochybnené nepodloženým názorom Suchého Miesta. Táto spoločnosť v čase tvorby plánu nerozporovala svoje zaradenie do skupiny ani celkovú výšku uspokojenia. Výhrady Suchého Miesta k oceneniu majetku sú nesprávne, pretože je rozdiel medzi likvidačnou hodnotou podniku (pri speňažovaní jednotlivých aktív) a hodnotou prevádzkovaného podniku, ktorá je relevantná v prípade úspešnej reštrukturalizácie. Úlohou audítora nebolo zisťovať zhodu účtovného ocenenia s trhovou cenou, ale kontrola účtovných postupov.

Odvolací súd dospel k záveru, že v rámci konkurzu možno predpokladať významne vyššiu mieru uspokojenia veriteľov ako predpokladá plán, najmä vzhľadom na skutočnosť, že podľa novej právnej úpravy (zákon č. 348/2011 Z. z.) účinnej od 1. 1. 2012 spriaznený zabezpečený veriteľ, ktorý vystupoval v predmetnej reštrukturalizácii, bude mať v následnom konkurze, ktorý sa bude viesť vzhľadom na prechodné ustanovenia podľa novej právnej úpravy (§ 206a ZKR), podriadené postavenie (§ 95 ods. 3 ZKR v spojení s § 9 ZKR), čím sa zásadným spôsobom zvýši uspokojenie nezabezpečených veriteľov. Ide o zákonný následok, ktorý je v účinnosti od 1. 1. 2012, na ktorý odvolací súd v čase rozhodovania musí brať ohľad. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje najmä na postavenie veriteľa ZEPRIS... Česká republika, ktorý ako vyplýva zo spisu je osobou spriaznenou s dlžníkom a ktorý má byť podľa plánu uspokojený ako zabezpečený veriteľ v celom rozsahu na úkor ostatných nezabezpečených veriteľov. Obdobne plán predpokladal uspokojenie takéhoto veriteľa v konkurze na úkor nezabezpečených veriteľov. Okrem toho odvolací súd sa tiež stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v rámci konkurzu možno predpokladať, že sa dosiahne vyšší výťažok ako predpokladá plán, najmä pokiaľ ide o výťažnosť pohľadávok. Odborné vyjadrenie, ktoré malo stanoviť hodnotu pohľadávok a ktoré predložil dlžník, odvolací súd nepovažuje za dôveryhodné, nakoľko znalecká organizácia klasifikuje niektoré pohľadávky ako čiastočne vymožiteľné aj v prípade takých subjektov, ktoré ešte nie sú v omeškaní a ktoré sú voči nesporne bonitným subjektom. Obdobne pokiaľ ide o kalkulované náklady konkurzu odvolací súd považuje tieto náklady v sume 674.442,- EUR za nedôvodné, pričom v prípade paušálnych nákladov nepovažuje za dôvodné, aby tieto boli tieto vyčíslené na celé obdobie konkurzu v tej istej sume. Obzvlášť v prípade nájmu na uskladnenie a stráženie strojného zariadenia, nie je dôvodné predpokladať, že takýto náklad bude správca vynakladať počas celého konkurzu, najmä pokiaľ úlohou správcu je majetok rýchlo speňažiť. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom dlžníka, že majetok v rámci konkurzu by mal byť speňažovaný dražbou. Zákon predpokladá viacero spôsobov speňaženia majetku, pričom je úlohou správcu vybrať najvhodnejší a najmenej nákladný spôsob speňaženia majetku, pričom v prípade dražby túto môže zorganizovať aj sám bez dodatočného vynaloženia nákladu na dražobnú spoločnosť. Odvolací súd tiež konštatuje, že predaj hnuteľných vecí a pohľadávok dražbou v rámci konkurzu nie je obvyklý.

Pokiaľ ide o samotné posúdenie hodnoty odporovateľných právnych úkonov v rámci plánu, odvolací súd konštatuje, že právo odporovať právnemu úkonu je majetkovým právom, ktoré tvorí konkurznú podstatu, pričom hodnota takéhoto práva predstavuje plnenie, ktorú možno dosiahnuť v prospech konkurznej podstaty.

spriaznených osôb platí vyvrátiteľná zákonná domnienka o úmysle dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj o vedomosti druhej strany o takomto úmysle. Vzhľadom na tieto skutočnosti, obzvlášť pokiaľ niektorý z účastníkov reštrukturalizačného konania namieta prípadnú odporovateľnosť právnych úkonov, predkladateľ plánu sa musí podrobne vysporiadať v rámci plánu aj s takouto odporovateľnosťou, pričom v prípade, ak na takéto právne úkony v rámci kalkulovaného uspokojenia veriteľov v konkurze prihliadne, musí uvedené v pláne zdôvodniť tak, aby plán bol z tohto hľadiska preskúmateľný účastníkmi plánu, ako aj súdom v čase rozhodovania o jeho potvrdení alebo zamietnutí.

. . odvolací súd konštatuje, že v prípade ak pohľadávka niektorého z rozhodujúcich veriteľov v rámci konania je popretá, čím sa takémuto veriteľovi odníme možnosť hlasovať o prijatí plánu, obzvlášť pokiaľ súhlas takéhoto veriteľa by inak bol potrebný na prijatie plánu, konajúci súd v rámci rozhodovania o potvrdení plánu musí brať zvýšený ohľad na stanoviská a vyjadrenia takéhoto popretého veriteľa. V takomto prípade hlasovanie schvaľovacej schôdze nie je možné považovať za plne reprezentatívne, pričom takéto hlasovanie spravidla vyjadruje iba záujem veriteľov, ktorých pohľadávky neboli popreté, nie však spoločný záujem všetkých veriteľov. Naopak popretí veritelia nemajú právo hlasovať o prijatí plánu a tým vyjadriť, či s plánom súhlasia alebo nesúhlasia.

Uvedené platí obzvlášť pokiaľ samotný plán potvrdený súdom zaväzuje aj veriteľov, ktorí hlasovali proti prijatiu plánu, ako aj veriteľov, ktorí z dôvodu popretia pohľadávky o prijatí plánu nehlasovali. V tejto

. . predstavuje sumu 1.019.377,- EUR. Z uvedeného plynie, že správcom popretý veriteľ je v danej veci inak rozhodujúcim veriteľom medzi nezabezpečenými veriteľmi, pričom v prípade, že by mu boli priznané hlasovacie práva, jeho súhlas by bol základným predpokladom prijatia alebo neprijatia plánu schvaľovacou schôdzou. Pokiaľ ide o námietku dlžníka, že tu neboli dôvody, aby súd prvého stupňa zamietol plán podľa § 154 ods. 1 písm. b/ ZKR z dôvodu, že plán poskytuje osobitné výhody niektorému účastníkovi plánu, odvolací súd konštatuje, že sa v tomto smere so súdom prvého stupňa čiastočne stotožňuje, pričom poskytnutej osobitnej výhody vidí v tom, že plán napriek všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam predpokladá uspokojenie zabezpečeného veriteľa ZEPRIS.

v celom rozsahu potvrdzuje.» Toto uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 27. februára 2012 a účinky jeho doručenia (§ 199 konkurzného zákona) tak nastali 28. februára 2012.

Na následnej schôdzi veriteľov pod vedením okresného súdu konanej 13. júla 2012 došlo k ustanoveniu nového správcu, ako aj voľbe nového veriteľského výboru, ktorého členom sa stalo aj Suché Miesto. V tomto stave sa konanie nachádza dodnes  vzhľadom na

uznesenie

ústavného súdu č. k. II. ÚS 273/2012-19 z 11. júla 2012, ktorým ústavný súd okrem iného odložil vykonateľnosť uznesenia o vyhlásení konkurzu.

II. Sťažnosť, vyjadrenia účastníkov a dotknutých osôb

7. Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 1/2012 zo 7. februára 2012, ako aj proti naň nadväzujúcemu uzneseniu okresného súdu č. k. 2 R 4/2011-512 z 29. februára 2012 smeruje sťažnosť sťažovateľov, ktorí namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

7.2 Sťažovatelia ďalej tvrdia, že spoločný záujem veriteľov sa prejavuje ich konaním počas procesu reštrukturalizácie, osobitne hlasovaním na schôdzi veriteľov. V prerokúvanej veci Suché Miesto až do podania podnetu okresnému súdu na zamietnutie plánu nikdy nenamietalo proti obsahu reštrukturalizačného plánu ani nežiadalo o jeho bližšie vysvetlenie. Naopak, reštrukturalizačný plán bol schválený 92,1 % hlasov všetkých veriteľov oprávnených hlasovať. Napadnuté uznesenie krajského súdu sa tak sústreďuje výlučne na záujem individuálneho veriteľa – Suchého Miesta a jeho záujmy uprednostnil pred záujmami ostatných veriteľov, teda aj sťažovateľov. O zamietnutí plánu navyše rozhodol bez stanoviska veriteľského výboru, ktorý ich reprezentoval. Takéto zvýhodnenie jedného veriteľa považujú sťažovatelia za porušenie práva na rovnaké postavenie všetkých účastníkov. S odkazom na právne názory vyslovené ústavným súdom v náleze sp. zn. I. ÚS 200/2011 sťažovatelia tvrdia, že súd nemôže rozhodnúť o spoločnom záujme veriteľov v rozpore s ich vôľou vyjadrenou hlasovaním. Uznesenie krajského súdu tak podľa nich porušuje ich ústavné právo na rovnosť účastníkov konania zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy.

7.3 Za svojvoľný považujú sťažovatelia ďalej postup krajského súdu, ktorý nerešpektoval záver odborného vyjadrenia a trhových ponúk na odkupnú cenu pohľadávok úpadcu a v rozpore s nimi dospel k záveru, že výťažok z ich speňaženia v konkurze by bol vyšší. Krajský súd sa pri posudzovaní hodnoty pohľadávok sústredil len na jeden faktor, a to bonitu príslušného dlžníka. Navyše nevysvetlil, aký vplyv má údajne nesprávne určená hodnota pohľadávok na mieru uspokojenia veriteľov v konkurze. Nepreskúmateľné a arbitrárne uznesenie podľa sťažovateľov zasahuje do ich práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

8. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrili krajský súd i okresný súd, zastúpené svojimi predsedami.

8.2 Podstatou vyjadrenia okresného súdu z 3. augusta 2012 bolo stanovisko zákonnej (samo)sudkyne JUDr. Stanislavy Bezákovej, ktorá v podstate zotrvala na dôvodoch zamietnutia plánu vyjadrených v odôvodnení uznesenia z 13. decembra 2011. Svoje závery považuje za dostatočne preukázané listinami a podaniami založenými v spise a za náležite odôvodnené. Uznesenie č. k. 2 R 4/2011-512 z 29. februára 2012 bolo zákonným dôsledkom zamietnutia reštrukturalizačného plánu (§ 154 konkurzného zákona), v dôsledku čoho ho nemožno považovať za svojvoľné.

9. Ústavnému súdu bolo doručené aj (nevyžiadané) podanie Suchého Miesta z 27. augusta 2012.

9.1 Suché Miesto predovšetkým oznámilo vstup do konania ako vedľajší účastník. Ústavný súd však uznesením č. k. II. ÚS 273/2012-64 jeho účasť v konaní nepripustil.

III. Právne úvahy ústavného súdu

10. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú jedine porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čiastočne aj v čl. 47 ods. 3 ústavy a tiež svojho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Námietky sťažovateľov pritom v podstatných častiach nesmerujú proti porušeniu týchto práv postupom okresného súdu alebo krajského súdu pred vydaním napadnutých uznesení, ale v podstate proti obsahom (odôvodnením) oboch uznesení, ktoré sú podľa nich arbitrárne, resp. v ktorých oba súdy vykladajú konkurzný zákon v nesúlade s ústavou.

10.1 Na základe konštantnej judikatúry ústavného súdu k čl. 46 ods. 1 ústavy možno ustáliť, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je okrem práva na prístup k súdu (porov. II. ÚS 440/2011, II. 145/08) aj právo na meritórne rozhodnutie, ak sú splnené procesné podmienky (porov. II. ÚS 440/2011); súčasťou práva na meritórne rozhodnutie je aj právo na použitie správnej právnej normy ako základu rozhodovania a jej nearbitrárnu, teda svojvôľu nevykazujúcu interpretáciu (právo na „správny právny základ rozhodovania“), ako aj právo na riadne odôvodnenie, ktoré sa vyrovnáva so všetkými podstatnými argumentmi účastníka.

Právo na riadne odôvodnenie zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy treba v súlade s doslovným znením tohto článku interpretovať v prvom rade ako právo na odôvodnenie zodpovedajúce príslušným procesným predpisom (najmä § 157 ods. 2 a § 167 ods. 2 OSP v spojení s § 196 konkurzného zákona). Súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, zodpovedá požiadavke riadneho odôvodnenia v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Odôvodnenie rozhodnutia súdu tak môže porušiť základné právo účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vtedy, keď ignoruje jeho argumenty, ktoré sú pre posúdenie veci rozhodujúce. Z čl. 46 ods. 1 ústavy však nemožno vyvodiť právo na úspech vo veci a na stotožnenie sa súdu s argumentmi účastníka (porov. II. ÚS 4/94).

10.2 Judikatúra k čl. 47 ods. 3 ústavy nie je natoľko bohatá ako judikatúra k čl. 46 ods. 1 ústavy, možno z nej však vyvodiť, že právo na rovnosť účastníkov konania znamená rovnaké procesné podmienky a rovnaké procesné postavenie subjektov určitého konania, o ktorých právach sa rozhoduje (porov. IV. ÚS 35/02). Rovnosť účastníkov je zaručená, ak každá strana (každý účastník) má možnosť uplatňovať svoju „vec“ pred súdom za podmienok, ktoré ju voči druhej strane podstatne neznevýhodňujú (porov. III. ÚS 186/02). Pritom je podstatné, že citované ustanovenie zaručuje rovnosť účastníkov v tomto zmysle len v určitom konkrétnom konaní, nezaručuje však abstraktnú rovnosť všetkých účastníkov vo všetkých konaniach (podobne I. ÚS 59/97).

13.1 Ako už bolo uvedené, obsahom práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je predovšetkým právo na riadne, teda príslušným procesným predpisom zodpovedajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré reaguje na podstatné argumenty účastníka – sťažovateľa. Ústavný súd však v tejto súvislosti pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej možno sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy namietať zásadne len porušenie vlastného práva, nie práva iného (porov. II. ÚS 191/04, mutatis mutandis II. ÚS 47/97). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia odpoveďou na podstatné argumenty svedčí ale tomu účastníkovi, ktorý tieto argumenty v konaní pred všeobecným súdom predniesol. Jedine tento účastník tak môže podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietať, že mu na ne nebola daná odpoveď a že tým došlo k porušeniu jeho základného práva uvedeného v tomto článku ústavy. Naopak, účastník súdneho konania v zásade nemôže namietať, že iný účastník nedostal odpoveď na svoje argumenty, pretože je vecou tohto iného účastníka, či dané odpovede bude považovať za dostačujúce alebo nie a či v nich bude vidieť porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo nie. Opačný postup by znamenal, že účastník, ktoré dané argumenty nepredniesol, sa bude v podstate domáhať vyslovenia porušenia cudzieho práva, a to práva toho (iného) účastníka, ktorý ich predniesol.

Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať námietkami sťažovateľov uvedenými v bodoch 7.6 a 7.7 tohto odôvodnenia. Len na dôvažok treba pripomenúť, že sťažovateľ sa nezúčastnil schvaľovacej schôdze veriteľov, v dôsledku čoho nemožno ani len uvažovať nad tým, že by mu vzniklo akékoľvek subjektívne právo vo vzťahu k schváleniu reštrukturalizačného plánu úpadcu.

13.3 V tejto súvislosti treba len pripomenúť, že situácia sťažovateľov je odlišná od veci riešenej v náleze sp. zn. I. ÚS 200/2011, ktorý sťažovatelia viackrát citovali na podporu svojej sťažnosti. V uvedenej veci totiž sťažnosť podal okrem iného aj veriteľ, ktorý so súhlasom dlžníka poveril správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku. Navyše, v danej veci námietky sťažovateľov – veriteľov nesmerovali proti nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia súdu, ktorým bol zamietnutý reštrukturalizačný plán schválený okrem iného aj ich hlasmi, ale proti právnym záverom súdov týkajúcim sa pojmu spoločného záujmu veriteľov podľa § 154 ods. 1 písm. d) konkurzného zákona. Z uvedeného dôvodu nie je názor II. senátu vyslovený v predošlých bodoch v rozpore s právnym názorom vysloveným v citovanom náleze.

Predpokladom aplikácie uvedeného ustanovenia je tak aspoň (tvrdená a právnym poriadkom aspoň vo všeobecnej rovine priznaná) existencia určitého subjektívneho práva, ktorého ochrany sa niekto chce domáhať. Z právnej úpravy reštrukturalizácie (pozri bod 13.2) však podľa názoru II. senátu ústavného súdu nemožno jednoznačne vyvodiť, že by zákonodarca priznával v danej fáze konania veriteľom dlžníka subjektívne právo na prípravu a schválenie reštrukturalizačného

Tübingen : Mohr Siebeck, 2011). Úloha veriteľov sa v podstate obmedzuje na súhlas či nesúhlas s predloženým návrhom. Ani vyslovenie súhlasu veriteľov (alebo jeho nahradenie súdom, pozri § 152 konkurzného zákona) však nemení nič na tejto povahe reštrukturalizačného plánu, čo potvrdzujú najmä skôr citované ustanovenia o úprave schvaľovania plánu – v prípade jeho zamietnutia súdom je to totiž opäť len a výlučne navrhovateľ plánu (teda spravidla dlžník, veriteľ len s jeho súhlasom), kto je oprávnený podať voči uzneseniu o zamietnutí odvolanie. Navyše, dlžník môže aj po schválení reštrukturalizačného plánu zmariť jeho účinky tým, že nepožiada súd o jeho schválenie (§ 152 ods. 1 konkurzného zákona). To všetko podľa názoru II. senátu ústavného súdu spochybňujú existenciu subjektívneho práva veriteľa na potvrdenie plánu súdom, ktoré by tento veriteľ mohol v konaní podľa § 154 konkurzného zákona uplatňovať.

15. Za týchto okolností ústavný súd pristúpil k vyhodnoteniu prvej námietky sťažovateľov týkajúcej sa aplikácie neúčinného právneho predpisu.

15.2 V takomto konaní sa potom bude aplikovať aj ustanovenie § 95 ods. 3 konkurzného zákona, podľa ktorého sa pohľadávka, ktorá patrí alebo patrila veriteľovi, ktorý je alebo bol spriaznený s úpadcom, uspokojí ako podriadená pohľadávka, teda až z výťažku, ktorý zvýšil po uspokojení ostatných nezabezpečených veriteľov. Z textu odôvodnenia uznesenia krajského súdu (pozri bod 5) je zrejmé, že krajský súd neodkázal na toto ustanovenie, aby odôvodnil správnosť uznesenia okresného súdu, ktorý vo veci rozhodoval 13. decembra 2011 a logicky nemohol predpokladať, že konkurzné konanie nebude začaté pred 1. januárom 2012. Krajský súd len uviedol, že v čase jeho rozhodovania je právny stav taký, aký vyplýva z konkurzného zákona účinného od 1. januára 2012, a na tento stav je povinný prihliadať. Ako už bolo uvedené, tento záver (teda aplikácia právnej úpravy účinnej od 1. januára 2012 v konkurznom konaní začatom po zamietnutí reštrukturalizačného plánu úpadcu) ústavný súd nepovažuje za arbitrárny ani ústavne neudržateľný, pretože má svoj racionálny základ v doslovnom znení uvedeného ustanovenia. Samozrejme, možno uvažovať nad tým, či ustanovenie § 95 ods. 3 konkurzného zákona je v súlade s ústavnými normami, najmä s rovnakou ústavnou ochranou vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy. Citované ustanovenie totiž automaticky podriaďuje všetky pohľadávky, ktoré patria alebo patrili spriaznenej osobe, a to bez ohľadu na dôvod vzniku (bežný obchodný styk v. skrytá kapitalizácia), bez ohľadu na mieru prepojenia (spriaznenosť vzniká už pri 5 % podiele tej istej osoby na základnom imaní, pričom § 9 ods. 1 konkurzného zákona napríklad vôbec nerozlišuje medzi akcionármi hľadajúcimi len investičnú príležitosť a akcionármi, ktorí sa aktívne zúčastňujú na riadení spoločnosti), ako aj bez ohľadu na čas vzniku (počas existencie prepojenosti, pred ňou či po nej). Tieto otázky však principiálne nespochybňujú záver krajského súdu, že sa ustanovenie § 95 ods. 2 konkurzného zákona bude aplikovať v konkurznom konaní vyhlásenom na úpadcu po zamietnutí reštrukturalizačného plánu. Sťažovatelia [medzi nimi najmä český ZEPRIS, keďže on je spriaznený s úpadcom prostredníctvom toho istého jediného spoločníka, porov. § 9 ods. 1 písm. e) v spojení s ods. 3 konkurzného zákona] budú môcť tieto námietky uplatniť v prebiehajúcom konkurznom konaní, prípadne (v prípade popretia ich pohľadávok, pozri bod 6) v incidenčnom konaní, a to podľa potreby aj iniciovaním návrhu súdu podľa čl. 144 ods. 2 ústavy.

16.1 Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľov považuje ústavný súd za vhodné stručne zrekapitulovať predmet a obsah nálezu sp. zn. I. ÚS 200/2011. V danej veci ústavný súd rozhodoval o sťažnosti ôsmich veriteľov dlžníka, ktorí voči nemu mali nezabezpečené pohľadávky. Po povolení reštrukturalizácie správca poprel zabezpečovacie právo banky, ktorej pohľadávka tvorila 58 % celkovej sumy zistených pohľadávok. V dôsledku popretia banka nemala možnosť hlasovať o reštrukturalizačnom pláne, ktorý predpokladal 100 % uspokojenie jej pohľadávky, avšak v dlhšom časovom horizonte a za súčasného zániku ručenia a zabezpečovacích práv. Reštrukturalizačný súd potom reštrukturalizačný plán, ktorý bol inak riadne schválený (bez účasti banky) vo všetkých skupinách, zamietol pre rozpor so spoločným záujmom veriteľov, ktorý videl v tom, že mimo reštrukturalizácie by banka dosiahla 100 % uspokojenie svojej pohľadávky v omnoho kratšom čase než predpokladal plán, a tento „ústupok“ jej bol v podstate vnútený (nominálnou) menšinou veriteľov, ktorí tak zvýhodnili svoje postavenie na jej úkor. Ústavný súd vo výsledku

. . [Potom] je jeho úlohou vyvažovať aj potenciál ich uspokojenia v prípadnom konkurze, ktorý je ex lege dôsledkom právoplatného zamietnutia plánu. Pri zvažovaní potenciálneho uspokojenia veriteľov v konkurze. . . nemôže všeobecný súd izolovane prihliadať na záujem jediného veriteľa, a to ani vtedy, ak ide o veriteľa, u ktorého výška prihlásených a zistených pohľadávok z neho robí majoritného veriteľa. Naopak, jeho povinnosťou je skúmať možnosť uspokojenia všetkých (aj minoritných) veriteľov v likvidačnom konkurze.

stanovisko, že z dôvodu nezapracovania všetkých jej pripomienok do plánu by v žiadnom prípade nepodporila plán, ktorý ju diskriminuje vo vzťahu k ostatným veriteľom. . . Ako vyplýva zo záverov uznesenia krajského súdu, nesúhlas banky (s 58 % podielom na zistených pohľadávkach) je takou skutočnosťou, ktorá zapríčinila, že reštrukturalizačný plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Takýto záver krajského súdu však nemožno hodnotiť inak ako ústavne nesúladný.

rozsahu. . . Konkurzné a reštrukturalizačné právo nie je spotrebiteľským právom, kde by mal súd chrániť či obhajovať záujem slabšieho účastníka právneho vzťahu. Avšak, ak zmyslom a účelom reštrukturalizácie je kolektívne uspokojenie veriteľov a povinnosťou všetkých zúčastnených subjektov (vrátane súdov) je postupovať tak, aby sa dosiahla čo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok, nemožno stotožňovať spoločný záujem veriteľov so záujmom jediného veriteľa (hoci zabezpečeného – i keď sporne), a to ani v prípade, že ide o banku úverujúcu podnikateľskú činnosť dlžníka.

16.2 Už z citovaných pasáží je zrejmé, že podstata veci riešenej pod sp. zn. I. ÚS 200/2011 je odlišná, ba možno povedať presne opačná ako prípad sťažovateľov. V danom prípade reštrukturalizačný plán formálne predpokladal rovnaké uspokojenie všetkých veriteľov, súd ho však zamietol preto, že vyhlásenie konkurzu by pre jedného z nich (banku) bolo výhodnejšie. V tu prerokúvanej veci je však, naopak, zrejmé, že reštrukturalizačný plán nepredpokladá rovnaké uspokojenie všetkých veriteľov. Z jeho obsahu (bod 4.1) totiž vyplýva, že tento predpokladá 100 % uspokojenie len u jedného podstatného účastníka, a to českého ZEPRIS-u do výšky jeho zabezpečenej pohľadávky 1,5 mil. € [okrem toho má byť 100 % uspokojená len pohľadávka UniCredit Leasing Slovakia, a. s., v sume 374 € (!)]. Všetky ostatné pohľadávky nezabezpečených veriteľov majú byť uspokojené v rozsahu 5 %. Správca tak vytvoril pre zabezpečeného veriteľa (český ZEPRIS) osobitnú hlasovaciu skupinu, ktorá bude uspokojená dvadsaťnásobne viac než všetci ostatní veritelia. Krajský súd tak v prerokúvanej veci nepostupoval v rozpore, ale v súlade s právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v náleze sp. zn. I. ÚS 200/2011. Zamietnutím plánu sa totiž otvorí (a otvorila) cesta konkurznému konaniu, v ktorom bude platiť ustanovenie § 95 ods. 3 konkurzného zákona a v ktorom tak – už len numericky – prípadne na nezabezpečených veriteľov omnoho vyššia suma, ktorá by podľa reštrukturalizačného plánu mala pripadnúť na uspokojenie pohľadávky spriazneného veriteľa – českého ZEPRIS-u.

16.4 Takéto nastavenie konkurzu je podľa názoru ústavného súdu v súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy a je, ako už bolo uvedené, výrazom snahy o zabezpečenie rovnakej ochrany vlastníckeho práva k pohľadávkam u všetkých veriteľov toho istého insolventného dlžníka. Podľa názoru ústavného súdu súčasná úprava konkurzu tento účel v podstate napĺňa a poskytuje veriteľom rovnakú ústavnú ochranu ich pohľadávok (v podobe zaručenia uspokojenia ich časti vo výške konkurznej kvóty). Voči takejto úprave potom treba porovnávať výnosnosť, resp. úroveň uspokojenia dosiahnuteľnú v reštrukturalizácii. Požiadavka na rovnosť (rovnakú ochranu) vlastníckeho práva vyplývajúca z čl. 20 ods. 1 ústavy potom vylučuje, aby len na základe rozhodnutia ostatných veriteľov (s rovnorodými pohľadávkami, teda pohľadávkami s rovnakým obsahom a ochranou) došlo k zníženiu uspokojenia niektorého veriteľa v reštrukturalizácii v porovnaní s rozsahom uspokojenia, ktoré by dosiahol v konkurze. To by totiž znamenalo, že rovnorodé pohľadávky jednotlivých veriteľov nemajú rovnakú zákonnú ochranu, pretože jeden veriteľ by bol len na základe rozhodnutia ostatných veriteľov prinútený vzdať sa časti svojej ústavne chránenej vlastníckej pozície (časti pohľadávky v rozsahu konkurznej kvóty) v prospech ostatných veriteľov, teda na zvýšenie uspokojenia ich pohľadávok. Tento účel však nemôže opodstatniť taký závažný zásah do ústavne chránenej vlastníckej pozície (pohľadávky), pretože by sa vo výsledku prejavil v tom, že vlastnícke právo (pohľadávky)

ostatných veriteľov by dostalo lepšiu ochranu (dosiahli by vyššie uspokojenie) než vlastnícke právo (pohľadávka) prehlasovaných veriteľov.

pritom vyplýva, že ingerencia súdu sa predpokladá aj v tom prípade, že plán predtým schválil veriteľský výbor aj schvaľovacia schôdza veriteľov, a to požadovanými väčšinami (§ 148 konkurzného zákona). Už z toho samotného dôvodu nemôže obstáť argumentácia sťažovateľov, podľa ktorej je spoločný záujem veriteľov vždy a za každých okolností

sťažovateľmi. Konkurzný zákon totiž v § 148 a § 154 predpokladá tak schválenie požadovanými väčšinami veriteľov, ako aj to, aby plán nebol (okrem iného) v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov (kedy by ho súd musel zamietnuť).

V reštrukturalizačnom konaní podľa konkurzného zákona je táto úloha súdu o to podstatnejšia, že tento zákon nepriznáva pri schvaľovaní plánu žiadne hlasovacie práva tým veriteľom, ktorých pohľadávky boli popreté. Kým v konkurznom konaní im súd môže uznesením predbežne priznať hlasovacie práva (§ 32 ods. 2 konkurzného zákona v znení účinnom od 1. januára 2012), v reštrukturalizačnom konaní mu takéto oprávnenie

Podľa § 108 ods. 1 konkurzného zákona totiž v podstate výber osoby správcu je pod výlučnou kontrolou dlžníka, ktorý ho poveruje vypracovaním posudku. Tohto správcu aj ustanoví do funkcie správcu po povolení reštrukturalizácie (§ 116 ods. 4 druhá veta konkurzného zákona) a tento správca aj rozhoduje o zistení a popretí pohľadávky (§ 124 ods. 1 a 2 konkurzného zákona), od ktorého sa odvíjajú hlasovacie práva (§ 146 ods. 5). Dlžník tak môže vhodným výberom správcu podstatným spôsobom ovplyvniť a prípadne aj kontrolovať celý reštrukturalizačný proces.

17. V ďalších častiach sťažnosti sťažovatelia v podstate polemizujú s jednotlivými skutkovými, resp. právnymi závermi odvolacieho súdu, na základe ktorých tento ustálil, že reštrukturalizačný plán je v podstatom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. V tomto smere považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že odvolací súd k tomuto výsledku dospel na základe viacerých čiastkových záverov. Pre ústavnú udržateľnosť jeho uznesenia tak ale postačí, ak je ústavne udržateľný aspoň jeden z nich, ktorý by obstál aj samostatne. Ak totiž existuje aspoň jeden takýto dôvod, resp. je aspoň jeden takýto dôvod uvedený v napadnutom uznesení, je toto uznesenie odvolacieho súdu logické a vo výsledku ústavne udržateľné. Nie je úlohou ústavného súdu „sliediť“ po každej chybičke, ktorej sa teoreticky mohol odvolací súd vo svojom uznesení dopustiť. Ústavná neakceptovateľnosť alebo neudržateľnosť záverov všeobecného súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia totiž musí byť neprerušene kauzálna vo vzťahu k jeho výroku, resp. takáto kauzalita aspoň nemôže byť celkom zjavne vylúčená. Zjednodušene povedané, ak obstojí jeden dôvod, na ktorom všeobecný súd založil svoje rozhodnutie, a tento dôvod by ako taký postačoval na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, potom ďalšie dôvody (aj keby boli nesprávne) nemôžu rozhodnutiu súdu „škodiť“.

17.2 Obstojí však aj samotný záver krajského súdu o odporovateľnosti vyplatenia podielu na zisku ako takého. Ústavný súd vychádza z toho, že právo spoločníka (akcionára) na podiel na zisku je podmnožinou, resp. jedným z čiastkových práv vyplývajúcich z jeho „podielu“ v zmysle § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa tohto ustanovenia sa „podielom“ rozumie miera účasti na čistom obchodnom imaní spoločnosti. Čistým obchodným imaním sa v zmysle § 6 ods. 3 Obchodného zákonníka rozumie obchodný majetok po odpočítaní záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním.

17.3 V tejto súvislosti je ďalej potrebné vnímať, že účtovná závierka nie je plnohodnotným výrazom reálnej likvidity spoločnosti, ale principiálne štruktúrovaným súborom údajov podávajúcim prehľad o účtovných prípadoch spoločnosti (§ 17 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov). Suma zisku vykázaná v účtovnej závierke je tak sama osebe účtovnou veličinou, navyše určenou k určitému dňu (koncu účtovného obdobia, resp. minulých období), pričom skutočná likvidita spoločnosti (schopnosť reálne zabezpečiť výplatu tejto veličiny akcionárom) jej vôbec nemusí zodpovedať. To, samozrejme, neznamená, že účtovná závierka je nesprávna alebo nehodnoverná. Ide len o prirodzený dôsledok rozdielu medzi spôsobom tvorby účtovnej závierky, ktorá sa v záujme prehľadnosti a výpovednej hodnoty zostavuje v unifikovaných merných jednotkách – peniazoch, a realite spoločnosti, ktorá v skutočnosti jednotlivé aktíva nemusí mať (a veľmi často ani nemá) v peniazoch, ale v tovare, pohľadávkach, iných nehmotných statkoch a pod. Podiel na zisku však zasa treba vyplácať v hotových peniazoch, nie v tovaroch, pohľadávkach a iných nehmotných statkoch. Už z toho vyplýva, že „rozhodnutie o rozdelení zisku“ valným zhromaždením [§ 125 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka] je niečo iné ako „rozdelenie zisku“ reálnou výplatou reálnych peňazí jednotlivým spoločníkom [„výplatou podielov na zisku“, § 123 ods. 2 v spojení s § 179 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka]. Na tomto mieste sa možno vrátiť na začiatok a zopakovať, že podiel na zisku je vždy len podmnožinou (prejavom) podielu ako širšieho pojmu v zmysle § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka. Práve v dôsledku uvedených rozdielov medzi „ziskom“ ako účtovnou veličinou vykazovanou v účtovej závierke a reálnymi pomermi v spoločnosti je úlohou predstavenstva, ktoré zabezpečuje výplatu podielov na zisku, zabezpečiť, že bude zachovaná povaha tohto práva. Obsah práva na podiel na zisku sa nemení tým, že valné zhromaždenie rozhodne o jeho výplate; vždy ide o prejav podielu spoločníka (§ 61 ods. 1 Obchodného zákonníka), teda o prejav jeho podielu na čistom obchodnom imaní spoločnosti. Nie je však vylúčené, že situácia v spoločnosti sa oproti dátumom, ku ktorým bol účtovne určený zisk (vykázaná jeho výška v účtovnej závierke), zmenila natoľko, že takáto suma zisku nezodpovedá reálnej výške čistého obchodného imania. Ak by v takomto prípade naďalej mali byť spoločníkom (akcionárom) vyplatené ich podiely skutočne v takej výške, v akej o nich rozhodlo valné zhromaždenie, vychádzajúc z údajov účtovnej závierky zostavenej k určitému dňu, znamenalo by to v podstate to, že spoločníkom by bolo vyplatené viac ako je čisté obchodné imanie spoločnosti (v zmysle § 6 ods. 3 Obchodného zákonníka), a taká výplata by nevyhnutne musela ísť na úkor veriteľov spoločnosti. Ak by spoločnosť mala splniť svoj záväzok na výplatu podielov na zisku v takomto rozsahu, musela by likvidovať svoj majetok (aby získala prostriedky na túto výplatu) v takom rozsahu, že by jeho hodnota prestala pokrývať existujúce záväzky súvisiace s podnikaním. To by však nebolo v súlade s ustanovením § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je podiel mierou účasti práve a len „na čistom obchodnom imaní“ spoločnosti, nie na celom jej majetku.

17.5 Presne o takúto situáciu ide aj v prerokúvanej veci. V prerokúvanej veci rozhodlo valné zhromaždenie (presnejšie jediný spoločník) slovenského ZEPRIS-u o rozdelení zisku v celkovej výške 1 050 000 €. Tesne predtým si pritom vzal pôžičku od českého ZEPRIS-u. Následne už k 8. februáru 2011 bola zistená jeho platobná neschopnosť na účely reštrukturalizačného posudku (bod 3.1), kvôli ktorej slovenský ZEPRIS zistil, že je v úpadku, a požiadal o povolenie reštrukturalizácie. Takáto schéma a postup už prima facie naznačujú, že cieľom týchto úkonov bolo v podstate zvýhodniť jediného spoločníka slovenského ZEPRIS-u (spoločnosti Pfeiffer GmbH) vo vzťahu k podielu na zisku. Tieto úkony pritom vo svojej spojitosti celkom zreteľne smerujú k určitej forme skrytej „novácie“, kedy sa nárok z titulu podielu na zisku, ktorý v konkurze ani reštrukturalizácii v princípe nemôže byť uspokojiteľný, nahradí nárokom z navonok neutrálneho právneho úkonu (pôžičky). Nemožno teda vytknúť krajskému súdu, že v tomto úkone videl zvýhodňujúci právny úkon, pričom môže ísť tak o zvýhodňujúci úkon podľa § 59 ods. 1 Obchodného zákonníka (zvýhodnenie iného veriteľa – spoločnosti Pfeiffer GmbH), ako aj podľa § 59 ods. 2 Obchodného zákonníka (znevýhodnením úpadcu – odčerpaním peňazí na výplatu podielu na zisku). Taktiež mu nemožno vytknúť, ak v tomto úkone videl príčinu úpadku slovenského ZEPRIS-u, čo je vzhľadom na blízku časovú súvislosť a výšku podielu na zisku logické. Zjavne zákonom krytý (aj keď krajským súdom pomerne zmätočne formulovaný) je aj záver o tom, že v týchto prípadoch zákon nevyžaduje vedomosť druhej strany o úmysle, keďže vôbec nevyžaduje ukracujúci úmysel úpadcu. Námietky sťažovateľov proti záverom krajského súdu v napadnutom uznesení tak nie sú dôvodné. Len na dôvažok možno dodať, že nie je pravdivé ani tvrdenie sťažovateľov, že úpadca (slovenský ZEPRIS) predložil svoje stanovisko k odporovateľnosti už v októbri 2011. V októbri 2011 (bod 3.7) slovenský ZEPRIS uviedol len toľko, že podiel na zisku bol vyplatený a pôžička zo strany českého ZEPRIS-u bola vyplatená a použitá na úhradu „splatných záväzkov“, hoci nie je zrejmé, ktorých. Taktiež správca svoje vyjadrenia [bod 3.6, ako aj 4.7 písm. f)] obmedzil na formálne odmietnutie podnetov Suchého Miesta z rýdzo formalistických dôvodov, že v reštrukturalizácii neprichádza do úvahy odporovanie, a to bez toho, aby sa tvrdenými dôvodmi odporovateľnosti materiálne zaoberal a posúdil ich reálny vplyv na možné uspokojenie jednotlivých veriteľov v konkurze a reštrukturalizácii, prípadne aby sa z tohto dôvodu (dôvodov, ktoré by v konkurze zakladali odporovateľnosť) pokúsil pohľadávku poprieť čo do dôvodu, výšky, prípadne zabezpečenia. Uznesenie krajského súdu tak treba považovať za ústavne súladné aj v tej časti, v ktorej tieto nedostatky reštrukturalizačného plánu správcovi vytýka.

19. Zo všetkých uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nedošlo k žiadnemu zásahu do ústavne zaručených práv sťažovateľov, a preto ich sťažnosti nevyhovel.

IV. Záver

20. Ústavný súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde odôvodňovali uložiť niektorému z účastníkov uhradiť trovy konania, keď sťažovatelia so svojou sťažnosťou neboli úspešní a krajskému súdu ani okresnému súdu žiadne podstatné trovy (prevyšujúce poštovné a náklady na kópie časti spisu) nevznikli. Na spoločnosť Suché Miesto, ktorá nie je účastníkom ani vedľajším účastníkom (pozri uznesenie č. k. II. ÚS 273/2012-64 z 22. novembra 2012), sa uvedené ustanovenie nevzťahuje vôbec.

21. Tento nález prijal ústavný súd so súhlasom účastníkov bez verejného ústneho pojednávania (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

22. Právoplatnosťou tohto nálezu zanikajú účinky odkladu vykonateľnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 1/2012 zo 7. februára 2012, ako aj uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 R 4/2011 z 29. februára 2012 (§ 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde), takže okresný súd a krajský súd môžu pokračovať vo vyhlásenom konkurze na slovenský ZEPRIS.

23. Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedené vo výroku.