II. ÚS 277/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 277/2016-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom JUDr. Viktorom Novýsedlákom, Mnoheľova 830/15, Poprad, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 12 C 397/2011 z 18. januára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 183/2013 z 18. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu sú arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Z jej argumentácie vyplýva, že nesúhlasí s právnym záverom konajúcich súdov, že nebol daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy. Uvádza, že predmetné pozemky by od žalovaného mohla nadobudnúť za výhodnejších podmienok ako od terajších vlastníkov. Sťažovateľka tiež namieta, že k predmetným pozemkom mala užívacie právo a napadnutými rozsudkami bolo porušené jej vlastnícke právo. V týchto súvislostiach v sťažnosti uvádza: «Máme za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vysoko arbitrárne a nepreskúmateľné. Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal tvrdeniami žalobcu týkajúce sa aplikácie predpisov hmotného práva na skutkový stav. Žalobca v odvolaní uviedol, že jeho právne postavenie v prípade vyhovenia žalobnému nároku sa zlepší z toho pohľadu, že voči SPF ako verejnej korporácii ma iné práva a nároky ako voči súčasným vlastníkom ako súkromným subjektom (takýmito súkromnými subjektami sú aj a ). Žalobca chce poukázať, že od roku 1996 došlo k mnohým neoprávneným zásahom do jeho ústavou zakotvených práv a slobôd. Zo strany štátnych orgánov, správcu konkurznej podstaty, SPF, súkromných osôb dochádzalo k zasahovaniu do jej užívateľských práv, nerešpektovaniu nároku na nadobudnutie vlastníckeho práva a tým aj neoprávneným zásahom súkromného rodinného života... Dňa 12. 5. 2010 bolo násilným spôsobom porušené žalobcom vybudované oplotenie, a násilným spôsobom bol odčlenený pozemok parc. v k. ú.

Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 12 C/397/2011-95 a rozsudkom Krajského súdu Košice, č. k. 5 Co/183/2013-118 bolo porušené základné právo sťažovateľa... zaručené čl. 20 ods. 1... zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo... zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Rozsudok

Okresného súdu Košice I č. k. 12 C/397/2011-95 a rozsudok Krajského súdu Košice, č. k. 5 Co/183/2013-118 sa zrušujú a vec vracia na ďalšie konanie. Sťažovatelia majú právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Proti rozsudku okresného súdu z 18. januára 2013 bolo prípustné odvolanie, ktoré sťažovateľka podala a rozhodol o ňom krajský súd napadnutým rozsudkom z 18. marca 2014. Právomoc krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorú tento uplatnil na základe odvolania podaného sťažovateľkou, vylučuje, aby rozhodoval ústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 18. marca 2014, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, poukázal na odvolaciu argumentáciu sťažovateľky a na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu. Poukázal na § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, „lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav, správne ju právne posúdil,

odôvodnenie

má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne. Ani jeden so žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. ... Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. ... Súd použil správny právny predpis, v podstate ho aj správne vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku je potrebné dodať, že žalobkyňa navrhovala určiť neplatnosť zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom, uzavretej medzi žalovaným, ako prevodcom, a a , ako nadobúdateľkami, avšak také rozhodnutie by v konečnom dôsledku nebolo pre nich, ako účastníčky zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom, ktorých by sa táto právna zmena týkala, záväzné, lebo ich v konaní neoznačila ako pasívne legitimované − žalované (nežalovala ich), čo je nevyhnutnou podmienkou na vyhovenie žalobe o neplatnosť právneho úkonu (účastníkmi konania musia byť všetky zmluvné strany právneho úkonu) a už len tento dôvod postačoval na zamietnutie žaloby, keďže predmetom konania nebolo určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti).“.

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 397/2011-95 z 18. januára 2013, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľky o určenie neplatnosti špecifikovanej zmluvy. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia uviedol: „V tomto prípade sa navrhovateľka domáhala voči odporcovi určenia neplatnosti Zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom, ktorú uzatvoril odporca s p. a p. dňa 6. 12. 2001. Ako dôvod neplatnosti uvádzala skutočnosť, že jednou z parciel, ktorá mala byť zmluvou prevedená, bola aj parcela č. − záhrada o výmere 1514 m², zapísaná na liste vlastníctva , odbor katastra nehnuteľnosti, nachádzajúca sa v katastrálnom území . Uvedená parcela bola na základe súhlasu Ministra pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky zo dňa 29. 10. 1996 prevedená do spoločnosti Košice, o čom svedčí aj výpis z listu vlastníctva zo dňa 7. 7. 2009. V tomto liste vlastníctva je predmetná parcela zapísaná vlastníkovi . Ako ďalší dôvod neplatnosti predmetnej zmluvy je skutočnosť, že podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 229/1991 nemôžu byť vydané pozemky alebo ich časti, ak je pozemok vo vlastníctve fyzickej osoby alebo k pozemku bolo zriadené právo osobného užívania. Predmetnú parcelu navrhovateľka užívala viac ako 40 rokov.

Bratislava. Nadobudla ju na základe delimitačného protokolu uzatvoreného dňa 28. 2. 2001 medzí odovzdávajúcim: v likvidácii a preberajúcim: Slovenskou republikou − Slovenským pozemkovým fondom Bratislava. Z vykonaného dokazovania mal súd ďalej preukázané, že dňa 27. 9. 1991 si na bývalom Pozemkovom úrade uplatnil ako oprávnená osoba podľa § 4 ods. 1 zákona nárok na vydanie nehnuteľnosti, ktoré mu podľa § 6 ods. 1 písm. b/ boli odňaté ako pôvodnému vlastníkovi bez náhrady postupom podľa § 1 ods. 3 zák. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme.

Zároveň uviedol, že nepriznaním vlastníckeho práva nie je dotknuté právo na náhradu podľa § 11 ods. 2 alebo § 16 zákona. P. zomrel dňa . Zákonnými dedičmi sa stali p. a p. . Za pozemky, ktoré sa podľa zákona nevydávajú, a ku ktorým nebolo priznané vlastnícke právo vo výroku pod bodom 2, majú dedičia po oprávnenej osobe podľa § 11 ods. 2 zákona nárok na bezplatný prevod vlastníctva k pozemkom v primeranej kvalite ako boli pôvodné, ktoré sú vo vlastníctve štátu, o ktoré požiadajú Slovenský pozemkový fond alebo o náhradu požiadajú Ministerstvo poľnohospodárstva SR podľa § 16 v súčinnosti s § 41 ods. 1 písm. b/ bod 5 zák. č. 330/1991

území . Odporkyňa nepreukázala, že by v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 229/1991 Zb. platného do 31. 12. 2002, teda v čase uzavretia zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom, ktorú uzatvoril odporca s p. a p. , mala k parcele vlastnícke právo alebo, že by na túto parcelu mala zriadené právo

Súd musel skúmať, aké následky by malo určenie, že predmetná Zmluva o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom uzavretá medzi odporcom a p. a p. zo dňa 6. 12. 2001 je neplatná. Podľa § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z., ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu, správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom a to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka. Ako uviedla sama navrhovateľka, a predmetnú parcelu

Navrhovateľka však podanou žalobou nových vlastníkov nežalovala. Rozsudok by sa ich teda netýkal. Vzhľadom k tomu, že určovacia žaloba nie je opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva alebo, ak požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, naliehavý právny záujem na navrhovateľkou požadovanom určení chýba, teda nie je splnená základná podmienka na to, aby súd rozhodol žalobou o určenie, preto súd žalobu zamietol.“ Sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 18. marca 2014. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu v spojení s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad ustanovení Občianskeho súdneho poriadku [najmä § 80 písm. c)], zákona č. 229/1991 Zb. a zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) krajským súdom ako odvolacím súdom v spojení s okresným súdom ako súdom prvého stupňa takéto nedostatky nevykazuje.