II. ÚS 277/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 277/2026-14

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Ulianko & partners, s.r.o., Môťovská 497/2, Zvolen, proti postupu a upozorneniu Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, jednotky finančnej polície, expozitúry Stred ČVS: PPZ-118/UBOK-FP-ST-2024 z 19. augusta 2025 a proti postupu a upovedomeniu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. XX/1 Gv 38/24/1000-145 zo 14. novembra 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

Odôvodnenie:

Sťažovateľ sa zároveň domáha zrušenia jednotlivých napadnutých rozhodnutí a vrátenia veci na ďalšie konanie vyšetrovateľovi a generálnej prokuratúre. Sťažovateľ taktiež ústavný súd žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 eur.

Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, odboru Stred ČVS: PPZ-174/NKA-ST4-2022 z 19. septembra 2023 bolo sťažovateľovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spáchaného závažnejším spôsobom konania s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona a z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spáchaného závažnejším spôsobom konania s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona.

na adrese . 5. Proti tomuto výroku uznesenia vyšetrovateľa zo 7. apríla 2025 podala spoločnosť , sťažnosť, v ktorej v podstatnom uviedla, že predmetné priestory v čase ich prehliadky užívala na základe zmluvy o podnájme nebytových priestorov spoločnosť (ktorej jediným konateľom a spoločníkom je syn sťažovateľa, pozn.), pričom zároveň uviedla, že finančné prostriedky vo výške 26 500 eur, ako aj hnuteľné veci, ktoré boli zaistené počas predmetnej prehliadky iných priestorov, patria sťažovateľovi. O tejto sťažnosti rozhodla generálna prokuratúra uznesením č. k. XX/1 Gv 38/24/1000-135 z 13. júna 2025 tak, že uznesenie vyšetrovateľa zo 7. apríla 2025 zrušila v časti napadnutej sťažnosťou a vyšetrovateľovi prikázala, aby vo veci konal a rozhodol.

Na toto upozornenie vyšetrovateľa z 8. júla 2025 reagovala spoločnosť podaním z 25. júla 2025 adresovaným vyšetrovateľovi, v ktorom v podstatnom uviedla, že finančné prostriedky vo výške 26 500 eur, ako aj hnuteľné veci, ktoré boli zaistené počas predmetnej prehliadky iných priestorov, patria sťažovateľovi. V ten istý deň (t. j. 25. júla 2025) sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal žiadosť vyšetrovateľovi o vrátenie zaistených vecí.

8. Sťažovateľ následne generálnej prokuratúre adresoval podanie zo 17. októbra 2025 označené ako „Žiadosť o odstránenie nedostatkov v postupe policajta“ podľa § 210 ods. 1 Trestného poriadku, ktorým v podstatnom žiadal, aby boli predmetné zaistené finančné prostriedky a veci vrátené sťažovateľovi, keďže nevznikli žiadne pochybnosti, že patria sťažovateľovi. 9. Generálna prokuratúra vybavila toto podanie sťažovateľa napadnutým upovedomením zo 14. novembra 2025, pričom vzhľadom na zastavenie predmetného trestného stíhania (v dôsledku čoho sťažovateľovi zaniklo postavenie obvineného, a teda už viac nebolo možné postup policajta preskúmať podľa § 210 ods. 1 Trestného poriadku) generálna prokuratúra vyhodnotila predmetné podanie sťažovateľa zo 17. októbra 2025 ako žiadosť podľa príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. 9/2025 z 27. októbra 2025 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v predsúdnom trestnom konaní, pričom sťažovateľovi v podstatnom oznámila, že preskúmaním spisového materiálu zistila, že v predmetnej veci bol postup zvolený orgánmi činnými v trestnom konaní v plnom rozsahu opodstatnený a riadne odôvodnený, a preto predmetnú žiadosť považuje za nedôvodnú a túto odložila bez potreby prijatia prokurátorských opatrení. 10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom v zásade opakuje argumentáciu uvedenú v jeho žiadosti, resp. vo svojom podaní zo 17. októbra 2025. Podľa jeho názoru k porušeniu ním označených práv došlo v dôsledku nesprávneho postupu vyšetrovateľa a generálnej prokuratúry pri vybavovaní ním podanej žiadosti o vrátenie predmetných zaistených vecí a naň nadväzujúceho podania sťažovateľa zo 17. októbra 2025, keďže podľa názoru sťažovateľa nie sú pochybnosti o tom, že finančné prostriedky vo výške 26 500 eur, ako aj hnuteľné veci, ktoré boli zaistené počas predmetnej prehliadky iných priestorov, patria jemu.

II.1. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom a upozornením vyšetrovateľa: 13. Vo vzťahu k sťažovateľom napadnutému postupu a uzneseniu vyšetrovateľa ústavný súd konštatuje, že v zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný orgán verejnej moci. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje (§ 132 ods. 1 zákona

14. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že zákonnosť napadnutého postupu a upozornenia vyšetrovateľa bola na základe podania sťažovateľa zo 17. októbra 2025 predmetom prieskumu pred generálnou prokuratúrou, a to postupom podľa príkazu generálneho prokurátora č. 9/2025, pričom generálna prokuratúra túto žiadosť vybavila napadnutým upovedomením zo 14. novembra 2025, ktorým predmetné podanie vyhodnotila ako nedôvodné.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom a upovedomením generálnej prokuratúry: 16. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. 17. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou predovšetkým zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia

predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

poskytuje. Na inštitút upovedomenia pritom nemožno klásť rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu, resp. judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) kladené na odôvodnenia právoplatných, najmä súdnych rozhodnutí (IV. ÚS 534/2012, III. ÚS 384/2015, I. ÚS 434/2022, IV. ÚS 524/2023).

20. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a upovedomením generálnej prokuratúry.

činnosti“. Po skončení domovej prehliadky u sťažovateľa bola následne v ten istý deň (t. j. 8. marca 2023) o 12.25 h na rovnakej adrese ( ) v spoločnosti , vykonaná prehliadka nebytových priestorov, v rámci ktorej bola zaistená hotovosť 26 500 eur a aj ďalšie hnuteľné veci. Pri prehliadkach bol prítomný advokát sťažovateľa a pri prehliadke nebytových priestorov bol prítomný aj syn sťažovateľa.

22. Generálna prokuratúra následne poukázala na to, že uznesením vyšetrovateľa zo 7. apríla 2025 bolo rozhodnuté o vrátení vecí zaistených pri prehliadke nebytových priestorov spoločnosti , pričom proti tomuto uzneseniu v časti vo vzťahu k veciam zaisteným v priestoroch spoločnosti , bola podaná sťažnosť, v ktorej spoločnosť , tvrdila, že nejde o veci patriace spoločnosti , no zároveň k tomu nebol predložený žiadny dôkaz. Generálna prokuratúra zároveň poukázala na to, že ani v zápisnici o predmetnej prehliadke nebytových priestorov, pri ktorej boli veci zaistené, nebolo žiadnym spôsobom deklarované vlastníctvo iného subjektu než spoločnosti Nadväzujúc na uvedené, generálna prokuratúra uviedla, že k rozhodnutiu o sťažnosti podanej spoločnosťou , boli predložené aj zaistené listiny, po ktorých prezretí bolo možné dospieť k záveru, že majú byť vrátené spoločnosti Inými slovami, v priestoroch, kde boli zaistené listiny objektívne patriace tejto spoločnosti, boli zaistené aj finančné prostriedky.

Generálna prokuratúra v napadnutom upovedomení uzavrela, že vyšetrovateľ nerozhodol o vrátení zaistených vecí sťažovateľovi pre uvedené pochybnosti, čo vyjadril aj v upozorneniach z 8. júla 2025 a 19. augusta 2025, pričom pre tieto pochybnosti rovnako nemôže o vrátení zaistených vecí rozhodnúť ani prokurátor. Vzhľadom na uvedené sa generálna prokuratúra stotožnila s postupom vyšetrovateľa, ktorý vyhodnotila ako vecne správny a zákonný, a preto predmetnú žiadosť sťažovateľa ako nedôvodnú odložila bez potreby prijatia akýchkoľvek opatrení k náprave zo strany

v trestnom konaní má vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci pochybnosti o práve tejto inej osoby, ktorá si uplatňuje nárok na zaistenú vec, neprichádza do úvahy vrátenie zaistenej veci tejto inej osobe, ale orgán činný v trestnom konaní (keďže Trestný poriadok mu nepriznáva právo riešiť otázky týkajúce sa vlastníckeho práva) musí v zmysle § 97 ods. 1 Trestného poriadku ponechať zaistenú vec v úschove a inú osobu, ktorá si na zaistenú vec robí nárok, upozorniť, aby svoje právo uplatnila v civilnom procese. Ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra konala v medziach svojej právomoci, preskúmala podstatu argumentov sťažovateľa a v napadnutom upovedomení predostrela konkrétne argumenty, ktoré ju viedli k záveru o existencii pochybností o tom, komu predmetné zaistené finančné prostriedky a zaistené veci patria, pričom jej závery sa nejavia ako svojvoľné a neudržateľné, v dôsledku čoho ich teda nemožno považovať za arbitrárne.

Závery generálnej prokuratúry ústavný súd považuje za vyhovujúce požiadavkám, ktoré čl. 46 ods. 1 ústavy kladie na typ aktuálne preskúmavaného konania a rozhodnutia (upovedomenia), a teda za ústavne akceptovateľné. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd opätovne pripomína, že na inštitút upovedomenia nemožno klásť rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle judikatúry ústavného súdu (resp. judikatúry ESĽP) kladené na odôvodnenia právoplatných súdnych rozhodnutí (I. ÚS 147/2022, I. ÚS 402/2022).

neopodstatnenú. 27. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy napadnutým upovedomením, z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ svoju argumentáciu o tomto porušení odvodzuje od namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže však ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo v takomto prípade dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v rámci predbežného prerokovania aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

porušenia práv. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neuviedol žiaden ústavnoprávne relevantný argument, ktorý by vôbec umožňoval ústavnému súdu posúdiť dôvodnosť namietaného porušenia práva podľa čl. 40 ústavy napadnutým upovedomením, v tejto časti tak ústavná sťažnosť nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené zákonom o ústavnom súde, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 40 ústavy odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.

Generálna prokuratúra nemá postavenie súdneho orgánu a jej akékoľvek rozhodnutie nie je súdnym rozhodnutím v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nevzťahujú sa naň preto striktne ani požiadavky vyplývajúce z práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré vyvodila judikatúra ESĽP z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie ESĽP z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Z čl. 6 (ods. 1) dohovoru nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti tretej osobe alebo právo na jej

30. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2026

Peter Molnár predseda senátu