II. ÚS 281/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 281/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,a , zastúpených Lexpert, s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Roman Dula, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP 54/2014 a jeho rozsudkom z 1. októbra 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 396/2015 a jeho uznesením z 25. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a odmieta.

Proti rozsudku okresného súdu – proti výrokom o výške výživného pre otca maloletého a o úprave styku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. 17 CoP 54/2014-143 z 1. októbra 2014 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil „okrem výroku o zverení do osobnej starostlivosti matky“. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie z 31. októbra 2014 z dôvodu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľka poukazuje na to, že z dôvodu prieťahov „na strane prvostupňového súdu v súvislosti s podaným dovolaním podala matka sťažnosť na postup súdu zo dňa 15. 05. 2015, ktorú predseda súdu listom č. Spr. 3041/15 zo dňa 08. 06. 2015 vyhodnotil ako dôvodnú. V dôsledku postupu prvostupňového súdu sa dovolaním Najvyšší súd SR začal zaoberať až v júni 2015.“. O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 25. júna 2015 tak, že ho odmietol ako neprípustné, s tým, že toto uznesenie „bolo právnemu zástupcovi matky doručené dňa 13. 08. 2015...“.

NS SR z 30. 09. 2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007) a tento záver vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR (napr. III. ÚS 198/2011, I. ÚS 226/03). Tým, že najvyšší súd odmietol dovolanie ako procesne neprípustné bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, tak porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. ...

Odôvodnenie

prvostupňového súdu je arbitrárne, nepresvedčivé, nedáva odpovede na zásadné otázky a argumentáciu matky a tiež nesubsumuje skutkový stav pod právne normy. ... Pokiaľ ide o príjmy matky a otca, tak prvostupňový súd skonštatoval, že príjem matky je priemerne 500,- EUR. K príjmu otca prvostupňový súd uviedol, že tento je vo výške 2.350,- EUR, avšak označil ho nesprávne za príjem zo zamestnania a nie za príjem z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu. Pochybenie prvostupňového súdu pri posudzovaní zdroja príjmu otca je zásadné, pretože pri samostatne zárobkovo činných osobách sa zisťujú ich majetkové pomery zásadne odlišným spôsobom ako pri rodičoch, ktorý majú príjmy zo závislej činnosti. Toto pochybenie prvostupňového súdu odvolací súd zbagatelizoval, označil ho len za zrejmú nesprávnosť, ktorá by údajne mala byť zrejmá každému. ... Prvostupňový a odvolací súd zohľadnili len tie príjmy otca, na ktoré poukázala matka, aj keď nezohľadnili všetky (matka poukazovala aj napr. na kompenzáciu výdavkov otca zo strany Kresťanskodemokratického hnutia, čím sa však už súdy nezaoberali). Otec ďalej svoje príjmy nepreukazoval a súd ich ani nezisťoval, napriek tomu, že je obvyklé skúmať daňové priznania a je možné skúmať aj účtovníctvo rodiča - podnikateľa. Povinnosť preukázať svoje majetkové príjmy bola predovšetkým povinnosť otca v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 zákona o rodine a tomto smere otec neprodukoval žiadne dôkazy - matka predložila zverejnenú zmluvu s NR SR a dala návrh na zisťovanie ďalších príjmov od Kresťanskodemokratického hnutia. Za tejto situácie bolo povinnosťou súdov aplikovať domnienku o výške príjmu otca v súlade s ustanovením § 63 ods. 1 druhá veta zákona o rodine.

Sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní, ku ktorému malo dôjsť predovšetkým rozdielnym prístupom konajúcich súdov k splneniu procesnej povinnosti preukázať výšku svojich príjmov a výdavkov sťažovateľkou a otcom maloletého. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza: «U matky sa odvolací súd zaoberal počtom kúpených tašiek Billa (ktorých bolo asi 6 ani nie za 2,- EUR). Odvolací súd venoval výdavkom matky cca. pol strany odôvodnenia, kde sa venoval spomenutých tašiek Billa ešte potravinám kupovaných matkou. Podobnej kritike odvolací súd nepodrobil napr. vyhlásenie otca, že na stravu míňa 300 až 350,- EUR mesačne. Na rozdiel od matky, otec svoje majetkové pomery a svoje výdavky nezdokladoval, čo odvolací súd „odmenil“ tým, že sa výdavkami otca vo svojom rozhodnutí ani len nezaoberal, a to v rozpore s ustanoveniami § 63 ods. 2 a 62 ods. 5 zákona o rodine. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí nevyplýva, že by prvostupňový či druhostupňový súd podrobili tvrdené, ale nepreukázané výdavky otca podrobili skúmaniu podľa § 63 ods. 2 zákona o rodine. Ak tak súdy nepostupovali práve z dôvodu, že otec tieto výdavky nepreukázal, tak o to viac je prekvapivý záver ohľadom výšky výživného otca. Otec s niekoľkonásobne vyšším príjmom oproti matke platí výživné v podstate v rovnakej výške ako matka, ktorá sa ešte naviac o maloletého aj osobne stará. Takýto záver súdov celkom zjavne odporuje pravidlám určovania výživného a právu dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Rovnako tak prvostupňový súd od matky vyžadoval podrobné zdokladovanie príjmov a výdavkov, vo vzťahu k otcovi rovnakým spôsobom nepostupoval a následne ani neaplikoval domnienku o výške príjmu otca v zmysle § 63 ods. 1 druhá veta zákona o rodine.»

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 396/2015 a Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP/54/2014 porušili právo sťažovateľov... podľa čl. 20 ods. 1... podľa čl. 41 ods. 4... podľa čl. 46 ods. 1... podľa čl. 47 ods. 3... podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo... podľa čl. 11 ods. 1... podľa čl. 32 ods. 4... podľa čl. 36 ods. 1... podľa čl. 37 ods. 3... podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo... podľa čl. 3 ods. 1... podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Porušovatelia Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní zaplatiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu s tým, že plnením jedného z porušovateľov zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého porušovateľa. Porušovatelia Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia vo výške 355,73 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu s tým, že plnením jedného z porušovateľov zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého porušovateľa.“

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľov k zbytočným prieťahom došlo „na strane prvostupňového súdu v súvislosti s podaným dovolaním“ a takisto „(d)oterajším konaním súdov“.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol v časti, v ktorej namietajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny postupom krajského súdu v napadnutom konaní pre jej neprípustnosť [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Sťažovatelia tiež namietajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní (pričom v rámci napadnutého konania najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sťažovatelia namietajú aj postup okresného súdu ako súdu prvého stupňa vykonávajúceho úkony v napadnutom dovolacom konaní, pozn.).

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (najvyšší súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu (ako aj okresného súdu, pozn.) v napadnutom dovolacom konaní. Zo sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že v čase podania tejto sťažnosti ústavnému súdu už najvyšší súd v napadnutom konaní rozhodol uznesením z 25. júna 2015, ktoré zároveň bolo právnemu zástupcovi sťažovateľov doručené 13. augusta 2015. Takto možno dospieť k záveru, že k namietanému porušovaniu v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru už postupom najvyššieho súdu, prípadne okresného súdu v napadnutom dovolacom konaní nemohlo v čase podania sťažnosti dochádzať, preto ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenia čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 1. októbra 2014 z hľadiska toho, či ich nemožno považovať za zjavne neopodstatnené.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Matka skutočne doručila návrh na Okresný súd Banská Bystrica dňom 21. 02. 2014 a v zmysle § 77 ods. 1 Zákona o rodine by mohla požadovať výživné na maloleté dieťa minimálne od tohto dátumu. Okresný súd však pokiaľ uložil otcovi povinnosť platiť výživné od 01. 03. 2014, rozhodol vecne správne, pretože priamo v návrhu na začatie konania matka uviedla, že ešte vo februári 2014 jej otec maloletého poslal sumu 300 €. Z tejto informácie od matky vyvodil okresný súd správne skutkové zistenie, že otec si neplní vyživovaciu povinnosť od 01. 03. 2014 a len od tohto dátumu je možné uložiť, aby si svoju zákonnú povinnosť podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnil. Majetkové pomery otca pre účely určenia výživného boli zistené z listinných dôkazov obstaraných súdom. Nebol preto dôvod na aplikáciu ustanovenia § 63 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého, ak rodič s príjmami z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu nepreukáže súdu svoje príjmy, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje 20-násobok sumy životného minima. Lustráciou v Sociálnej poisťovni za obdobie od 01. 01. 2013 do 24. 02. 2014 okresný súd zistil, že otec dieťaťa je samostatne zárobkovo činnou osobou. Výpisom zo Živnostenského registra mal súd preukázané, že oprávnenie otca podnikať nezaniklo. Daňový úrad konajúcemu súdu 04. 03. 2014 oznámil údaje z daňového priznania otca za rok 2012. Daňové priznanie za rok 2013 podľa správy Daňového úradu z 29. 04. 2014 nebolo podané ani do 29. 04. 2014. Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky v odpovedi na žiadosť súdu z 05. 05. 2014 oznámila, že poberal odmenu na základe zmluvy o zabezpečení služieb asistenta poslanca Národnej Rady SR s účinnosťou od 17. 04. 2012 v sume 1.250 € a v znení Dodatku č. 1 účinného od 14. 08. 2013 v sume 1.600 €. Kresťanskodemokratické hnutie vyčíslilo výšku odplaty na základe zmluvy o zabezpečovaní služieb uzavretej s otcom maloletého na 675 € mesačne za obdobie január 2013 až september 2013 vrátane a vo výške 750 € od októbra 2013 do marca 2014. Zo zmluvy o zabezpečení služieb asistenta poslanca NR SR nevyplýva, že by okrem odmeny boli otcovi dieťaťa preplácané hotové výdavky spojené s dohodnutou činnosťou. Vlastníctvo dvoch motorových vozidiel Opel Astra a MITSUBISHI COLT je dokladované v Správe Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresný dopravný inšpektorát v . Okresný súd si obstaral aj list vlastníctva svedčiaci o tom, že otec dieťaťa je vlastníkom bytu.

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Následne okresný súd, citujúc ustanovenia § 36 ods. 1, § 62 ods. 1, 2 a 5, § 63 ods. 3 a § 75 zákona o rodine, v súvislosti s určením výživného uviedol: „Pri určovaní výšky výživného, súd prihliadal na odôvodnené potreby a záujmy maloletého dieťaťa, ako aj na možnosti a schopnosti oboch rodičov. Dieťa je vo veku necelých 3 rokov, navštevuje materské jasle, kde matka platí poplatok 300 € mesačne, pričom sumu 230 € mesačne jej refunduje úrad práce. Dieťa však býva často choré, v dôsledku čoho je matka s maloletým dieťaťom častejšie na OČR a máva zvýšené náklady v súvislosti s doplatkami za lieky, ktoré sú dieťaťu predpisované, ako aj so zabezpečením dostatočného prísunu vitamínov na posilnenie zdravotného stavu mal. dieťaťa. Matka dieťaťa je riadne zamestnaná s priemerným mesačným zárobkom 500 € a nemá inú vyživovaciu povinnosť. Otec dieťaťa je zamestnaný so zárobkom 2 350 € mesačne a má vyživovaciu povinnosť k dcére , vo výške 125 € mesačne. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že súčasné osobné, majetkové a zárobkové pomery otca dieťaťa umožňujú otcovi, bez ohrozenia vlastnej výživy a výživy ďalšieho svojho maloletého dieťaťa, prispievať na úhradu potrieb maloletého dieťaťa mesačne sumou 200 € z čoho sumu 150 € súd rozhodol, že bude otec platiť do rúk matky dieťaťa, aby z nich mohla uspokojovať priebežne vznikajúce potreby maloletého dieťaťa a sumu 50 € súd rozhodol, že otec bude ukladať na sporiaci účet dieťaťa na tvorbu úspor pre maloletého. V zmysle hore citovaného zákonného ustanovenia, súd uložil matke dieťaťa zároveň, aby takýto účet na meno dieťaťa a prospech maloletého matka zriadila, pričom tiež rozhodol v súlade so zákonným ustanovením, že výber týchto finančných prostriedkov je viazaný na súhlas súdu. Výživné súd stanovil od 01. 03. 2014, keď dospel k záveru, že do tej doby si otec výživné v prospech mal. dieťaťa riadne splnil. Za čas od 01. 03. 2014 do 28. 05. 2014 vznikol tak otcovi dlh na výživnom vo výške 200 €, keď súd v prospech otca započítal výživné, ktoré už doteraz pre maloleté dieťa platil. Toto zročné výživné súd rozdelil na sumu 50 €, ktorú sumu je otec povinný doplatiť do rúk matky dieťaťa a sumu 150 €, ktorú sumu súd uložil otcovi ako povinnosť zaplatiť na sporiaci účet maloletého dieťaťa.“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na dôkazné prostriedky, z ktorých okresný súd zisťoval výšku príjmov otca maloletého a jeho majetkové pomery (zisťovanie v evidencii Sociálnej poisťovne, správy od Daňového úradu v , list Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, zmluvy o zabezpečení služieb asistenta poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, správa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu , list vlastníctva). Keďže z uvedených listinných dôkazov ustálil okresný súd príjem a majetkové pomery otca maloletého, neaplikoval fikciu podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine. Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľov o tvrdení okresného súdu v odôvodnení jeho rozsudku, podľa ktorého má otec maloletého príjmy zo závislej činnosti. V celkovom kontexte odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 28. mája 2014 považoval toto tvrdenie krajský súd za zjavnú nesprávnosť, ktorá nijako nespochybňuje skutkové zistenia a právne závery okresného súdu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov o arbitrárnom postupe konajúcich súdov v súvislosti s neaplikovaním § 63 ods. 1 zákona o rodine, poukazuje ústavný súd v prvom rade na to, že túto námietku skúmal aj najvyšší súd v napadnutom dovolacom konaní, avšak len z toho hľadiska, či neaplikovaním tohto zákonného ustanovenia nebola sťažovateľom odňatá možnosť konať pred súdom, samotnou otázkou právneho posúdenia sa najvyšší súd nezaoberal vzhľadom na to, že dovolanie podané sťažovateľkou nebolo prípustné podľa § 238 OSP. Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ústavný súd preskúmaval opodstatnenosť námietky sťažovateľov z toho hľadiska, či konajúce súdy postupovali ústavne akceptovateľne, ak vo veci neaplikovali § 63 ods. 1 zákona o rodine.

V prerokúvanom prípade sa javí, že príjem otca maloletého a jeho majetkové pomery boli zistené dostatočne. Sťažovateľka tvrdila, že Kresťanskodemokratické hnutie kompenzuje niektoré výdavky otcovi maloletého. Krajský súd sa s touto námietkou vysporiadal a poukázal na to, že zo zmluvy o zabezpečení služieb asistenta poslanca Národnej rady Slovenskej republiky preplácanie výdavkov nevyplýva. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu možno dospieť k záveru, že väčšiu časť listinných dôkazov preukazujúcich príjem otca maloletého a jeho majetkové pomery zaobstaral okresný súd. Táto skutočnosť je však bez právnej relevancie s prihliadnutím na súčasné pôsobenie procesnej povinnosti rodiča podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine a vyšetrovacej zásady. Sťažovateľka neuviedla také skutočnosti, ktoré by vyvolávali podstatnejšiu pochybnosť o úplnosti skutkových zistení týkajúcich sa príjmov otca maloletého a jeho majetkových pomerov, preto nie je odôvodnená ani aplikácia záverov ústavného súdu uvedená v náleze sp. zn. II. ÚS 172/2013 z 10. júla 2013.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že krajský súd v spojení s okresným súdom odôvodnili svoje závery o určení rozsahu vyživovacej povinnosti otca maloletého a jeho začiatku primerane, preto právne závery konajúcich súdov nepovažuje v tomto smere za zjavne neodôvodnené. Rovnako tak aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona o rodine týmito súdmi rešpektuje zmysel a účel týchto ustanovení, sú logické, preto právne závery krajského súdu v spojení s okresným súdom nie sú arbitrárne.

Rovnako tak ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a základného práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a podľa čl. 32 ods. 4 listiny; a taktiež ani porušenie čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 1. októbra 2014.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 25. júna 2015

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 25. júna 2015 odmietol dovolanie sťažovateľky. V odôvodnení svojho uznesenia v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania podľa § 238 OSP, pričom uviedol: „V preskúmavanej veci dovolanie matky maloletého smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci starostlivosti súdu o maloletého (určenie výživného).

V predmetnom konaní sa teda nerozhodovalo o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu (porovnaj napr. R 55/1996). Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, že matkou maloletého podané dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné.“

Najvyšší súd následne uviedol tieto právne závery týkajúce sa aplikácie ustanovení zákona o rodine a právneho posúdenia určenia rozsahu vyživovacej povinnosti otca maloletého (ktorých ústavnú udržateľnosť ústavný súd preskúmava s prihliadnutím na argumentáciu v sťažnosti sťažovateľov, pozn.): „Nedôvodná je aj námietka matky maloletého spočívajúca v tom, že došlo k porušeniu ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p., nakoľko odvolací súd v predmetnej veci aplikoval ustanovenie § 63 ods. 1 Zákona o rodine. V skutočnosti odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na aplikáciu tohto ustanovenia Zákona o rodine v predmetnej veci neboli dôvody, pretože majetkové pomery otca maloletého pre účely určenia výživného boli zistené z listinných dôkazov obstaraných súdom (čl. 146 spisu). Nemožno súhlasiť ani s ďalšou námietkou matky maloletého, spočívajúca v zistení, že otec maloletého má príjmy aj z inej ako závislej činnosti. Oba súdy v tomto konaní zistili súčasný priemerný mesačný príjem otca maloletého vo výške 2 350 eur, pričom odvolací súd túto sumu len bližšie konkretizoval a poukázal na to, že otec maloletého poberá príjem asistenta poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a to na základe zmluvy o zabezpečení služieb takéhoto asistenta a má aj príjem od Kresťanskodemokratického hnutia na základe zmluvy o zabezpečení služieb aktuálne vo výške 750 eur mesačne. Nejde teda o odchylné skutkové zistenia (a to prípadne bez vykonania dokazovania) zo strany odvolacieho súdu, než aké v predmetnej veci urobil súd prvého stupňa. Pokiaľ matka maloletého v dovolaní zotrváva na právnych záveroch, ktoré sú odlišné od právneho posúdenia veci odvolacím súdom (i súdom prvého stupňa), uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. (t. j., že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci), treba poukázať na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, ktorým sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétna právna norma. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverom vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. zakladajúci prípustnosť dovolania.“

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona o rodine a Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny; ako ani porušenie sťažovateľmi označených hmotných práv, t. j. základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a základného práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a podľa čl. 32 ods. 4 listiny; a taktiež ani porušenie čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 25. júna 2015.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.