II. ÚS 28/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Františkom Kočkom, Stropkovská 48, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Košice­okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 62/2007 a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012 a tiež postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 302/2012 a jeho rozsudkom z 26. septembra 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že právna predchodkyňa sťažovateľa sa žalobou doručenou 28. mája 2007 domáhala na okresnom súde proti (ďalej len „žalovaná“) určenia neplatnosti darovacej zmluvy z 20. februára 2007 v zmysle § 37 ods. 1, § 39 a § 49a Občianskeho zákonníka. Predmetom darovacej zmluvy, ktorú právna predchodkyňa sťažovateľa (ďalej len „darkyňa“) uzavrela so svojou vnučkou (žalovanou) ako obdarovanou, boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území . Dňa 24. októbra 2007 pôvodná žalobkyňa zomrela a do konania na strane žalobcu vstúpil sťažovateľ ako jej vnuk.

Sťažovateľ uvádza, že v návrhu podanom okresnému súdu 28. mája 2007 darkyňa uviedla: „Moja vnučka­odporkyňa ... prinútila ma dostaviť sa na Matričnom úrade cieľom podpísať doklady ­ prehlásenie pre potreby poľnohospodárskeho družstva o tom, že ponechám na... užívaní všetkých pozemkov, ktoré do dnes užíva družstvo... Bola som si vedomá toho, že mám podpísať len prehlásenie a nie darovaciu zmluvu... Odporkyňa však ma nútila, aby sme išli do ... až 12. marca 2007... som sa dozvedela, že na Matričnom úrade som podpísala darovaciu zmluvu a nie prehlásenie, potrebné pre poľnohospodárske družstvo... Odporkyňa celý čas ma klamala, čiže pozemky prešli do jej vlastníctva takým falošným, nelegálnym spôsobom.“

Podľa tvrdenia sťažovateľa „ neovládala slovenský jazyk natoľko, aby mohla rozumieť obsahu Darovacej zmluvy a právnym účinkom, ktoré z nej vyplývali... Aj napriek uvedenému Okresný súd dospel k záveru, že darkyňa slovenský jazyk ovládala vychádzajúc zo zápisu v občianskom preukaze, v ktorom mala zapísanú slovenskú národnosť...“.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 2 Co 302/2012 z 26. septembra 2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom námietky sťažovateľa o omyle zo strany darkyne v úmysle uzavrieť darovaciu zmluvu v zhode s právnym názorom súdu prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodné.

Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd ako odvolací súd „obmedzil iba na zopakovanie dôvodov už uvádzaných v prvostupňovom rozsudku, bez toho, aby sa vysporiadal so skutočnosťami, ktoré uvádzal sťažovateľ v odvolaní, z ktorých je zrejmé, že takýto záver je v rozpore s vykonanými dôkazmi a má i závažné logické nedostatky... Súd konal zdĺhavo čo bolo príčinou toho, že v konaní nemohla byť vypočutá darkyňa ani svedkyňa (obidve v priebehu súdneho konania zomreli, pozn.). Nie je možné, aby boli tieto skutočnosti na ťarchu sťažovateľa. Súd mal podľa názoru sťažovateľa pri hodnotení dôkazov zohľadniť aj prejavy pôvodnej navrhovateľky a tejto svedkyne vyjadrené v ich písomných podaniach, keď tieto by boli v prípade, ak by súd konal v primeranej lehote, prednesené na súde. Pokiaľ aj súd tieto výsluchy nevykonal, mal akceptovať písomné vyjadrenia navrhovateľky a svedkyne doručené súdu.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 62/2007 zo 17. júla 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 302/2012 z 26. septembra 2013 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Odôvodnenia napadnutých rozsudkov sú podľa sťažovateľa „nedostatočné, nepresvedčivé a v konečnom dôsledku aj nepreskúmateľné a arbitrárne“.

Z dôvodu namietaných „nezákonných rozhodnutí“ okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, keď „nehnuteľnosti, tvoriace predmet Darovacej zmluvy neboli zaradené do dedičstva po poručiteľke “.

2, Základné práva sťažovateľa... domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny základných práv a slobôd, vlastniť majetok a dediť, podľa čl. 20 Ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práva slobôd, Rozhodnutím Okresného súdu Košice­okolie, sp. zn. 11 C/62/2007­304 zo dňa 17. júla 2012 boli porušené. 3, Základné práva sťažovateľa... domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, vlastniť majetok a dediť, podľa čl. 20 Ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní sp. zn. 2 Co/302/2012 boli porušené. 4, Základné práva sťažovateľa... domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, vlastniť majetok a dediť, podľa čl. 20 Ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práva slobôd, Rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2 Co/302/2012­ 337 zo dňa 26. septembra 2013 boli porušené. 5, Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2 Co/302/2012­337 zo dňa 26. septembra 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 6, Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume, ktorú vyčíslime v stanovenej lehote, ktorú je Okresný súd Košice­okolie povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Františka Kočku, advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07). Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 302/2012 a jeho rozsudkom z 26. septembra 2013

Ústavný súd preto nepristupuje k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie v prípadoch, keď dospeje pri jej predbežnom prerokovaní k záveru, že zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011, IV. ÚS 31/2013). Ústavný súd môže v takomto prípade pri predbežnom prerokovaní taký návrh odmietnuť, keďže sa vzhľadom na uvedené už na prvý pohľad javí ako neopodstatnený (m. m. I. ÚS 4/00).

Uvedené ustálené právne názory ústavného súdu korešpondujú aj širšiemu poňatiu jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto zásadne nemôže meritórne preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali požiadavky vyplývajúce z obsahu základných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Na účely posúdenia opodstatnenosti tejto časti sťažnosti ústavný súd preskúmal

odôvodnenie

napadnutého rozsudku. Krajský súd v napadnutom rozsudku najskôr poukázal na obsah odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa o neplatnosť právneho úkonu (darovacej zmluvy z 20. februára 2007, pozn.) zamietnutá, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol: „... žalobu na súd prvého stupňa podala , , ktorá žiadala, aby súd určil, že darovacia zmluva zo dňa 20. 2. 2007, na základe ktorej darovala nehnuteľnosti svojej vnučke ­ žalovanej je neplatná z dôvodu, že túto zmluvu nikdy nemala v úmysle uzavrieť a podpísala túto darovaciu zmluvu v omyle, keď vychádzala z nepravdivých informácií oznámených žalovanou, že podpisuje vyhlásenie pre potreby poľnohospodárskeho družstva v . Dňa 24. 10. 2007 pôvodná žalobkyňa zomrela a do konania na strane žalobcu vstúpil vnuk žalobkyne. Súd prvého stupňa zistil, že darovacia zmluva je podpísaná žalovanou a , ktorej pravosť podpisu bola overená pod č. 874/07 Mestom dňa 23. 2. 2007 o 9.00 hod. Ďalej zistil, že zmluvu tvorili hárky, ktoré sú pevne spojené a sú zošité a že návrh na vklad do katastra na základe tejto darovacej zmluvy bol daný 20. 3. 2007, podpísaný oboma účastníčkami tohto konania. Darovacia zmluva s doložkou o povolení vkladu bola doručená obom účastníčkam 13. 3. 2007. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že nebohá darkyňa bola riadne oboznámená s obsahom zmluvy, čo potvrdila advokátka, ktorá vypracovala účastníkom zmluvu , ktorá bola prítomná jednak pri oboznámení sa a pri prevzatí darovacej zmluvy, pri overení podpisu na príslušnej matrike a pri podávaní návrhu na vklad do katastra nehnuteľností. Darkyňa nikdy neprejavila pochybnosti o tomto úkone. Nebol teda zistený omyl vyvolaný ľsťou žalovanej. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v tomto prípade darkyňa zmluvu podpísala. Jej obsah bol vysvetlený navrhovateľke aj v maďarskom jazyku advokátkou spisujúcou túto zmluvu. Pokiaľ išlo o námietky žalobcu, že v zmluve boli perom dopísané nehnuteľnosti a spoluvlastnícky podiel, táto skutočnosť nerobí zmluvu neplatnou. Z dátumov podpísania zmluvy a overení podpisu, ktoré sú na tej istej listine, je nepochybné, že bola splnená aj technická podmienka platnosti právneho úkonu. V konaní preto neboli preukázané a potvrdené skutočnosti, ktoré namietal žalobca, ktoré by mali spôsobiť neplatnosť právneho úkonu. Skutočnosť, že po podpise zmluvy pôvodná žalobkyňa zmenila názor v dôsledku zhoršených vzťahov so žalovanou, nemôže mať vplyv na platnosť uzavretej darovacej zmluvy, preto žalobu zamietol.“

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil [pri posudzovaní otázky platnosti právneho úkonu (darovacej zmluvy medzi darkyňou a žalovanou, pozn.)], boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, čo by mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako tak nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť ako arbitrárne ani právne názory krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho rozsudku sp. zn. 2 Co 302/2012 z 26. septembra 2013, naopak, ide o právne závery, ktoré sú síce vyjadrené stručne, ale zrozumiteľne ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, teda tak, ako to vyplýva z požiadaviek vyvoditeľných z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Argumentácia sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré je pre neho nepriaznivé, čo však nemožno spájať s porušením jeho základného práva garantovaného ústavou. K porušeniu ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný súd konštatoval, že odvolací súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci (§ 49a, § 630 Občianskeho zákonníka), ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ sa dovoláva občianskoprávnej ochrany na základe argumentu, že v dôsledku zhoršených vzťahov medzi darkyňou a žalovanou ide o právny úkon odporujúci dobrým mravom.

Podľa § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa krajský súd stotožnil so záverom, že zhoršenie vzťahov medzi darkyňou (právnou predchodkyňou sťažovateľa a pôvodnou žalobkyňou, pozn.) a žalovanou po uzavretí zmluvy nie je dôvodom neplatnosti darovacej zmluvy, ale je dôvodom na odstúpenie od darovacej zmluvy zo strany darcu (právo žiadať vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 ústavy (a čl. 11 ods. 1 listiny) ústavný súd navyše poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015