II. ÚS 28/2026

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

Sťažovateľka navrhuje zrušiť obe napadnuté rozhodnutia a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka požaduje aj priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v postavení žalovanej účastníčkou konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o určenie, že patria do dedičstva, vedeného Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 8C/186/2016. Žalobkyňa a pôvodne žalovaná matka sťažovateľky sú podielové spoluvlastníčky spornej nehnuteľnosti vo veľkosti podielu 1/2 pre každú

. Právne išlo o dve samostatné veci, boli vydané dve kolaudačné rozhodnutia (13. 7. 1961) na každý dom zvlášť. Domy vznikli výstavbou a neboli zaevidované v katastri nehnuteľností do r. 1983, ale v obci boli evidované pod dvomi súpisnými číslami. V roku 1983 boli zaevidované v katastri nehnuteľností, avšak s jediným novým súp. č. 391, obaja bratia boli evidovaní ako spoluvlastníci v podiele ½. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že v roku 1970 bola medzi bratmi uzavretá ústna kúpna zmluva o prevode domu s pôvodným súp. č. 446 na p. a mali ho v držbe až dosiaľ, pričom po stavebných úpravách ho užívali ako jeden dom. Žalobkyňa požadovala určenie vlastníckeho práva z titulu vydržania na základe ústnej kúpnej zmluvy z roku 1970.

3. Okresný súd (v poradí druhým) rozsudkom č. k. 8C/186/2016-377 z 5. decembra 2022 určil, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou domu súp. č. 391 v rozsahu 1/4 a do dedičstva po zomrelom p. patrí podiel 1/4. V odôvodnení vychádzal z čestného prehlásenia z 30. apríla 2003, ako aj z obsahu súvisiaceho spisu sp. zn. 14C/115/2003, najmä kúpnej zmluvy o predaji inej nehnuteľnosti rodičmi žalobkyne, z ktorej výnosu rodičia poskytli žalobkyni prostriedky na zaplatenie kúpnej ceny sporného domu súp. č. 446, a výsluchu totožného svedka (p. ) zo 7. februára 2006, ktorý sa podľa svojho vyjadrenia v roku 1967 dohodol s p. o predaji domu súp. č. 446 za sumu 45 000 Sk s vyplatením zálohy 20 000 Sk, v dome býval asi 2 roky, o doplatenie a kúpu už nemal záujem, a tak sa dohodli na predaji a . vyplatil zálohu ním zloženú 25 000 Sk, odovzdal mu kľúče za prítomnosti žalobkyne a sťažovateľky. svedkovi potvrdil, že mu vyplatil aj zostatok 20 000 Sk, formuláciou, že sú vyrovnaní, bez bližších podrobností. O vyplatení neboli

vyhodnotil ako ospravedlniteľný omyl, pretože išlo o vzťahy medzi príbuznými a domy neboli evidované v katastri nehnuteľností, ako aj vzhľadom na spoločenskú situáciu a s tým súvisiace vnímanie individuálneho vlastníctva v socialistickom zriadení.

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a upravil výrok tak, že žalobkyňa je vlastníčkou 1/2 spoluvlastníckeho podielu (rodinného domu súp. č. 391) evidovaného pod poradovým č. B3 na žalovanú a do dedičstva patrí 1/2 spoluvlastníckeho podielu (rodinného domu súp. č. 391) evidovaného pod poradovým č. B3 na žalovanú.

Krajský súd poukázal pri hodnotení ospravedlniteľnosti omylu na nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 484/2015 a III. ÚS 468/2022 (najmä bod 23 – rieši situáciu absencie registrácie písomnej kúpnej zmluvy, nie ústnu formu, pozn.), z ktorých vyplýva, že ústavný súd preferuje taký výklad dobromyseľnosti držby, ktorý podporuje zákonný zámer uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom so stavom vlastníckym.

v podstatných okolnostiach, a tak upieral žalovanej plnú aplikáciu jej patriacich práv. Súdy nižších inštancií neuviedli jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na podstatné námietky žalovanej týkajúce sa: a) existencie kúpnej zmluvy, b) zaplatenia kúpnej ceny, c) splnenia podmienky vydržania, d) listinného dôkazu čestného prehlásenia z 20. mája 2020, e) konania sp. zn. 14C/115/2003, kde bolo preukázané, že žalobkyňa nie je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti – domu súp. č. 391 postaveného v podiele vo veľkosti 1/2, zapísaného pod poradovým číslom 2.

Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom neplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezplatné plnenie“. Namietala, že odvolací súd sa tak odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 74/2015, R 73/2015, 3Cdo/97/2009, 4Obdo/283/2009, 5Cdo/30/2010, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a 6MCdo/5/2010, 4Cdo/506/2015, 6Cdo/78/2011, 1Cdo/137/2011, 3Cdo/37/2018), a zastávala názor, že pri výklade dobromyseľnosti držby je potrebné skúmať aj to, či držiteľ splnil zákonom vyžadované podmienky, ako je napr. zákonom vyžadovaná písomná forma úkonu, jeho registrácia.

K dovolaciemu dôvodu zmätočnosti najvyšší súd uviedol, že súdy nižších inštancií v odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili, ako v spore dospeli k záveru, že žalobcovia splnili podmienky na vydržanie spornej nehnuteľnosti (bod 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd, považujúc výrok rozsudku prvoinštančného súdu za vecne správny, súčasne v dôvodoch rozhodnutia (bod 11) doplnil, a to aj rozborom relevantnej právnej úpravy, skutočnosti týkajúce sa ustálenia časového momentu, keď malo k vydržaniu dôjsť. Následne, reagujúc na odvolacie námietky, vysvetlil, prečo považoval skutkový stav za správne zistený, prečo nepovažoval rozsudok prvoinštančného súdu za prekvapivý a nepreskúmateľný a prečo nedošlo na strane žalovanej postupom súdu prvej inštancie k porušeniu práva na spravodlivý proces. V bodoch 13, 18 a 19 sa vysporiadal aj s judikatúrou, na ktorú poukazovala odvolateľka, so záverom o jej neaktuálnosti vzhľadom na judikatúrny posun v nazeraní na otázku splnenia podmienok vydržania a v tomto smere poukázal aj na konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu a zároveň z nich citoval.

V hodnotení dôkazov tiež nezistil nepreskúmateľnosť ani nelogickosť a konštatoval, že skutkové zistenia zodpovedajú vykonaným dôkazom. K námietke nevykonania odvolacieho pojednávania najvyšší súd uviedol, že sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými aj s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý žalobe vyhovel na základe dostatočne vykonaného dokazovania, pričom tvrdenia žalobcov považoval za preukázané. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nemal dôvod dokazovanie zopakovať (§ 384 ods. 1 CSP). Keďže pre nariadenie pojednávania nebol daný ani verejný záujem, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania bolo postupom, ktorý plne zodpovedal zákonu (§ 385 ods. 1 CSP). K námietke znenia výroku rozsudku krajského súdu najvyšší súd uviedol, že odvolací súd len priamo vo výroku svojho rozhodnutia (výrok I rozsudku odvolacieho súdu) bližšie špecifikoval znenie výrokov I, II a III rozsudku súdu prvej inštancie. Vychádzal pritom zo zohľadnenia obsahu tvrdení žalobcov, ktoré boli uvádzané v žalobe a v ich podaniach vo veci a ktorými vymedzovali opis rozhodujúcich skutočností, na základe ktorých

II. Sťažnostná argumentácia 8. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ako aj vlastníckeho práva napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu, pretože sú arbitrárne, prekvapivé a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia

Namieta aj nedostatok dobromyseľnosti žalobcov, ktorá sa musí vzťahovať aj na okolnosti právneho dôvodu, z ktorého malo právo vzniknúť. V čase uzavretia kúpnej zmluvy v roku 1970 občianske právo vyžadovalo písomnú formu zmluvy a jej registráciu na štátnom notárstve. Sťažovateľka poukázala na publikované rozhodnutie najvyššieho súdu R 73/2015 (4Cdo/283/2009), podľa ktorého nemôže byť dobromyseľný ten, kto vstúpi do držby nehnuteľnosti za účinnosti OZ do 31. decembra 1991 na základe zmluvy, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona nie je omyl ospravedlniteľný. Nemožno akceptovať, že by sa bolo možné účinne dovolať vydržania nehnuteľnosti za situácie, keď by omylu sa dovolávajúca osoba zanedbala objektívne svoju zákonnú povinnosť, o ktorej vedela, že existuje (uzavrieť zmluvu v písomnej forme a registrovať ju, pozn.). Uvedené nemôže svedčiť o obvyklej miere opatrnosti z jej strany. Žalobkyňa sama v konaní predkladala inú písomnú kúpnu zmluvu. Rovnako aj správanie žalobkyne v 1. rade, keď chcela

10. Rozhodnutie všeobecných súdov a dovolacieho súdu je podľa sťažovateľky založené prevažne na domnienkach, predpokladoch a úvahách, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Z rozhodnutí súdov oboch stupňov nevyplýva, aká mala byť dohodnutá výška kúpnej ceny, kedy a akým spôsobom mala byť uhradená. V súdnom spise sa nenachádza jediný dôkaz, ktorý by preukazoval dojednanie kúpnej ceny ani jej zaplatenie na podklade ústnej kúpnej zmluvy z r. 1970. V tejto veci však nie je preukázané ani to, že cena bola dohodnutá ani že bola uhradená, čo rozhodujúco oslabuje tvrdenie o dobromyseľnosti žalobcov. Žalobcovia podľa názoru sťažovateľky nepredložili žiadnu listinu či iný relevantný dôkaz, z ktorého by vyplynula dobromyseľnosť vydržania, a nepreukázali, že boli splnené všetky podmienky vydržania predmetných nehnuteľností. Neuniesli teda dôkazné bremeno. V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu absentuje náležité konfrontačné stanovisko vyvracajúce zásadné tvrdenia sťažovateľky.

12. Sťažovateľka tiež nesúhlasí s akceptovateľnosťou postupu krajského súdu, ktorý potvrdzujúcim rozsudkom preformuloval znenie potvrdeného výroku. Podľa jej názoru je takýto postup neprípustný a v rozpore so zákonom. 13. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval, uznesením č. k. II. ÚS 28/2026-16 z 28. januára 2026 ju prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu a návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí nevyhovel.

III.1. Vyjadrenie krajského súdu: 14. Poverený zástupca predsedu krajského súdu sa listom sp. zn. Spr 50/2026 z 11. februára 2026 vyjadril k sťažnosti tak, že odvolací súd dostatočne podrobne uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. K tvrdeniu sťažovateľky o tom, že ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti nie je postačujúca pre vstup do oprávnenej držby žalobkyne a jej predchodcu, poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 484/2015, v ktorom došlo k zmene dovtedajšej súdnej praxe, keď otázka nedodržania zákonného ustanovenia upravujúceho prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam stranami zmluvy automaticky bez ďalšieho nezakladá neospravedlniteľný právny omyl držiteľa, ktorý by popieral dobromyseľnosť jeho držby veci. Ústavný súd teda preferuje taký výklad § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom so stavom vlastníckym. Obdobne ústavný súd aj v náleze sp. zn. III. ÚS 468/2022 riešil otázku vydržania nehnuteľnosti nadobudnutej kupujúcim v roku 1973 síce na základe písomnej kúpnej zmluvy, ktorá ale následne nebola registrovaná vtedajším štátnym notárstvom. Následne po rozhodnutí odvolacieho súdu aj veľký senát najvyššieho súdu vo svojom rozsudku sp. zn. 1VCdo/1/2024 z 13. mája 2024 pri interpretácii hmotnoprávnych ustanovení § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že vznik držby sa na rozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod. V nadväznosti na aktuálnu judikatúru najvyšších súdnych autorít neobstojí argumentácia sťažovateľky, že právny predchodca žalobkyne nedisponoval titulom, na podklade ktorého by sa mohol oprávnene domnievať, že mu vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti patrí. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na judikatúru R 73/2015 (4Cdo/283/2009), ktorá už bola judikatúrou najvyšších súdnych autorít dávno prekonaná. V kontexte individuálnych okolností prejednávaného prípadu je zrejmé, že objasnenie skutkového stavu je s ohľadom na uplynutie značne dlhej doby už prakticky nemožné. Je preto v záujme spravodlivého rozhodovania v zmysle § 1 CSP potrebné uplatniť všeobecný princíp, že extenzívnym prístupom nie je možné spochybňovať či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými rokmi založili právne vzťahy. V súdenom spore nebol dôvod na zamietnutie žaloby, pretože aj svedectvo jedinej nepríbuznej osoby vo vzťahu k uzavretiu ústnej kúpnej zmluvy a informácie toho istého svedka z počutia od povinného o uhradení doplatku kúpnej ceny boli v danom prípade dostatočné pre odôvodnenie akceptácie nadobúdacieho titulu súdom. Opačný prístup súdu by viedol k zjavnej nespravodlivosti. Súd totiž musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Krajský súd preto nesúhlasil s námietkou sťažovateľky o arbitrárnosti napadnutého rozsudku a nesprávnom právnom posúdení veci a ústavnú sťažnosť považuje za nedôvodnú.

III.3. Vyjadrenie zúčastnenej osoby: 16. Zúčastnenou osobou v konaní je žalobca v 2. rade v základnom konaní (žalobkyňa v 1. rade v priebehu konania zomrela, pozn.), ktorý sa vyjadril k podanej ústavnej sťažnosti podaním zo 17. februára 2026. Zúčastnená osoba je presvedčená, že napadnuté rozhodnutia nevykazujú také nedostatky, aby odôvodňovali záver o porušení práva sťažovateľky na spravodlivý

Hodnotiaca úvaha súdov, ktorou sa v rámci hodnotenia dôkazov riadili, je v súlade so zásadami formálnej logiky, pokiaľ ide o okolnosti dobromyseľnosti manželov . Pokiaľ by právnym predchodcom sťažovateľky nebola vyplatená celá kúpna cena, rozhodne by uplatňovali zaplatenie jej zvyšku od roku 1970, či už proti , alebo proti , ktorí boli držiteľmi nehnuteľnosti, k čomu však preukázateľne nedošlo a manželia boli stále nepretržite a nerušene držiteľmi domu č. 446. Až v súvislosti s dedičským konaním po nebohom , ktorý zomrel 16. septembra 1998, sa právna predchodkyňa sťažovateľky dozvedela od pani o tom, že dom vtedy už pod jedným súpisným č. 391 nie je majetkovoprávne vysporiadaný (od roku 1970 až dovtedy však manželia nerušili manželov v držbe domu č. 446 v presvedčení, že dom im už nepatrí vlastnícky). Dobromyseľnosť manželov pri kúpe domu potvrdzuje aj skutočnosť, že v roku 1970 domy č. 446 a 447 (ale ani dom, ktorý od roku 1983 získal jedno súpisné číslo 391) neboli zapísané na liste vlastníctva, a to až do roku 2000, keď došlo k zápisu na LV v súvislosti s dedičským konaním po nebohom , a teda ani jedna

Z uvedených dôvodov považuje zúčastnená osoba ústavnú sťažnosť za nedôvodnú. III.4. Replika sťažovateľky: 17. Sťažovateľka vo vyjadrení z 28. júla 2025 uviedla k týmto vyjadreniam, že s poukazom na princíp prezumpcie znalosti práva a dlhoročnú prax vyžadujúcu písomnú formu zmluvy o prevode nehnuteľností nemožno považovať absenciu písomnej formy kúpnej zmluvy a jej registráciu pri posudzovaní dobromyseľnosti držby za právne bezvýznamnú.

Pokiaľ kupujúci vedel v čase zamýšľanej kúpy nehnuteľnosti o všetkých zákonných predpokladoch nevyhnutných pre zavŕšenie prevodu nehnuteľnosti, nemožno mať (z určujúceho objektívneho hľadiska) žiadne pochybnosti o tom, že jeho držba nebola oprávnená. Rovnako správanie žalobkyne v 1. rade, ktorá sa po smrti svojho manžela pokúsila u notára odkúpiť podiel od matky sťažovateľky, objektívne spochybňuje existenciu jej dobromyseľnosti a nasvedčuje tomu, že si bola vedomá, že vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti jej neprináleží. Zároveň chýbajú aj objektívne dôkazy o dojednaní či zaplatení kúpnej ceny, jej výške alebo iných okolnostiach ospravedlňujúcich presvedčenie o oprávnenej držbe. K otázke kúpnej ceny žalobcovia nepredložili žiadny preukázateľný dôkaz. Sťažovateľka považuje závery najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu za neudržateľné z hľadiska právnej istoty a predvídateľnosti práva. Záver o dobromyseľnosti prijali súdy prevažne na spornej svedeckej výpovedi jednej nepríbuznej osoby a na nepriamych úvahách o tom, že keby kúpna cena zaplatená nebola, pôvodní vlastníci by sa jej určite domáhali.

18. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, pretože na základe obsahu podaní, priložených listinných dôkazov a vyžiadaných spisov dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

21. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy a aby sa vykonal ústavne súladný výklad tejto právnej normy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musia byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

Európsky súd pre ľudské práva formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unédic proti Francúzsku, č. 20153/04). Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že názorová nejednotnosť medzi súdmi je svojou povahou dôsledkom, ktorý je vlastný každému súdnemu systému (Zielinski a Pradal & Gonzales a ďalší proti Francúzsku, č. 24846/94). Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby, a to i pri nezmenenej právnej úprave, bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 117/07 z 20. júna 2007). 23. Ústavný súd vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody ústavne relevantnej intenzity, čo v danom prípade nezistil.

podmienok formy a obsahu kúpnej zmluvy a jej zápisu (ako požaduje sťažovateľka, pozn.) by došlo k nadobudnutiu vlastníctva prevodom, a nie vydržaním. Napriek tomu je pre posudzovanie putatívneho titulu zakladajúceho oprávnenosť držby potrebné zohľadňovať istý minimálny štandard, ktorému zásadne zodpovedá písomná forma zmluvy, ktorá síce nemusí obsahovať náležitosti vkladuschopnej listiny ani platného úkonu, ale mala by aspoň (následným dokazovaním) identifikovateľným spôsobom vymedziť (i) predmet kúpy, (ii) osobu predávajúceho a kupujúceho, (iii) kúpnu cenu, ako aj (iv) čas predaja. Upustenie aj od týchto minimálnych požiadaviek môžu odôvodniť len výnimočné skutkové a právne okolnosti konkrétnej veci.

26. Pokiaľ sťažovateľka brojí proti hodnoteniu vykonaného dokazovania, ústavný súd musí konštatovať, že nie je súdom skutkovým a neprináleží mu ani vykonávať dokazovanie v merite veci, ani nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi svojím vlastným hodnotením.

Vzhľadom na veľký časový odstup a úmrtie väčšiny priamych aktérov a svedkov prevodu ústavný súd považuje vykonané dokazovanie a závery na jeho základe prijaté všeobecnými súdmi za ústavne akceptovateľné a zodpovedajúce materiálnej spravodlivosti.

Vzhľadom na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu tvoria kompletizujúcu jednotu, nie je možné ani doplnenie odôvodnenia zo strany krajského súdu považovať za ústavne neakceptovateľný exces, osobitne v situácii, že nešlo o údaje, ktoré by neboli predmetom konania už v štádiu na súde prvého stupňa ako v tomto prípade.

29. Podľa čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.