II. ÚS 282/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tk 1/2015 (ďalej len „konanie okresného súdu“) a jeho uznesením z 25. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 107/2015 (ďalej len „konanie krajského súdu“) a jeho uznesením z 9. júla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície expozitúra , uznesením ČVS: PPZ-518/NKA-FP-ZA-2013 zo 17. marca 2014 podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol sťažovateľovi obvinenie za zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.

Okresný súd uznesením sp. zn. Tp 29/2014 z 21. marca 2014 vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Väzba sťažovateľovi začala plynúť 17. marca 2014.

Sťažovateľ uvádza, že lehota väzby mu bola viackrát predlžovaná, a to uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 89/2014 z 9. septembra 2014, keď mu bola lehota väzby predlžená do 31. decembra 2014, uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 128/2014 zo 4. decembra 2014, keď mu bola lehota väzby predĺžená do 30. apríla 2015 a naposledy uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 30/2015 zo 7. apríla 2015, keď mu bola lehota väzby predĺžená do 15. júla 2015.

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu označených práv v konaní okresného súdu a jeho napadnutým uznesením došlo z dôvodu nedodržania požiadavky náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Okresný súd sa podľa sťažovateľa nedostatočne vysporiadal s dôvodmi ďalšieho trvania väzby napriek tomu, že na nedôvodnosť vyčerpávajúcim spôsobom poukazoval prostredníctvom prednesov jeho právneho zástupcu. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd opomenul, že napriek jeho väzobnému stíhaniu jeho „obchodná spoločnosť Balanson s.r.o. naďalej vykonávala reálnu a legálnu obchodnú činnosť, pričom zo zisku z tejto činnosti som mohol uspokojovať materiálne potreby ako svoje, tak aj potreby svojej rodiny“. Sťažovateľ okresnému súde tiež deklaroval, že dlhodobo prenajíma časť rodinného domu, ktorý je v jeho osobnom vlastníctve, z čoho mu plynie pravidelný mesačný príjem vo výške 700 €, ktorý postačuje na zabezpečenie jeho potrieb a potrieb jeho rodiny. Podľa sťažovateľa však okresný súd tieto skutočnosti v celom rozsahu opomenul a tieto zásadné argumenty nenašli žiadny odraz ani v odôvodnení jeho uznesenia. Rovnako dosiaľ nebolo v konaní preukázané, že mu z páchania trestnej činnosti mali plynúť nemalé príjmy, napriek tomu si tento záver okresný súd osvojil ako jedno z odôvodnení jeho väzobného stíhania. Podľa sťažovateľa okresný súd „nemal za potreby sa nijako rozsiahlo vysporiadať s mojou rozsiahlou argumentáciou a alibisticky poukázal na predošlé rozhodnutie súdu“. Okresný súd tiež pochybil, „keď vyslovil presvedčenie, že dospel k záveru, že dôvody väzby u oboch obžalovaných trvajú tak ako boli ustálené pri vzatí do väzby, pričom súd opomenul závažnú skutočnosť, že v priebehu prípravného konania rozhodnutím Krajského súdu Trnava sp. zn. 6 Tpo/21/2014 zo dňa 23.04.2015 odpadol väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, tzv. kolúzna väzba“. Namieta tiež, že je neprípustné vzhľadom na dĺžku jeho väzobného stíhania „iba jednou vetou odkázať na predchádzajúce rozhodnutie súdu o väzbe a toto považovať za naplnenie zákonnej požiadavky na vyčerpávajúce a dôsledné odôvodnenie súdneho rozhodnutia“.

Okresný súd a krajský súd sa tiež podľa sťažovateľa žiadnym spôsobom nevysporiadali s možnosťou využitia inštitútov nahrádzajúcich väzbu.

Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenia nemožno považovať za ústavne akceptovateľné aj vzhľadom na fakt, že jeho väzba trvá už takmer 18 mesiacov.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález: „1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava sp. zn. 5 Tk/1/2015 a jeho uznesením zo dňa 25. 06. 2015 v spojení s konaním vedeným pred Krajským súdom Trnava sp. zn. 6 Tos/107/2015 a jeho uznesením zo dňa 09. 07. 2015, porušené bolo. 2. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 6 Tos/107/2015 zo dňa 07. 09. 2015 zrušuje a prikazuje mu, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu. 3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 € (slovom päťtisíc Eur), ktoré sú Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia. 4. Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. O zjavne neopodstatnený návrh (sťažnosť) podľa judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie už uvedených základných práv postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach a ich uzneseniami, ktorými rozhodovali o väzbe sťažovateľa. Za porušenie označených práv sťažovateľ považuje predovšetkým skutočnosť, že v odôvodneniach napadnutých uznesení absentuje náležité odôvodnenie nevyhnutnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa, ktoré by bolo podporené konkrétnymi skutočnosťami a ktoré by v potrebnom rozsahu reflektovalo na jeho námietky a argumenty, ktoré predniesol v konaní pred okresným súdom, ako aj v jeho písomne odôvodnenej sťažnosti. Okresný súd, resp. krajský súd sa tiež žiadnym spôsobom nevysporiadali s možnosťou využitia inštitútov nahrádzajúcich väzbu. Napadnuté uznesenia sú preto nejednoznačné, neprehľadné, odôvodnené v zásade vždy rovnako iba všeobecnými frázami a zákonnými citáciami, avšak nemajú žiadnu väzbu na reálny skutkový stav, prednesené argumenty a nijako sa s nimi nevysporiadávajú.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením okresného súdu

Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy konať a rozhodovať o základných právach alebo slobodách alebo ľudských právach a základných slobodách vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov je podmienená princípom subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy). Právomoc ústavného súdu preto nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (IV. ÚS 236/07, II. ÚS 523/2014). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza: „Odvolací súd na podklade podaných sťažnosti preskúmavajúc napadnuté uznesenie, ako i samotné konanie predchádzajúce vydaniu napadnutého uznesenia dospel k záveru, že súd I. stupňa v zásade postupoval zákonne súladným spôsobom, pokiaľ po podaní obžaloby na Okresný súd v Trnave ex lege rozhodoval o ďalšom trvaní väzby u obžalovaných a , a to v zmysle § 238 ods. 3 Trestného poriadku. V tomto smere je však súčasne potrebné tomuto (okresnému súdu) vytknúť, že predmetné ustanovenie (§ 238 ods. 3 Trestného poriadku) neuviedol priamo vo výroku svojho uznesenia, keďže bolo zrejmé, že sa jedná o procesný postup naznačený v tomto (zákonnom ustanovení). Samotné toto (formálne pochybenie) však nie je takého charakteru, ktoré by znamenalo nezákonnosť rozhodnutia ako takého.“

Krajský súd v kontexte aktuálne pretrvávajúcich dôvodov väzby u sťažovateľa poukázal na svoje predchádzajúce uznesenie sp. zn. 6 Tpo 21/2015 z 23. apríla 2015. Podľa krajského súdu predmetné skutočnosti, ktoré vyplývali z tohto uznesenia, nenašli priamy odraz v napadnutom uznesení okresného súdu, čo podľa krajského súdu je tiež potrebné vytknúť procesnému postupu okresného súdu, keďže bližšie nešpecifikuje, aké konkrétne dôvody väzby majú v aktuálnom štádiu trestného konania u oboch obžalovaných (vrátane sťažovateľa, pozn.) pretrvávať.

Keďže krajský súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k dôvodu väzby sťažovateľa odkazuje na svoje predchádzajúce uznesenie č. k. 6 Tpo 21/2015-61 z 23. apríla 2015, pričom naplnenie dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vidí u sťažovateľa aj po podaní obžaloby, ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia prihliadol aj na odôvodnenie tohto rozhodnutia krajského súdu.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Tpo 21/2015-61 z 23. apríla 2015 vyplýva, že dôvod tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je u sťažovateľa podľa krajského súdu opodstatnený predovšetkým závažnosťou trestnej činnosti, na ktorej sa podieľal sťažovateľ, ako aj tým, že ju mal páchať v dlhšom časovom období. Rovnako tento väzobný dôvod podľa krajského súdu pretrváva aj v tom zmysle, že „doposiaľ realizované šetrenie veci nebolo možné pre obtiažnosť vecí ako aj z iných závažných dôvodov (v podobe zabezpečovania dôkazov cestou dožiadania cudzích štátnych orgánov) zabezpečiť v predchádzajúcich lehotách a súčasne hrozí, že prepustením obvinených na slobodu by došlo k zmareniu účelu trestného konania“.

Na podklade uvedeného krajský súd napokon v napadnutom uznesení uzatvoril, že u sťažovateľa pretrváva dôvod tzv. preventívnej väzby, pretože hrozí obava, že v prípade prepustenia na slobodu by v trestnej činnosti obdobného charakteru pokračoval, a takto si zabezpečoval podstatný zdroj prostriedkov na obživu. Pokiaľ ide o inštitúty nahrádzajúce väzbu, vzhľadom na už uvádzané by podľa krajského súdu využitie týchto inštitútov znamenalo vážne riziko zmarenia účelu trestného konania realizovaného prostredníctvom obmedzenia osobnej slobody osôb dôvodne podozrivých vo väzbe.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa trvania dôvodov jeho väzby, ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že opakovanie skutočností, ktoré podľa všeobecného súdu odôvodňujú dôvod väzby v predošlých rozhodnutiach, neznižuje ich relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých okolností prípadu dospel k záveru o ich pretrvávajúcej existencii. V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu a s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, predovšetkým na skutočnosti, že dôvod väzby sťažovateľa bol v predmetnom konaní v dôsledku aktívneho prístupu sťažovateľa k využívaniu jeho práv už preskúmavaný zo strany všeobecných súdov, ako aj skutočnosť, že v danom prípade ide o závažnú trestnú činnosť spáchanú organizovanou skupinou,

odôvodnenie

krajského súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08).

Ústavný súd zároveň pripomína, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti skúmal, či dokonca posudzoval existenciu dôvodov väzby sťažovateľa. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako ústavný súd už viackrát uviedol, v rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach predovšetkým skúma, či sa v konaní pred všeobecnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže preto zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).