II. ÚS 282/2026

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Zároveň sa domáha zrušenia označeného rozhodnutia a vrátenia veci najvyššiemu súdu, ako aj náhrady trov konania. 2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola sporovou stranou v konaní o ochranu osobnosti vedenom Okresným súdom Svidník [ďalej len „okresný súd“ (v súčasnosti Okresný súd Bardejov)] v procesnom postavení žalovanej, proti ktorej sa žalobca domáhal ochrany osobnosti z titulu bezpečnostného incidentu v súvislosti so spracovaním osobných údajov žalobcu, ktoré boli odovzdané pri poskytovaní telekomunikačných služieb sťažovateľky. Pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov sa nepostupovalo s náležitou starostlivosťou, keď boli uložené v označenej archívnej krabici a umiestnené v neuzamknutom sklade na papierový odpad, z ktorého bola táto archívna krabica začiatkom mesiaca február 2017 odnesená nálezcom a odovzdaná do advokátskej kancelárie, čím došlo k neoprávnenému sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb vrátane žalobcu. 3. Okresný súd rozsudkom č. k. 3C/31/2019-121 z 25. augusta 2022 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 2 175 eur (výrok I) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II), pričom žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III).

6. Sťažovateľka namieta nesprávne právne posúdenie otázky miestnej príslušnosti vo veci konajúcich súdov. Okresný súd posúdil vec sťažovateľky ako spotrebiteľskú so založením osobitnej miestnej príslušnosti okresného súdu ako súdu, v ktorého obvode má žalobca ako spotrebiteľ adresu trvalého pobytu podľa § 19 písm. d) CSP. Podporne tiež uviedol, že v danom prípade ide aj o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, a teda žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy možno subsumovať pod pojem škoda, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Hassová (C-22/2012). Krajský súd síce zotrval na názore o založení osobitnej miestnej príslušnosti, avšak podľa § 19 písm. b) CSP (popri všeobecnom súde žalovanej na konanie je miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody). Krajský súd teda vychádzal z posúdenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (konanie o ochranu osobnosti) ako nároku na náhradu škody, vychádzajúc z Princípov európskeho deliktného práva (Principles of European Tort Law, PETL) predstavujúcich podporný prameň práva. S takýmto posúdením sťažovateľka nesúhlasí a uvádza odkaz na rozhodnutie ústavného súdu (II. ÚS 233/2022), z ktorého vyplýva, že obdobný spor je sporom o ochranu osobnosti (obdobne aj IV. ÚS 345/2012, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2CdoGp/1/2017, sp. zn. 5Cdo/265/2009). Tým, že vo veci sťažovateľky rozhodovali nepríslušné súdy, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. 7. Vo vzťahu k rozhodnutiu o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobcovi v plnom rozsahu napriek jeho čiastočnému úspechu v spore sťažovateľka namietala nesprávny procesný postup konajúcich súdov spočívajúci v ústavne nekonformnom výklade § 255 ods. 1 CSP a nevyužitie zmierňujúceho ustanovenia § 257 CSP. Podľa sťažovateľky najvyšší súd pri rozhodovaní o jej dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania rozhodol podstatne odlišne od svojho skoršieho rozhodnutia (4Cdo/90/2024), pričom neuviedol žiadny dôvod vysvetľujúci odklon, nekonal v súlade s princípom právnej istoty a zasiahol do práva sťažovateľky na súdnu ochranu. Odkázala na rozhodnutia najvyššieho súdu (4Cdo/96/2024, 4Cdo/130/2024, 4Cdo/90/2024, 6Cdo/20/2024, 4Cdo/89/2024 a 3Cdo/119/2024), ktorými boli zrušené rozsudky odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania, v ktorých najvyšší súd poukazuje na závery ústavného súdu (IV. ÚS 652/2018), na ktoré bolo potrebné prihliadať. Sťažovateľka odkazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/46/2023 vo svojej identickej veci, z ktorého vyplýva, že bez úvahy súdu o neuplatnení moderačného ustanovenia § 257 CSP v prípade aplikácie § 255 a § 256 ods. 1 CSP nemožno považovať rozhodnutie súdu o trovách konania za náležite odôvodnené. 8. Odmietnutím dovolania sťažovateľky ako procesne neprípustného napriek existencii uvedených vád zmätočnosti, ktoré zaťažili konanie na súde prvej inštancie, ako aj na odvolacom súde, došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.

9. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka arbitrárnosti rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorý sa podľa sťažovateľky nedostatočne zaoberal jej dovolacími námietkami, ktoré smerovali proti posúdeniu veci odvolacím súdom, ktorý sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe bez náležitého odôvodnenia tohto odklonu. 10. Berúc do úvahy povahu napádaného rozhodnutia vydaného v dovolacom konaní, ktoré sťažovateľka napáda, ako aj skutočnosť, že jej argumentácia atakuje nedostatočnosť odôvodnenia týkajúceho sa namietanej vady zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu [§ 420 písm. f) CSP], ústavný súd zdôrazňuje, že v prípade dovolania podaného z dôvodu zmätočnosti je otázka posúdenia prípustnosti a dôvodnosti dovolania vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka interpretácie (obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016), samozrejme, za predpokladu, že ide o riešenie ústavne udržateľné (IV. ÚS 198/2020, IV. ÚS 231/2021, I. ÚS 634/2025). 11. Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení, ktorým sa najvyšší súd vysporiadava s námietkami atakujúcimi zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ústavne udržateľné. 12. Konfrontujúc podstatné časti napadnutého uznesenia (predovšetkým bod 16.1), ústavný súd konštatuje, že sa v nich najvyšší súd dostatočne zaoberá otázkou posúdenia miestnej príslušnosti okresného súdu. Sťažovateľka síce v ústavnej sťažnosti odkazuje na rozhodnutia, z ktorých podľa jej názoru vyplýva nemožnosť stotožňovania nároku na náhradu škody s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, no aj s touto námietkou sa najvyšší súd vysporiadal, keď síce priznal dichotómiu pri posudzovaní tejto otázky zo strany všeobecných súdov (v prospech stotožnenia náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy rozhodnutie najvyššieho súdu R 8/2018, III. ÚS 666/2016), no zároveň akcentoval udržateľnosť odôvodnenia odvolacieho súdu podporeného eurokonformným výkladom, čím zároveň vylúčil možnosť vyslovenia porušenia práva na spravodlivý proces ako podmienky prípustnosti dovolania podaného z dôvodu vady zmätočnosti. Z dosiaľ uvedeného preto nemožno dospieť ani k záveru, ktorý namieta sťažovateľka, o tom, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe a svoj odklon neodôvodnil. Naopak,

odôvodnenie

založenia miestnej príslušnosti odvolacím súdom, ktoré dopĺňa odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, je podporené eurokonformným výkladom v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ktorú možno nepochybne v zmysle záverov rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (porovnaj I. ÚS 634/2025, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu R 71/2018 a sp. zn. 6Cdo/129/2017).

14. Najvyšší súd v napadnutom uznesení detailne rozoberá ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej v konaní o ochranu osobnosti konštatovanie plného úspechu žalobcu je determinované konštatovaním zásahu do osobnostných práv. Je pritom irelevantné, či a v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy (rozhodnutie v obdobnej veci sťažovateľky II. ÚS 233/2022).

15. V náleze sp. zn. IV. ÚS 652/2018 (predovšetkým jeho bod 44), na ktorého závery sťažovateľka poukazuje v ústavnej sťažnosti, síce ústavný súd vyjadril tézu, ktorej zohľadnením sa doterajší koncept úspešnosti pri rozhodnutiach, pri ktorých výška plnenia závisí od úvahy všeobecného súdu alebo od znaleckého posudku, narúša, no uvedená skutočnosť nemá vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky relevantný význam. Ústavný súd v označenom náleze (preskúmavajúc rozhodnutie odvolacieho súdu) síce konštatoval ústavnú udržateľnosť možnosti zohľadnenia konkrétnych okolností veci, ako napríklad existenciu zjavne neprimeraného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a úspešnosť sporovej strany len v nepatrnej časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, no zároveň zotrval na závere ústavnej udržateľnosti opačnej argumentácie (ktorá je základom aj tu prejednávanej veci), pričom konečné rozhodnutie ponechal zjednocovaciemu mechanizmu všeobecného súdnictva aktivovaním právomocí najvyššieho súdu (bod 45 označeného nálezu). Samotný nález ústavného súdu teda s konečnou platnosťou nejudikuje výlučnú ústavnú

16. Napokon nemožno prisvedčiť ani tvrdeniu sťažovateľky o tom, že vo veci konajúce súdy sa nezaoberali v dostatočnom rozsahu aplikáciou § 257 CSP. Najvyšší súd v tomto smere poukázal na podstatné časti rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorých tento zvýraznil, že zvýhodnenie sťažovateľky aplikáciou § 257 CSP s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci (rozsiahle 400- násobné porušenie ochrany osobných údajov klientov sťažovateľky) by bolo v rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov.

V tomto smere je odôvodnenie najvyššieho súdu poukazujúce na nosné argumenty odvolacieho súdu ústavne udržateľné. 17. Prihliadajúc na relevantné časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v rámci dovolacieho konania zaoberal dostatočným spôsobom prieskumom odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu skúmania existencie vady zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.

19. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti stratilo opodstatnenie rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uvedených v ústavnej sťažnosti.