II. ÚS 287/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 287/2026-17

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného Mgr. Katarínou Milanskou, LL.M., advokátkou, Francisciho 1044/6, Zvolen, proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/57/2021 zo 7. októbra 2021 a proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 69/2023 z 29. mája 2024 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

a j) Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že „najmenej od mája 2018 až do dňa 27. júla 2020 si bez príslušného povolenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky od doposiaľ nestotožnených osôb na presne nezistených miestach neoprávnene zadovážil psychotropné látky, konkrétne metamfetamín – pervitín, ktorý potom u seba neoprávnene prechovával a následne ho neoprávnene predával za rôzne finančné sumy, alebo poskytoval bez finančnej odplaty v rôznych množstvách a na rôznych miestach v a ich okolí osobám: . bytom , okres , , bytom , , bytom , , bytom , okres , , bytom , , bytom , pričom metamfetamín je v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných a psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do II. skupiny psychotropných látok, teda obvinený som neoprávnene predal, zadovážil a prechovával po akúkoľvek dobu psychotropnú látku, a to závažnejším spôsobom konania po dlhšiu dobu a na viacerých osobách“, za čo bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere dvanástich rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, ako aj trest prepadnutia viacerých hnuteľných vecí (USB kľúč, mobilné telefóny, SIM karty) a zároveň mu bol uložený ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov a ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou. 3. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. b) a ods. 3 Trestného poriadku zrušil prvostupňový rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere dvanástich rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, ako aj trest prepadnutia viacerých hnuteľných vecí (krajský súd na rozdiel od okresného súdu neuložil prepadnutie jedného z mobilných telefónov, keďže zistil, že jeho vlastníkom nie je sťažovateľ, pozn.). 4. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie [z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku], o ktorom najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol. 5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v zásade opakuje argumentáciu uvedenú v ním podanom dovolaní. Podľa jeho názoru k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým, že krajský súd napadnutým rozsudkom arbitrárne nevyhovel jeho odvolaniu a následne najvyšší súd napadnutým uznesením jeho dovolanie proti predmetnému rozsudku krajského súdu arbitrárne odmietol, pričom v podstatnom namieta, že v predmetnom trestnom konaní: 1. nebol náležite zistený skutkový stav (sťažovateľ má výhrady k viacerým svedeckým výpovediam, resp. k samotným svedkom), pričom skutková veta predmetného odsudzujúceho rozsudku je nepresná, v dôsledku čoho došlo k nesprávnej právnej kvalifikácii jeho konania (sťažovateľ má obzvlášť výhrady ku kvalifikácii svojho skutku ako skutku spáchaného závažnejším spôsobom konania a na najmenej troch osobách); 2. konajúce súdy sa náležite nevysporiadali s dôkazmi poskytnutými obhajobou; 3. dôkazy získané domovou prehliadkou, znalecký posudok, ako aj zvukový záznam z bytu jeho matky sú nezákonné.

6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

súde]. II.1. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu: 8. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd pripomína, že v zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, že o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013, IV. ÚS 68/2020 a i.). 9. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu k dispozícii účinný prostriedok nápravy (vo forme dovolania), ktorý využil a o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť orgán verejnej moci (najvyšší súd), ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu.

10. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nezodpovedá právo na obhajobu len vo formulačnom rozsahu čl. 50 ods. 3 ústavy (primeraný čas na prípravu obhajoby a možnosť obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu), ale aj obhajobné práva v kontexte spravodlivého procesu podľa čl. 6 dohovoru, a teda aj v rozsahu čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 546/2020 II. ÚS 559/2021, II. ÚS 156/2023).

12. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu vyhodnotil ako neprípustnú a ako takú ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na príslušnom súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

15. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. 17. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby orgány verejnej moci preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. 18. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť.

20. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa subsumovateľné pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, a to nepripojením sťažovateľom navrhovaných dôkazov, nevysporiadaním sa s dôkazmi obhajoby a posudzovaním iba dôkazov svedčiacich v neprospech sťažovateľa), najvyšší súd v napadnutom uznesení v podstatnom uviedol, že súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, a teda vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv sťažovateľa nie je porušením práva na obhajobu, a preto nemôže napĺňať ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)

21. Čo sa týka nevykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov, najvyšší súd odkázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej za porušenie práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať voľbu použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju už nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorý vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, a nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Nadväzujúc na uvedené, najvyšší súd pripomenul, že ak obvinený v rámci práva na obhajobu navrhuje dôkazy, potom je povinnosťou

Rešpektovanie takto prejavenej vôle strany súdom nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (R 116/2014). Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na to, že sťažovateľ, ako aj jeho obhajkyňa po tom, čo ich samosudkyňa na hlavnom pojednávaní konanom 22. júla 2021 na okresnom súde vyzvala, či nemajú návrhy na doplnenie dokazovania, vyhlásili, že takého návrhy nemajú. Samosudkyňa tak uznesením podľa § 274 ods. 1 Trestného poriadku vyhlásila dokazovanie za skončené a udelila slovo na záverečné reči (č. l. 761 súdneho spisu). Podľa názoru najvyššieho súdu je tak z prejavu sťažovateľa a jeho obhajkyne zrejmé, že na akýchkoľvek pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania netrvali, a teda ich vzali späť. Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd dospel k záveru, že dovolacie námietky sťažovateľa neboli spôsobilé naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)

Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, nemožno hovoriť o naplnení tohto dovolacieho dôvodu, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solely or to a decisive extern) na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom (rozsudok č. 36110/03 vo veci Mariana Marinescu proti Rumunsku z 2. 2. 2010, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č. 25585/02 vo veci Emen proti Turecku z 26. 1. 2010, R 24/2020).

vykonaná na základe príkazu vydaného sudcom pre prípravné konanie okresného súdu podľa § 100 ods. 1 Trestného poriadku (č. l. 363 až 366 súdneho spisu) vyšetrovateľmi za účasti nezúčastnenej osoby podľa § 30 ods. 1 a 2 Trestného poriadku (č. l. 368 súdneho spisu).

24. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej nezákonnosti zvukového záznamu najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval, že s otázkou zákonnosti príkazu okresného súdu na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov sp. zn. 4Ntt/17/2020-2V-OSNR zo 4. júna 2020 sa vysporiadal krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (s. 8). Najvyšší súd zároveň poukázal na to, že na hlavnom pojednávaní konanom na okresnom súde 11. februára 2021 bol v súlade s § 269 Trestného poriadku čítaný prepis z tohto zvukového záznamu a na hlavnom pojednávaní konanom na okresnom súde 11. marca 2021 bol podľa § 270 ods. 2 Trestného poriadku prehrávaný na technickom zariadení zvukový záznam jednotlivých príloh, pričom spôsob hodnotenia dôkazov získaných zo zvukového záznamu, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom, nemôže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania iniciovaného sťažovateľom prehodnocovať ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej kompetencie nižších súdov bez právneho podkladu a napokon i v rozpore so samotnou podstatou dovolacieho konania.

Najvyšší súd konštatoval, že námietky sťažovateľa skôr spochybňujú samotné skutočnosti, ktoré zo znaleckého posudku vyplývajú a z ktorých okresný súd vychádzal, avšak dovolací súd nie je v rámci dovolacieho konania oprávnený preskúmavať spôsob, akým súdy nižších stupňov hodnotili vykonané dôkazy a ktoré skutočnosti považovali

kládli otázky a na návrh prokurátora bola v súlade s § 264 ods. 1 Trestného poriadku čítaná výpoveď svedka z prípravného konania, pričom okresný súd upozornil svedka na rozpory a vyzval ho, aby vysvetlil príčinu. Sťažovateľovi, jeho obhajkyni a prokurátorovi bolo aj následne umožnené klásť svedkovi otázky (č. l. 499 až 506 súdneho spisu). Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd uzavrel, že výsluch tohto svedka bol v prípravnom konaní, ako i v konaní pred súdom vykonaný v súlade so zákonom, pričom nie je pravdou, že by sťažovateľovi nebolo umožnené vypočuť ho. Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd dospel k záveru, že dovolacie námietky sťažovateľa neboli spôsobilé naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

osobách. Najvyšší súd poukázal na to, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je vždy viazaný konečnými skutkovými zisteniami, ktoré vo veci urobili súdy nižších stupňov, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, pretože tieto nemôže meniť ani dopĺňať.

oboch stupňov. Najvyšší súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, lebo nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania sa uskutočňuje v konaní pred okresným súdom a jeho skutkové závery môže doplňovať a korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety § 317 ods. 1 Trestného poriadku však nie obligatórne). Najvyšší súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú na preskúmanie rozhodnutí súdu druhého stupňa (R 47/2014). Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd konštatoval, že na podklade dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je oprávnený v dovolacom konaní preskúmavať iba to, či skutok, tak ako bol ustálený súdmi v pôvodnom konaní (okresným súdom a krajským súdom), ktorý nemôže dopĺňať ani meniť, napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, pod ktorú bol subsumovaný, t. j. obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

šiestim tam menovaným osobám. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ týmto konaním naplnil skutkovú podstatu trestného činu, za ktorý bol uznaný za vinného, a preto najvyššiemu súdu neostáva iné, keďže môže vychádzať iba zo skutkovej vety, ako konštatovať, že rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú založené na správnom právnom posúdení zisteného skutku.

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona obvineným, ktorý je sám závislým užívateľom drogy, nepresahujúca 1 rok spravidla nemôže byť považovaná za závažnejší spôsob konania v dôsledku páchania trestného činu po dlhší čas v zmysle § 138 písm. b) Trestného zákona, pretože neprekračuje obvyklú dobu páchania takéhoto činu závislou osobou.

29. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa naplnenia osobitného kvalifikačného pojmu „na viacerých osobách“, najvyšší súd odkázal na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktorý sa s predmetnou námietkou sťažovateľa vysporiadal na s. 8 a 9 svojho odôvodnenia, pričom správne poukázal na právnu vetu uvedenú v bode I judikátu R 15/2015 [trestný čin podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona je spáchaný na osobe, ak páchateľ omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor zabezpečil niektorým zo spôsobov uvedených v odseku 1 písm. a) až c) tohto ustanovenia od inej osoby alebo inej osobe na jej vlastné použitie alebo na ďalšiu distribúciu a ktorá teda nie je

dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. 31. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal všetkými pre rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa podstatnými otázkami súvisiacimi s predmetom ústavnej sťažnosti a dal na ne dostatočné a presvedčivé odpovede, pričom jeho závery sú logické a zrozumiteľné. Ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. 32. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd pripomína, že nie je „skutkovým súdom“, sám dokazovanie spravidla nevykonáva a nie je preto v zásade ani oprávnený do skutkových záverov všeobecných súdov (okrem už uvedených prípadov) zasahovať (II. ÚS 472/2014). 33. Ústavný súd na tomto mieste zároveň zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je vystupovať ako súd tretej či štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je presvedčiť sa, že sa najvyšší súd s námietkami sťažovateľa dostatočným a relevantným spôsobom vysporiadal. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je totiž v prvom rade dohliadnuť na to, aby konanie ako celok bolo spravodlivé.

34. Možno tak uzavrieť, že po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd zároveň poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

36. Sťažovateľ zároveň tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené aj jeho základné práva podľa čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 2 a 3 a čl. 13 dohovoru, pričom z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ svoju argumentáciu o týchto porušeniach odvodzuje od namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

37. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práv podľa čl. 7, čl. 47 a čl. 48 charty napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že aj keď charta nemá podobu medzinárodnej zmluvy, členské štáty Európskej únie jej v čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii priznali rovnakú právnu silu, akú má Zmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na čl. 51 ods. 1 charty, podľa ktorého ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie, ako aj na čl. 52 ods. 7 charty, podľa ktorého súdy Únie a členských štátov náležite prihliadajú na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty. Z citovaných ustanovení charty vyplýva, že označený čl. 6 charty je potrebné interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoré boli 14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok z 18. 12. 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493).

. .“ (rozsudok z 13. 4. 2000 vo veci C- 292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37). 38. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v rámci odôvodenia svojej ústavnej sťažnosti nepreukázal aplikovateľnosť charty vo svojej trestnej veci, resp. sa sťažovateľ v ústavnej sťažnosti otázkou aplikovateľnosti práva Únie vo svojej trestnej veci absolútne nezaoberal. Ústavnému prieskumu tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa tak bráni argumentačná nedostatočnosť ústavnej sťažnosti, v ktorej absentujú elementárne indície svedčiace o opodstatnenosti tejto časti ústavnej sťažnosti. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, teda v tejto časti nespĺňa požiadavky kvalifikovanej ústavnej sťažnosti, ktorá by zodpovedala zákonným požiadavkám, keďže neobsahuje relevantnú ústavnoprávnu argumentáciu (konkrétne skutkové a právne dôvody) namietaného porušenia práv [požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na absenciu zdôvodnenia aplikovateľnosti charty v predmetnej veci preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2026

Peter Molnár predseda senátu