II. ÚS 29/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2014 doručená žiadosť , , (ďalej len „sťažovateľ“), o ustanovenie advokáta na spísanie sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 50/08 (vo veci samej) a jeho uznesením z 5. marca 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2014 a jeho uznesením z 23. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté

uznesenie

krajského súdu“). Následne sťažovateľ 2. júla 2014 doručil ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 50/08 a napadnutým uznesením okresného súdu a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2014 a napadnutým uznesením krajského súdu.

Zo žiadosti o ustanovenie advokáta možno vyvodiť, že podľa sťažovateľa k namietanému porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy malo dôjsť jednak neprimerane dlhým rozhodovaním všeobecných súdov v jeho trestnej veci (vo veci samej), ako aj v súvislosti s ich rozhodovaním o jeho opätovnom vzatí do väzby.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 50/208 zo 7. septembra 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To 167/2011 z 8. februára 2012 bol sťažovateľ právoplatne uznaný za vinného za skutky uvedené v bodoch 3 a 4 obžaloby (zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami a zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky) a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov.

Čo sa týka skutku uvedeného v bode 1 obžaloby právne kvalifikovaného ako zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona, krajský súd označeným rozsudkom výrok o vine zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju znovu prerokoval a rozhodol.

Sťažovateľ k 6. marcu 2014 vykonal trest odňatia slobody uložený mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 50/208 zo 7. septembra 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To 167/2011 z 8. februára 2012.

V čase od nástupu sťažovateľa do výkonu trestu odňatia slobody okresný súd pokračoval v prerokúvaní jeho najzávažnejšej trestnej činnosti uvedenej v bode 1 obžaloby, pričom rozsudkom sp. zn. 5 T 50/2008 z 3. júna 2013 ho uznal za vinného zo spáchania zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona, za čo mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 24 rokov. Označený rozsudok okresného súdu však krajský súd v rámci odvolacieho konania svojím rozhodnutím z 12. februára 2014 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na opätovné konanie a rozhodnutie.

Okresný súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 5 T 50/08 z 5. marca 2014 opätovne vzal sťažovateľa do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pričom v odôvodnení

v zmysle článku 17, 46, 48. Preskúmaním spisového materiálu súd dospel k záveru, že dôvody väzby u obžal. podľa § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. por. trvajú i naďalej. Obžalovaný je dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. e/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu so zločinom lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1, 2 písm. a/, c/ Tr. zák.

čím je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Taktiež je odôvodnená obava, že v prípade prepustenia na slobodu by v trestnej činnosti mohol on pokračovať a tak si zadovažovať zdroj ďalších finančných príjmov, nakoľko nie je nikde zamestnaný a nemá žiadny trvalý zdroj príjmov, čím je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že na obžalovaného bol vydaný európsky zatýkací rozkaz v Maďarskej republike pre trestný čin ozbrojenej lúpeže, pričom eventuálnym prepustením z väzby v tejto prejedávanej veci by bol vydaný do Maďarka, nakoľko KS Bratislava pod č. k. 4 Ntc 2/2009 zo dňa 03. 07. 2009 rozhodol o vykonaní tohto zatýkacieho rozkazu vydaného Župným súdom vo Veszpréme, MR s odkladom a stal by sa tak absolútne nedosiahnuteľný pre súdy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti súd poukazuje i na odôvodnenie uznesenia o zamietnutí žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby zo dňa 15. 03. 2011 č. k. 5 T 50/08 v spojení z rozhodnutím KS Bratislava, ktorý sa stotožnil z dôvodmi väzby uvedenými v uznesení

väzby v trestnom konaní a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby alebo o opätovnom vzatí do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. d/ Tr. por. v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom konaní spolu s jej predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat mesiacov“. Táto podmienka je splnená, nakoľko k dnešnému väzba u obžalovaného trvá celkovo 5 mesiacov a 28 dní (výkon väzby bol prerušený počas výkonu trestu odňatia slobody, do ktorého sa mu započítala časť výkonu väzby ktorú vykonával do nástupu trestu odňatia

šesťdesiat mesiacov.»

K námietkam obžalovaného o tom, že nebola dodržaná 5 dňová lehota na prípravu verejného zasadnutie je potrebné uviesť, že pri rozhodovaní o väzbe okresný súd postupoval v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého sa pred rozhodnutím o väzbe musí obvinený (v tomto prípade obžalovaný) vypočuť, o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Znamená to, že verejné zasadnutie ku ktorému sa viaže 5 dňová lehota na prípravu sa nekoná. Po preskúmaní dôvodov pre ktoré obžalovaný bol opätovne vzatý do väzby v zmysle uvedeného ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. sťažnostný súd dospel k záveru, že aj v danom štádiu konania je obžalovaný dôvodne stíhaný pre skutok, ktorý má znaky trestného činu a z dôkazov, ktoré boli ohľadne tohto skutku zabezpečené vyplýva podozrenie, že tento skutok spáchal obžalovaný. Aj podľa krajského súdu existujú konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že obžalovaný by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo vysokému trestu, ktorý mu hrozí a tiež obava z pokračovania v trestnej činnosti. Tieto konkrétne skutočnosti vyplývajú z osoby obžalovaného, ktorý je trestne stíhaný za obzvlášť závažný trestný čin, za ktorý mu hrozí vysoký trest a navyše je za obdobný čin stíhaný aj v Maďarskej republike, do ktorej má byť na základe európskeho zatykacieho rozkazu vydaný a to po ukončení trestu v predmetnej veci. Doposiaľ nemal súd také poznatky, že by európsky zatýkací rozkaz bol zrušený.“

V ďalšej časti napadnutého uznesenia sa krajský súd zaoberal aj bez žiadosti obvineného či iných osôb možnosťou nahradiť väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa je vylúčené, aby v tomto štádiu konania k takémuto rozhodnutiu došlo.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Ústavný súd štandardne (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04, III. ÚS 401/08) považuje za účinný prostriedok nápravy slúžiaci na ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažnosť podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) adresovanú predsedovi príslušného súdu. Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o súdoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti. Účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať predsedovi príslušného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní je podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05, III. ÚS 401/08). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok nápravy, ktorý mal k dispozícii podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne, b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že v posudzovanom prípade neboli sťažovateľom ani tvrdené, ani preukázané také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde umožňovali, aby ústavný súd túto časť sťažnosti meritórne preskúmal aj napriek nevyužitiu právnych prostriedkov nápravy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, resp. § 55 Trestného poriadku. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 50/08 a jeho uznesením z 5. marca 2014 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2014 a jeho uznesením z 23. apríla 2014

Sťažovateľ namieta neprípustný zásah do svojho základného práva na obhajobu v spojení s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, ktorý mal spočívať v tom, že pri jeho výsluchu vykonanom pred rozhodovaním o jeho opätovnom vzatí do väzby uskutočnenom okresným súdom 5. marca 2014 nebol prítomný jeho obhajca, a to napriek tomu, že v jeho prípade išlo o nutnú obhajobu, pričom ani krajský súd v sťažnostnom konaní tento nedostatok v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu neodstránil.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 50/08 a jeho uznesením z 5. marca 2014

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V záujme objektívneho posúdenia tejto časti sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania si ústavný súd v zmysle § 31 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyžiadal od okresného súdu spis sp. zn. 5 T 50/08, z ktorého zistil, že sťažovateľov obhajca skutočne nebol na neverejnom zasadnutí okresného súdu uskutočnenom 5. marca 2014 (a teda ani pri výsluchu sťažovateľa) prítomný. Zo spisu však zároveň vyplýva, že obhajca sťažovateľa bol okresným súdom o konaní neverejného zasadnutia riadne upovedomený. Ústavný súd tiež zistil, že napadnuté uznesenie okresného súdu bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 31. marca 2014.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 50/08 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2014 v súvislosti s požiadavkou na urýchlené a prednostné rozhodovanie o opätovnom vzatí do väzby

Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.

Dňa 11. marca 2014 bolo okresnému súdu doručené písomné odôvodnenie sťažnosti proti opätovnému vzatiu do väzby vypracované sťažovateľom a dňa 12. marca 2014 aj písomné odôvodnenie vznesenej námietky zaujatosti proti predsedovi senátu. Dňa 19. marca 2014 sťažovateľ doručil okresnému súdu doplnenie svojej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 11. marca 2014. Napadnuté uznesenie okresného súdu o opätovnom vzatí sťažovateľa do väzby bolo 21. marca 2014 expedované a následne doručené stranám konania v období od 24. marca 2014 (ústav na výkon väzby) do 31. marca 2014 (obhajca sťažovateľa). Dňa 14. apríla 2014 okresný súd predložil sťažnosť sťažovateľa, ako aj námietku zaujatosti na rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd 23. apríla 2014 rozhodol o námietke zaujatosti o 9.45 h a následne o 10.00 h aj o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o opätovnom vzatí do väzby. Spis aj s vyhotoveným uznesením krajského súdu bol okresnému súdu vrátený 30. apríla 2014, ktorý už 2. mája 2014 napadnuté uznesenie krajského súdu doručil sťažovateľovi.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že celkovo konanie a rozhodovanie o opätovnom vzatí sťažovateľa do väzby na oboch stupňoch trvalo necelé dva mesiace (bez troch dní), pričom konanie pred okresným súdom trvalo 1 mesiac a 9 dní a zvyšok (teda 16 dní) prebiehalo pred krajským súdom (od predloženia spisu okresným súdom 14. apríla 2014 do vrátenia spisu okresnému súdu 30. apríla 2014 po rozhodnutí o sťažnosti a námietke zaujatosti).

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k postupu krajského súdu je sťažnosť celkom zjavne neopodstatnená. Krajský súd totiž rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a tiež o sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti prednostne a urýchlene, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.