II. ÚS 29/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 29/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Jakubom Mandelíkom, PhD., Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 531/2011 a jeho rozsudkom z 26. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) č. k. 18 C 123/2009-25 z 15. októbra 2009 súd prvého stupňa zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava I č. k. 14 Ro 49/2008-10 z 12. marca 2008 a súčasne sťažovateľovi (t. j. odporcovi v súdnom konaní) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (Slovenská lekárska komora; ďalej aj „SLK“) sumu 66,39 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 6 % od 1. marca 2005 do zaplatenia z titulu neuhradeného členského príspevku sťažovateľa pre rok 2005. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na § 14 a § 15 ods. 2 zákona č. 219/2002 Z. z. o povolaní lekára, o Slovenskej lekárskej komore, o povolaní zubného lekára, o Slovenskej komore zubných lekárov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 219/2002 Z. z.“) a zápisnicu zo snemu Slovenskej lekárskej komory z 1. februára 2004, z ktorej vyplýva, že členský príspevok v Slovenskej lekárskej komore bol na rok 2005 okrem výnimiek schválený vo výške 2 000 Sk. Sťažovateľovi, ktorý neuhradil členský príspevok pre rok 2005, tak okresný súd uložil povinnosť na jeho úhradu spolu s úrokom z omeškania podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

2.1 Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal (s výnimkou výroku o zrušení platobného rozkazu) sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Z obsahu súdneho spisu bolo zistené, že súd prvého stupňa v súlade s § 115a ods. 2 v spojení s § 200ea ods. 1 O.s.p. (drobné spory) využil možnosť prejednať vec bez nariadenia pojednávania na základe predložených listinných dôkazov. ...

Výraznou zmenou účinnou od 01. 01. 2005 bolo zavedenie dobrovoľného členstva v Slovenskej lekárskej komore, ktoré do 31. 12. 2004 bolo podľa § 14 ods. 1, 3 zák. č. 219/2012 Z. z. povinné a vznikalo ex lége (zo zákona) zápisom do registra lekárov. Členstvo v Slovenskej lekárskej komore bolo od 01. 01. 2005 založené na princípe dobrovoľnosti a viazané na žiadosť lekára o zápis do zoznamu členov (§ 50, § 51 zák. č. 578/2004 Z. z.). V zmysle ust. § 95 ods. 3 zák. č. 578/2004 Z. z. sa člen komory, ktorý bol ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona členom komory zriadenej podľa doterajších predpisov, stal členom komory podľa tohto zákona. Podľa § 51 ods. 2 zák. č. 578/2004 Z. z. však mohol takýto člen slobodne požiadať o vyčiarknutie zo zoznamu členov, čo zodpovedá novozavedenému princípu dobrovoľnosti členstva v komore. Z dôkazov založených v súdnom spise je zrejmé, že odporcovi ako lekárovi vzniklo členstvo v Slovenskej lekárskej komore ex lége č. 219/2002 Z. z. a podľa § 95 ods. 3 zák.

Vzťahovala sa tak naňho povinnosť platiť členský príspevok, ktorého výšku a splatnosť stanovovali vnútorné predpisy navrhovateľa (§ 52 ods. 2 písm. c), d), ods. 3 zák. č. 578/2004 Z. z.). Súd prvého stupňa mal

Súd prvého stupňa vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, na ktorý správne aplikoval ust. § 14 a 15 zák. č. 219/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2004, vo vzťahu k otázke vzniku členstva odporcu v Slovenskej lekárskej komore.

rozhodnutia. K namietanému rozporu ust. § 14 ods. 1, 3 zák. č. 219/2002 Z. z. s č. 17 Smernice Rady 93/16/EHS odvolací súd uvádza, že predmetná smernica reguluje výkon lekárskeho povolania pre štátnych príslušníkov členského štátu, ktorý vykonávajú lekárske povolanie na území iného členského štátu a námietky odporcu sú preto v tomto smere irelevantné. Odvolací súd tak nezistil žiaden nesúlad na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy s právom

Vecne správne je aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, ktorý v konaní úspešnému navrhovateľovi podľa § 142 ods. 1 O. s. p. priznal náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za návrh a z trov právneho zastúpenia, ktoré boli navrhovateľom uplatnené správne a dôvodne (odvolacie námietky odporcu ani v tomto smere neobstoja). Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

3.2 Ďalej, podľa sťažovateľa v prípade neplatenia členského príspevku sťažovateľom mala SLK povinnosť najskôr rozhodnúť o disciplinárnom previnení. Podľa sťažovateľa je nesporné, že ak až do 31. mája 2010 nebola pre člena SLK ustanovená povinnosť riadne a včas platiť členské príspevky, bola povinnosť SLK tieto skutočnosti oznamovať svojim členom; v prípade sťažovateľa SLK túto povinnosť podľa jeho názoru preukázateľne neplnila. Vymáhanie splnenia povinnosti platiť členský príspevok je preto podľa presvedčenia sťažovateľa možné len na základe právneho titulu, t. j. právoplatného rozhodnutia, ktorým sa konštatuje, že sťažovateľ sa dopustil disciplinárneho previnenia neplatením členského príspevku. Až na základe právoplatne uznaného disciplinárneho previnenia možno podľa názoru sťažovateľa súdne vymáhať nezaplatený členský príspevok a začať tak chrániť majetok SLK, ktorého súčasťou sa už v podobe pohľadávky stáva nezaplatený členský príspevok po tom, ako rozhodnutie o disciplinárnom previnení nadobudne právoplatnosť; nezaplatený členský príspevok nie je majetkom SLK. Podľa odkazu sťažovateľa na základe § 172 až § 175 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) možno vymáhať len nezaplatený registračný poplatok, nie však členský príspevok. V prípade sťažovateľa nebolo podľa jeho názoru preukázané, a krajský súd sa touto skutočnosťou podľa jeho slov ani nezaoberal, že sa dopustil disciplinárneho previnenia, pretože disciplinárna komisia ako etický a disciplinárny orgán SLK nevykonala podľa mienky sťažovateľa disciplinárnu právomoc v súlade so zákonom a disciplinárnym poriadkom.

3.4 Sťažovateľ v ďalšom bode uvádza, že hoci v odvolaní poukázal na rozpor § 95 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“) s čl. 17 smernice a nezákonnosť „preklopenia protiprávneho členstva v SLK“ do novej právnej úpravy, odvolací súd sa s týmto právne relevantným argumentom vôbec nevysporiadal.

3.5 Po piate, krajský súd nechal podľa námietky sťažovateľa tiež bez povšimnutia jeho vyjadrenie z 8. marca 2011, v ktorom podľa jeho presvedčenia písomným dôkazom potvrdil neoprávnené združovanie osobných údajov dotknutých osôb získaných na základe rôznych právnych podkladov v registri lekárov a v evidencii členov SLK, ktoré bolo podľa sťažovateľa potvrdené vykonanou kontrolou Úradu na ochranu osobných údajov, ktorým tento preukázal neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi sťažovateľa.

3.6 Sťažovateľ taktiež namieta, že nedal súhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania ani sa výslovne nevzdal práva na prerokovanie veci, dokonca výslovne vyhlásil, že s ohľadom na potrebu prednostnej aplikácie právne záväzného aktu Európskej únie a položenú prejudiciálnu otázku nepovažuje spor za drobný. Počas celého obdobia konania na okresnom súde aj krajskom súde nebol sťažovateľ podľa jeho vyjadrenia písomne ani inými náhradnými spôsobmi predvolaný na verejné prerokovanie svojej veci, nebol ani vyzvaný, aby sa vyjadril, či možno pojednávať v jeho neprítomnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo podľa jeho názoru v súvislosti s odňatím možnosti konať pred súdom porušené jeho právo na spravodlivý proces.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „Základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave bolo porušené. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave bolo porušené. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 5Co/531/2011-141 zo dňa 26. novembra 2013 a vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave. Ústavný súd priznáva vzhľadom na dĺžku konania a zhodnotenie aktivít súdu, ako aj aplikáciu zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 1000 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Ústavný súd priznáva advokátovi sťažovateľa náhradu trov právneho zastupovania.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

6. Úvod záverov ústavného súdu z predbežného prerokovania sťažnosti patrí vzhľadom na predmet sporu pred všeobecnými súdmi konštatovaniu, že v pôvodnom konaní ide o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec (sťažovateľ bol zaviazaný na zaplatenie sumy 66,39 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 6 % od 1. marca 2005 do zaplatenia). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutom konaní zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015) dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku (pozri § 238 ods. 5 a § 239 ods. 4 OSP; bez ohľadu na uvedené je však potrebné mať na pamäti § 237 OSP), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne (porov. IV. ÚS 358/08), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1996/13, bod 27).

7. Napriek uvedenému ústavný súd považoval za vhodné vyjadriť sa k sťažnosti aj z hľadiska možnej prítomnosti iných dôvodov na jej odmietnutie pri predbežnom prerokovaní, resp. možnosti prijatia sťažnosti na ďalšie konanie vzhľadom na sťažovateľom namietané porušenie označených ústavných práv.

8.4 Posudzujúc sťažnosť sťažovateľa, ústavný súd uzatvára, že prijatím sťažnosti na ďalšie konanie by došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (porov. mutatis mutandis II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014, IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 420/2011). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne (a len obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu

8.5 Reflektujúc takto pertraktované závery, ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

8.6 Ako addendum ústavný súd zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane vo svojej judikatúre vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému rozsudku) krajského súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010).

9. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, je potrebné upozorniť, že účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu v čase, keď bolo konanie pred krajským súdom právoplatne skončené, a teda právna neistota bola v čase podania sťažnosti ústavnému súdu odstránená. V tomto smere je potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.