II. ÚS 293/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. januára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením okresného súdu označeným v záhlaví tohto rozhodnutia. Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a priznať mu trovy konania. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Bytové družstvo Prešov (ďalej len „žalobca“) sa žalobou doručenou okresnému súdu 13. januára 2014 domáhalo proti sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia 3 215,62 eur s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania. 3. Rozsudkom vo veci samej bolo (okrem iného) rozhodnuté, že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % a znaleckému ústavu zaplatiť znalečné v rozsahu 100 %. Predmetný rozsudok súdu prvej inštancie bol potvrdený odvolacím súdom a žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 4. Vo veci prebehlo aj dovolacie konanie (dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté, pozn.), o trovách ktorého rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že nárok na náhradu v plnom rozsahu priznal žalobcovi.

6. Proti týmto rozhodnutiam vydaným vyšším súdnym úradníkom sťažovateľ podal 18. augusta 2023 samostatné sťažnosti, ktoré mali totožný obsah. Spochybnil správnosť a odbornosť znaleckého dokazovania vzhľadom na potrebu jeho doplnenia č. 1 a 2, jeho dĺžku, postup sudcu a celkovo účelové a nekompetentné vedenie súdneho konania. Odmietol platiť znalečné znaleckej organizácii aj samotnú náhradu trov konania. Namietal aj rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu vo veci samej, označil ich za arbitrárne, nepreskúmateľné a vychádzajúce z nesprávneho posúdenia

7. Okresný súd obsadený sudcom napadnutým uznesením (samostatnými výrokmi I až IV) zamietol sťažnosti sťažovateľa. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že znaleckému ústavu bolo priznané znalečné za doplnenie č. 1 k znaleckému posudku č. 52/2020 v celkovej výške 259,04 eur, resp. za doplnenie č. 2 k znaleckému posudku č. 52/2020 v celkovej výške 479,64 eur. Súd ozrejmil, že vyšší súdny úradník priznal znaleckému ústavu hodinovú odmenu za každú aj začatú hodinu, zároveň uviedol, v akom rozsahu priznáva účtované paušálne náhrady a v akom rozsahu určité náklady znaleckému ústavu nepriznal. Pripomenul, že tarifná odmena bola zvýšená o 20 % daň z pridanej hodnoty.

zamietol. 9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zopakoval argumentáciu uvedenú v sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Uvádza, že napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné a vyjadruje názor, že znalecký ústav nemožno považovať za znalca. Tvrdí, že už v samotnom konaní spochybňoval znalecké dokazovanie a namietal aj znalečné, a tým aj jeho výšku, ako protizákonné. Podľa sťažovateľa všeobecné súdy nesprávne právne posúdili jeho vec a nesprávne interpretovali a aplikovali právne predpisy (§ 257 CSP), čo považuje za arbitrárny

II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

11. S prihliadnutím na obsah ústavnej sťažnosti ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľ v nej uvádza v zásade totožné námietky, ktoré uplatnil už v konaní o sťažnosti proti uzneseniam vyššieho súdneho úradníka, a jeho argumentácia smeruje predovšetkým proti rozhodnutiu vo veci samej ohľadom priznaného nároku na náhradu trov konania a povinnosti zaplatiť znalečné.

12. Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96 alebo napr. III. ÚS 80/09, III. ÚS 251/09), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

13. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08, III. ÚS 580/2012) tiež vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.

15. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnymi závermi okresného súdu v napadnutom uznesení, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).

17. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.