II. ÚS 294/2015

Odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa k rozhodnutiu II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 294/2015

Uznesenie

č. k. II. ÚS 294/2015­14 z 30. apríla 2015 v znení, v akom bolo spracované (ďalej aj „väčšinové uznesenie“), som podporil, pretože súhlasím s jeho výrokom. Rovnako návrhy na transformáciu parciálnych častí návrhu odôvodnenia (týkajúcich sa „teórie“ primárneho a sekundárneho porušenia ústavných práv) väčšinového uznesenia, ktoré som nadniesol pri predbežnom prerokovávaní sťažnosti, boli zapracované. Predsa by som však vzhľadom na vážnosť prerokovávanej veci chcel zdôrazniť, resp. uviesť niekoľko myšlienok, ktoré považujem za podstatné a ktoré sa líšia od myšlienok, na ktorých je založené väčšinové uznesenie. Preto som sa rozhodol pripojiť k nemu podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov odlišné (dopĺňajúce) stanovisko.

Namiesto úvodu

Ústavnému súdu sa opäť dostalo príležitosti vyjadriť sa k štandardom požadovaným vo veciach medzinárodného práva súkromného, medzinárodného a európskeho práva ľudských práv a v neposlednom rade ochrany práv dieťaťa, zastrešených konkrétnymi okolnosťami prerokovávanej veci a ústavným poriadkom Slovenskej republiky.

Ústavný súd bol v ostatných mesiacoch vyzvaný na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov vo veciach medzinárodných únosov detí (porov. II. ÚS 361/2014, IV. ÚS 100/2014), konkrétne rozhodnutí vydaných v tzv. návratovom konaní v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej aj „Haagsky dohovor“), ale aj Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie Brusel IIa“). Tým možno demonštrovať, že téma medzinárodných únosov detí je nanajvýš aktuálna aj v prostredí súkromných vzťahov v rámci slovenskej spoločnosti a ústavnému súdu nie cudzia.

Hranice, kam až môže súd členského štátu, prípadne Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „ESD“) alebo ústavné súdy členských štátov, zájsť v záujme ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa a ochrany práva na súkromný a rodinný život vo veciach týkajúcich sa návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu podľa Haagskeho dohovoru a Nariadenia Brusel IIa, je otázkou, ktorá v posledných rokoch potencuje vášnivé debaty tak v oblasti právnej doktríny [porov. Walker, L.  Beaumont, P. Shifting the Balance Achieved by the Abduction Convention: The Contrasting Approaches of the European Courtof Human Rights and the European Court of Justice. In Journal of Private International Law. August 2011, Vol. 7, No 2, pp. 231­249; Morley, Jarome D. The Hague Abduction Convention and Human Rights: A Critique of the Neulinger Case. In International Academy of Matrimonial Lawyers (online), February 2011. dostupné na: https://www.iaml.org/cms_media/files/the_hague_abduction_convention_and_human_rig hts_a_critique_of_the_neulinger_case_revised.pdf; Silberman, L. Hague Convention on Child Abduction and Unilateral Relocations by Custodial Parents: A Perspective from the United States and Europe  Abbott, Neulinger, Zarraga. IN Oklahoma Law Review. Vol. 63, 2011. pp. 733­749], ako aj aplikačnej praxe (porov. rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci X. v Lotyšsko, č. 27853/09 z 26. 11. 2013 a k nemu pripojené odlišné stanovisko sudcov Bratza, Vajić, Hajiyev, Šikuta, Hirvelä, Nicolaou, Raimondi a Nussberger; taktiež porov. rozsudok ESD z 22. 12. 2010 vo veci C­491/10 PPU Aguirre Zarraga v. Simone Pelz a jeho kritiku zo strany právnej doktríny – k tej pozri napr. už cit. dielo autorov Walker, L.  Beaumont, P., ale aj Holliday J. Case Comment: Aguirre Zarraga v Simone Pelz. University of Aberdeen. dostupné na https://www.abdn.ac.uk/law/).

Keď sa práva berú vážne

Aj keď je Haagsky dohovor primárne právnym predpisom určujúcim prostredníctvom kolíznych noriem právomoc súdov členských štátov, nezostáva v rámci jeho normatívneho textu bez odozvy otázka zabezpečenia ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa a jeho hmotných práv, na účely ktorého upravuje výnimky z nariadenia návratu dieťaťa ustanovené v čl. 12 a čl. 13 Haagskeho dohovoru, resp. zohľadňuje ľudské práva a slobody dieťaťa v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru. Inak povedané, samotný Haagsky dohovor pamätá na ústavné práva dieťaťa, ktoré je potrebné brať vážne vo veciach medzinárodných únosov detí.

Keď sa práva berú vážne... právna úprava na medzinárodnej úrovni zabezpečuje istý štandard ochrany týchto práv. V tomto duchu preto čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru ustanovuje, že bez ohľadu na ustanovenie čl. 12 justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo (grave risk), že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Väčšinové uznesenie odkazuje na oba rozsudky ESĽP bez rozdielu, avšak pri ich hlbšom štúdiu je badať diskusiu ESĽP samého so sebou, a zároveň nemožno opomenúť už zmienené odlišné stanovisko skupiny sudcov vo veci X. v Lotyšsko, ktorí nesúhlasia s líniou nastolenou vo veci Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko a vzniesli výhrady k požiadavke na detailný prieskum rodinnej situácie, keďže taká požiadavka sa prieči účelu Haagskeho dohovoru, jeho cieľom a nemožnou ju bez ďalšieho ospravedlniť čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Väčšinové uznesenie síce odkázalo na spomenuté dva rozsudky ESĽP, avšak bez toho, že by odôvodnilo racionalitu takého odkazu, bez hlbšej polemiky o tom, či sú závery ESĽP aplikovateľné na prerokovávanú vec a či názor ESĽP možno prebrať zrkadlovito bez zohľadnenia špecifík prerokovávaného prípadu. Ústavný súd by podľa mojej mienky mal povedať k téme medzinárodných únosov detí viac než obligatórne východiská rozhodovacej činnosti pri posudzovaní porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 8 dohovoru.

Keď sa práva berú vážne... je potrebné pri interpretácii a aplikácii čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru mať na pamäti jeho účel (najlepší záujem dieťaťa), i keď vo svetle požiadavky ESĽP (podľa mojej mienky príliš extenzívnej) na detailné preskúmanie celej rodinnej situácie, avšak vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti jednotlivých prípadov.

V tomto smere závery všeobecných súdov v prerokovávanej veci o nenariadení návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu z dôvodov, že maloletý (Teo) (i) nemal vytvorené väzby (kultúrne, sociálne, jazykové) v krajine obvyklého pobytu, že (ii) je citovo naviazaný na matku a že (iii) matka nemá vyriešenú bytovú otázku v krajine obvyklého pobytu dieťaťa, nespadajú pod možnosť ich subsumovania pod čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, a to ani pri detailnejšom pohľade (v duchu judikatúry ESĽP) na predkladané situácie. Ide o príliš všeobecné konklúzie, ktoré bez ďalšieho neumožňujú konštatovať, že návrat maloletého Tea do krajiny obvyklého pobytu (Francúzsko) ho vystaví fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak privedie do neznesiteľnej situácie, ako to predpokladá čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru.

A teda konkrétne záver všeobecného súdu, že (i) maloletý nemal vytvorené väzby (kultúrne, sociálne, jazykové) v krajine obvyklého pobytu, nemôže byť sám osebe už zo samého znenia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru dôvodom nenariadenia návratu dieťaťa. Ďalej záver, že (ii) maloletý Teo je citovo naviazaný na matku, bez odôvodnenia, prečo (z akých konkrétnych dôvodov, ktoré matka preukázala) by sa matka nemohla vrátiť s maloletým (čím uznávam, že by bol maloletý vystavený duševnej ujme pri jeho naviazanosti na matku) späť do krajiny obvyklého pobytu, neobstojí pre účely aplikácie čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. A nakoniec záver, že (iii) matka nemá vyriešenú bytovú otázku v krajine obvyklého pobytu dieťaťa [preukázanie ktorého by opäť zaťažovalo matku v spojení s preukázaním, že táto skutočnosť predstavuje ohrozenie dieťaťa podľa čl. 13 písm. b) dieťaťa Haagskeho dohovoru], je v priamom rozpore s dokázaným skutkovým stavom, keďže otec navrhol bývanie matky s maloletým v byte otca na dobu 12 mesiacov (čo všeobecný súd sám v odôvodnení uviedol), čo je podľa môjho názoru dostatočná záruka, že dieťa nebude strádať, čo sa týka zabezpečenia jednej zo základných životných podmienok – bývania. Posledný záver všeobecných súdov neobstojí o to viac v situácii, keď tieto neuviedli (resp. nedeklarovali, že matka preukázala), prečo by bezprostredne po návrate alebo po roku (ktorý by bývala s maloletým v byte otca) od návratu matky s dieťaťom do krajiny obvyklého pobytu dieťaťa nebola matka schopná pri veku maloletého [tri roky a jeden mesiac v čase rozhodovania Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)] zabezpečiť svojím úsilím bývanie pre ňu a maloletého.

V rozpore s týmito princípmi vlastnými vzťahu rodič  dieťa  štát je záver všeobecných súdov o nedostatočnom finančnom zabezpečení potrieb maloletého po návrate do krajiny obvyklého pobytu. Všeobecné súdy nijako nezdôvodnili, aké sú relevantné a matkou preukázané prekážky toho, aby sa matka po návrate do krajiny obvyklého pobytu dieťaťa zamestnala alebo zaobstarávala finančné prostriedky samostatnou zárobkovou činnosťou pri zohľadnení veku maloletého Tea (tri roky a jeden mesiac). Paradoxné je, že pokiaľ všeobecné súdy vyhodnotili, že suma 280 eur poskytovaná matke v krajine obvyklého pobytu dieťaťa (Francúzsku) samotným štátom (180 eur) a otcom (100 eur, ktoré otec skladá na účet matky vo Francúzsku) sa javí byť nedostatočná, potom stav, v ktorom sa nachádza matka s dieťaťom na Slovensku, kde podľa zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodičovskom príspevku“) má rodič dieťaťa nárok na poskytovanie rodičovského príspevku (v sume 203,20 eura) od štátu do troch rokov veku dieťaťa (§ 3 ods. 1 a 2 zákona o rodičovskom príspevku) a maloletý Teo má tri roky a jeden mesiac, pričom otec dieťaťa na Slovensko matke dieťaťa neposiela výživné, priamo vystavuje maloletého Tea neznesiteľnej situácii (za predpokladu, že matka nedisponuje príjmom zo zárobkovej činnosti alebo iným príjmom, čo sa však z rozhodnutí všeobecných súdov nedozvedáme).

Aj v tomto ohľade nemôžem súhlasiť väčšinovým uznesením, ktoré tieto premenné nereflektuje.

Keď sa práva berú vážne... je potrebné zohľadniť aj práva rodiča (právo na súkromný a rodinný život – čl. 8 dohovoru), ktorému boli porušené opatrovnícke práva neoprávneným zadržaním dieťaťa. Bolo podľa mňa nevyhnutné [ak by sa zohľadnili závery odôvodňujúce neaplikovateľnosť čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru na prerokovávanú vec] preskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu aj s ohľadom na zásah do práva na súkromný a rodinný život sťažovateľa (otca, ktorému boli neoprávneným zadržaním maloletého porušené jeho opatrovnícke práva). Bolo potrebné zo strany ústavného súdu pracovať s myšlienkou zásahu do práva na súkromný a rodinný život otca pregnantne a dôsledne, riadne odôvodniť legitímnosť zásahu [najmä ak by sa zohľadnili závery odôvodňujúce neaplikovateľnosť čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru na prerokovávanú vec] do sťažovateľovho práva na súkromný a rodinný život (v podobe nenariadenia návratu jeho syna do krajiny obvyklého pobytu dieťaťa). Túto potrebu väčšinové uznesenie podľa môjho názoru neuspokojilo.

Et qui quaerit, invenit

Ako som v úvode naznačil, väčšinové uznesenie som podporil, keďže súhlasím s jeho výrokom, a teda že sťažnosť je zjavne neopodstatnená a samotné nenariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je dobré a spravodlivé (resp. ústavne udržateľné). Úryvok citátu z Knihy kníh titulujúci túto kapitolu môjho stanoviska by som si dovolil parafrázovať slovami „a kto pozorne v právnom predpise hľadá, aplikovateľnú normu nájde“. Právnou normou aplikovateľnou na skutkový stav v prerokovávanej veci je čl. 12 ods. 2 Haagskeho dohovoru.

Zo skutkového stavu ustáleného všeobecnými súdmi v prerokovávanej veci je zrejmé, že maloletý bol vo veku tri a pol mesiaca, keď došlo k neoprávnenému zadržaniu na území Slovenska, rozpráva iba po slovensky, citové väzby má predovšetkým k príbuzným na Slovensku, dá sa oprávnene predpokladať, že vzhľadom na vek maloletého v čase konania všeobecných súdov (tri roky a jeden mesiac) je mu na Slovensku poskytovaná zdravotná starostlivosť a je sociálne začlenený do spoločnosti na Slovensku. Tieto závery podľa môjho názoru odôvodňujú konštatáciu, že maloletý sa zžil s prostredím na Slovensku a jeho návrat by tak neplnil svoj primárny cieľ a účel (vrátiť dieťa do prostredia, kde má vybudované rodinné, sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby, čo je v najlepšom záujme dieťaťa). V takom prípade boli všeobecné súdy oprávnené využiť fakultatívnu možnosť podľa čl. 12 ods. 2 Haagskeho dohovoru a nenariadiť návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu (Francúzska). Iné dôvody (t. j. tie, ktoré predpokladá čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru) pre nenariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu na základe ustáleného skutkového stavu tu neboli.

Vedený aj týmito úvahami som hlasoval za výrok väčšinového uznesenia, keďže pokladám sťažnosť za neopodstatnenú a nenariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu po materiálnej stránke [aj keď všeobecné súdy aplikovali nesprávne čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, v prípade správnej aplikácie čl. 12 ods. 2 Haagskeho dohovoru by bol výsledok konania, čo sa týka právnej situácie sťažovateľa, rovnaký] za ústavne udržateľné.