II. ÚS 294/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 294/2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Petríkom, LL.M., Poľnohospodárska 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Cop 47/2014 z 15. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Okresný súd uznesením sp. zn. 3 P 21/2012 z 1. októbra 2012 rozhodol o zamietnutí návrhu. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 11 Cop 624/2012 z 24. januára 2013 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie. Okresný súd následne rozhodol uznesením sp. zn. 3 P 21/2012 z 13. septembra 2013 o nenariadení návratu maloletého. Vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že krajinou obvyklého pobytu maloletého je Francúzsko, že až do odchodu matky s maloletým vykonával starostlivosť o maloletého a že na území Slovenska došlo k neoprávnenému zadržaniu maloletého proti jeho vôli. Hlavným dôvodom rozhodnutia okresného súdu o nenariadení návratu maloletého je podľa sťažovateľa rozhodnutie Odvolacieho súdu v Aix en Provence z 2. júla 2013 (ďalej len „rozhodnutie francúzskeho súdu“), podľa ktorého dieťa bude mať trvalý pobyt u svojej matky. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza: „je potrebné poukázať na skutočnosť, že tieto (prvostupňové a odvolacie rozhodnutie francúzskych súdov, pozn.) riešili len otázky ohľadom zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti rodiča a úpravy styku, avšak vôbec sa nezaoberali otázkami týkajúcimi sa neoprávneného zadržania v zmysle Haagskeho dohovoru.“ Krajský súd na odvolanie sťažovateľa napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu. Vo svojom rozhodnutí konštatoval, že rodičia pred premiestnením maloletého vykonávali opatrovnícke práva k maloletému spoločne, obvyklým pobytom maloletého v čase jeho premiestnenia na územie Slovenskej republiky bola Francúzska republika, 31. júla 2011 došlo k neoprávnenému zadržiavaniu maloletého na území Slovenskej republiky, napriek účelu Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980 (ďalej len „Haagsky dohovor“) je potrebné posudzovať každý prípad individuálne a prihliadať na záujem maloletého dieťaťa a jeho už vytvorené väzby. Krajský súd dospel k záveru, že návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu by predstavoval pre dieťa aj matku nebezpečenstvo ujmy.

Sťažovateľ ďalej namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, z ktorého podľa jeho názoru nevyplýva, aká konkrétna ujma by maloletému hrozila, ak by bol nariadený jeho návrat. Táto okolnosť nebola podľa sťažovateľa v konaní relevantným spôsobom zisťovaná a preukázaná. V tejto súvislosti poukazuje, že „argumenty a závery Krajského súdu v Bratislave zdôvodňujúce nebezpečenstvo hroziacej ujmy v podobe horšieho bývania a zhoršenej finančnej situácie matky v prípade, že by súd rozhodol o návrate dieťaťa do Francúzska sa prvýkrát objavili až v písomnom vyhotovení uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Cop 47/2014 zo dňa 15. 04. 2014, ktoré je právoplatné a sťažovateľ nemá nijakú reálnu možnosť na tieto závery reagovať. Týmto postupom Krajského súdu bolo sťažovateľovi upreté právo spravodlivý proces a kontradiktórnosť konania, pretože Krajský súd iba arbitrárne konštatoval dôvody, podľa ktorých má nepochybne hroziť dieťaťu ujma, pričom sťažovateľ nikdy nemal možnosť a už ani nemá možnosť sa k týmto pochybným záverom Krajského súdu vyjadriť.“.

Nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia sa podľa sťažovateľa týka aj posúdenia primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany maloletého po jeho návrate.

Napokon sťažovateľ namieta nesprávne posúdenie krajiny obvyklého pobytu maloletého, k čomu uvádza: «Krajský súd nesprávne vyhodnotil, že miesto trvalého pobytu (po francúzsky: „résidence permanente“) musí je zároveň aj miestom obvyklého pobytu (po francúzsky: „résidence habituelle“) v zmysle Haagskeho dohovoru. Uvedené vyplýva aj z terminológie konajúcich francúzskych súdov, kde prvostupňový súd v Nice určil, že miestom obvyklého pobytu je dieťaťa je a druhostupňový súd v Aix en Provence určil, že miestom trvalého pobytu je bydlisko matky. Nikde vo francúzskych rozsudkoch sa však neuvádza, že bydliskom matky je a musí byť Slovenská republika.»

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: „V konaní nebolo sporné, že pred premiestnením opatrovnícke práva k maloletému vykonávali rodičia spoločne, a to v domácnosti otca v vo Francúzsku, z ktorej skutočnosti možno vyvodiť záver, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa v čase jeho premiestnenia na územie Slovenskej republiky bola Francúzska republika. Uvedený záver podporilo aj rozsiahle dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa podrobne uvedené v napadnutom uznesení, na ktoré odvolací súd poukazuje. Po ustálení obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a konštatovaní, že dňom 31. 07. 2011, t. j. po uplynutí doby, na ktorú dal otec súhlas matke s vycestovaním dieťaťa došlo k neoprávnenému zadržiavaniu maloletého na území Slovenskej republiky, správne súd prvého stupňa v konaní zisťoval možnosť aplikácie článku 13 písm. b) Dohovoru, keďže obrana matky v konaní smerovala k preukázaniu, že dieťa by návratom bolo vystavené nebezpečenstvu fyzickej i psychickej ujmy a v tomto kontexte posudzoval vo vzťahu k článku 13 písm. b) Dohovoru aj aplikáciu článku 11 ods. 4 Nariadenia. Pri formulovaní svojho právneho záveru vychádzal z vykonaného dokazovania, vykonané dôkazy posudzoval v kontexte s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, na ktoré kritérium keďže ide o konanie týkajúce sa ochrany práv maloletého dieťaťa je potrebné aj v návratovom konaní prihliadať.“

Slovenskej republiky... Vychádzajúc zo špecifickosti danej konkrétnej veci, s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa, ktorý aj v návratových konaniach nie je možné opomenúť, odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrat dieťaťa aj keď do krajiny jeho obvyklého pobytu by predstavoval pre dieťa nebezpečenstvo hroziacej ujmy, nakoľko nariadením návratu by došlo k tak zásadným a závažným zmenám v živote dieťaťa, ktoré vo vysokej miere osvedčujú riziko ohrozenia práv dieťaťa, tak ako ich charakterizuje článok 13 písm. b) Dohovoru. Je pravdou, že článok 13 písm. b) Dohovoru treba posudzovať a vyhodnocovať vo vzťahu k dieťaťu, nie k rodičovi únoscovi, v danej veci k matke, pokiaľ však ide o tak malé dieťa ako (v čase zadržania 3 a pol mesiaca, v čase rozhodovania vo veku 3 rokov), ktoré je v každom smere plne odkázané a fixované na osobu matky, nie je možné pri posudzovaní dôvodov uvedených v článku 13 písm. b) Dohovoru jednoznačne oddeliť osobu matky od dieťaťa. V danej veci možno ako nesporný fakt konštatovať, že návrat dieťaťa bez matky je vylúčený a aj návrat dieťaťa s matkou by predstavoval ako pre dieťa, tak aj pre matku nebezpečenstvo ujmy. Pre dieťa z dôvodu, že v krajine obvyklého pobytu nemá vytvorené žiadne väzby, ako aj z dôvodu výraznej zmeny prostredia, neovládania jazyka, nemožnosti umiestniť ho v kolektívnom zariadení, pre matku z dôvodu výrazne horších životných podmienok týkajúcich sa bývania, najmä však finančného zabezpečenia, ktoré skutočnosti by mali priamy dopad na maloleté dieťa v každej oblasti jeho života. Uvedený záver podporuje aj súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie v rámci preukázania primeraných opatrení [článok 11 ods. 4 Nariadenia vo vzťahu k článku 13 písm. b) Dohovoru], ponúknutých v konaní otcom a garantovaných príslušnými orgánmi vo Francúzskej republike na žiadosť súdu prvého stupňa...“

S námietkou nesprávneho posúdenia krajiny obvyklého pobytu sa krajský súd vysporiadal takto: «Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého uznesenia, z tohto napriek námietkam otca nevyplýva právny záver, že došlo k zmene obvyklého pobytu maloletého dieťaťa. Súd prvého stupňa s poukazom na článok 3 Dohovoru iba uzavrel, že v čase rozhodovania o návrate maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu neboli splnené podmienky pre nariadenie návratu s poukazom na rozhodnutie francúzskeho odvolacieho súdu, ktorý vyslovil, že bydliskom dieťaťa je bydlisko matky nachádzajúce sa na území Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o konkrétne rozhodnutie francúzskeho odvolacieho súdu v Aix en Provence 6, Senát C zo dňa 2. júla 2013, č. C 2013/404, toto citoval vo svojom rozhodnutí, keďže ho považoval za významné z dôvodu, že išlo o rozhodnutie štátu obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, ktorým boli upravené opatrovnícke práva, pričom právne závery francúzskeho odvolacieho súdu „že dieťa bude mať miesto trvalého pobytu u svojej matky z dôvodu, že ide o dieťa veľmi malé, ktoré potrebuje materinskú starostlivosť v prostredí ktoré pozná už 2 roky“ použil na podporu svojho právneho záveru. Tým, že ho hodnotil ako jeden z dôkazov, skutočnosť, že rozhodnutie francúzskeho odvolacieho súdu v čase rozhodovania súdu prvého stupňa nebolo právoplatné, ale iba vykonateľné, neznamenalo takú prekážku, ktorá by vylučovala možnosť použiť predmetný rozsudok ako dôkazný prostriedok... Súd prvého stupňa rozhodnutie francúzskeho odvolacieho súdu použil najmä na podporu svojej argumentácie vo vzťahu k najlepšiemu dieťaťa, keďže aj francúzsky odvolací súd určením bydliska dieťaťa u matky vyslovil svoj názor na to, čo je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa.»

Napadnuté uznesenie krajského súdu sa podrobne zaoberá odôvodnením hrozby ujmy v prípade návratu maloletého, ktorej existenciu vyhodnotil z konkrétnych okolností nízkeho veku maloletého, jeho prirodzenej naviazanosti na matku a prostredníctvom nej na prostredie, v ktorom matka žije, ktoré je aktuálne v Slovenskej republike, kde má momentálne vytvorené najlepšie podmienky na starostlivosť o maloletého. Krajský súd svoj záver odôvodnil porovnaním s podmienkami, ktoré by mala matka vytvorené vo Francúzskej republike a ktorých preukázanie bolo aj úlohou sťažovateľa. Pri posudzovaní celkovej situácie neopomenul ani citový a duševný rozvoj maloletého, keď prihliadol aj na veľmi nízku frekvenciu stretávania sa sťažovateľa s maloletým, ktorá závisela od sťažovateľa a nebola ovplyvnená zásahmi matky maloletého. Ústavný súd len podotýka, že sťažovateľ neuviedol tieto okolnosti do iného svetla ani v sťažnosti ústavnému súdu.

K námietke sťažovateľa o nemožnosti vyjadriť sa v konaní k hodnoteniu primeraných opatrení ústavný súd opäť odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj uznesenia okresného súdu č. k. 3 P 21/2012­812 z 13. septembra 2013, z ktorých vyplýva, že predmetom dokazovania bolo skúmanie primeraných opatrení zamerané na skúmanie uspokojenia materiálnych potrieb maloletého v prípade návratu (vytvorenie bytových podmienok, finančného zabezpečenia) v spojení so situáciou matky, ktorej bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Sťažovateľ mal možnosť predložiť už v konaní pred súdom prvého stupňa svoje vyjadrenie k tejto otázke, ako aj dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktorú aj využil. V sťažnosti netvrdí, že krajský súd vychádzal pri hodnotení primeraných opatrení z dôkazov, s ktorými nebol oboznámený, prípadne z dôkazov, ktoré neboli pred súdom vykonané.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 67/06) uvádza, že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).

Vychádzajúc z uvedeného, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať napadnuté uznesenie za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v právnej norme, resp. popierajú jej podstatu, zmysel a účel, preto sa ústavný súd s námietkami sťažovateľa v tejto časti nestotožnil a sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s namietaným porušením hmotných práv sťažovateľa (čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 8 dohovoru) ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy, rešpektujúc ustavnoprocesné princípy garantujúce základné práva účastníkov konania na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, podľa názoru ústavného súdu v konaní o ochranu týchto práv a v spojení s nimi posúdili aj namietané porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 8 dohovoru, keď v rámci tohto konania posúdili aj podmienky na výchovu a starostlivosť o maloleté dieťa na strane obidvoch rodičov, a na tomto základe rozhodli o rozsahu ich participácie na výchove a starostlivosti o dieťa. Ústavný súd dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nebol postup všeobecných súdov ani svojvoľný a ani arbitrárny a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu poskytnutej ochrany týchto práv ústavne udržateľné.