II. ÚS 295/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní označenom v záhlaví tohto rozhodnutia. Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie 5 000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia. 2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že otec maloletej sťažovateľky podal 22. novembra 2023 na okresnom súde návrh na výkon rozhodnutia vo veciach maloletých, a to rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 9P/74/2019-749 z 22. júna 2021 (ďalej len „exekučný titul“), ktorým Okresný súd Komárno v otázke starostlivosti o jeho maloletú dcéru (sťažovateľku) zveril maloletú do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a upravil styk oboch rodičov s maloletou v čase letných prázdnin. Otec odôvodnil návrh na výkon rozhodnutia tým, že styk s maloletou sa nerealizuje v rozsahu stanovenom exekučným titulom z dôvodov, že tomu bráni matka maloletej.

II. Argumentácia sťažovateľky

8. Sťažovateľka, formulujúc ústavnú sťažnosť akoby bola podaná osobne jej otcom, argumentuje, že napadnuté konanie trvá už viac ako dva roky a napriek tomu, že ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 35/2026 konštatoval porušenie práv (otca, pozn.), do podania ústavnej sťažnosti nie je právoplatne skončené. Poukazuje na to, že okresný súd je v predmetnej veci nečinný, keďže od roku 2023 uskutočnil iba jedno pojednávanie, čo je vzhľadom na predmet a naliehavosť konania, ktoré má sledovať najlepší záujem maloletého dieťaťa, neprimerané. 9. Podľa sťažovateľky okresný súd vo veci nekonal efektívne a dlhodobo ostal bez akejkoľvek procesnej aktivity, a to napriek tomu, že súd má vo veciach týkajúcich sa maloletých konať s mimoriadnou starostlivosťou, ako to konštatoval aj ústavný súd v predmetnom náleze. 10. Sťažovateľka doslova opakuje argumentáciu z ústavnej sťažnosti otca, že predmetné súdne konanie nie je právne ani skutkovo zložité, meritum veci tvorí súčasť bežnej agendy súdov, o ktorej sa rozhoduje v podstatne kratších lehotách. Uvádza, že „cieľom sťažovateľa je znova obnoviť styk s maloletou, a tak aj ich veľmi narušené vzťahy, keďže je s maloletou v kontakte len v minimálnej miere.“ a na inom mieste: „Takéto konanie okresného súdu má zásadný negatívny dopad na jeho základné práva, ako aj na práva maloletej a v dôsledku prieťahov sa len prehlbuje odlúčenie sťažovateľa od maloletej, čo má negatívny dopad na ich vzájomné väzby, ako aj na jej psychický a emocionálny vývoj.“.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

16. Z prerokúvanej ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že napadnuté konanie začalo na návrh otca 22. novembra 2023 a uznesením okresného súdu z 27. novembra 2025 bol výkon exekučného titulu právoplatne odložený. V konaní o odvolaní otca proti predmetnému uzneseniu okresného súdu už bolo podľa zistení ústavného súdu pred podaním ústavnej sťažnosti taktiež rozhodnuté, a to uznesením krajského súdu z 27. marca 2026 právoplatným 20. apríla 2026. 17. V čase podania ústavnej sťažnosti (9. apríla 2026) už okresný súd vo veci sťažovateľky nekonal, keďže spis bol 7. januára 2026 predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní otca. Okresný súd teda nemohol vo veci vykonávať žiadne procesné úkony a postup krajského súdu sťažovateľka vôbec nenamieta. 18. Keďže v čase doručenia ústavnej sťažnosti bolo v napadnutom konaní právoplatne rozhodnuté a právna neistota sťažovateľky už bola odstránená, a teda k namietanému porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu už nemôže reálne dochádzať, ústavnému súdu neostal žiaden priestor na vyslovenie porušenia práv sťažovateľky, keďže ich účel bol naplnený. Ústavná sťažnosť je preto zjavne neopodstatnená. 19. K záveru o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti vo vzťahu k namietaných prieťahom v konaní vedenom okresným súdom ústavný súd dospel aj z toho dôvodu, že ústavná sťažnosť sťažovateľky vôbec nereflektuje aktuálny stav napadnutého konania, keď vo veci rozhodol už aj krajský súd a právna neistota sťažovateľky tak bola odstránená. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky preto ústavný súd vyhodnotil skôr ako snahu jej otca dosiahnuť priznanie vyššieho finančného zadosťučinenia a prejav jeho nesúhlasu s rozhodnutiami všeobecných súdov o odklade výkonu exekučného titulu. Keďže maloletá aktuálne prežíva odmietanie styku s otcom, je ťažko predstaviteľné, vzhľadom na jej vek (14 rokov, pozn.), kedy už má plné právo na vyjadrenie svojho postoja a názoru, že je v jej záujme rozhodnúť o nariadení výkonu exekučného titulu, zvlášť v situácii, keď okresným súdom je pod sp. zn. 5P/5/2024 vedené konanie o návrhu matky na jeho zmenu (zmena úpravy práv a povinností rodičov k maloletej, pozn.). 20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ako zjavne neopodstatnenú. 21. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.