II. ÚS 296/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 2PP/21/2025 o jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Sťažovateľ navrhuje, aby Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) opätovne rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 10. decembra 2025. 2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Komárno z 20. októbra 2016 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 15. marca 2018 odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov nepodmienečne za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona a za prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona.

II. Argumentácia sťažovateľa

6. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojou pasivitou a nečinnosťou porušil jeho označené základné práva. Argumentuje tým, že okresný súd opakovane zasielal obhajcovi sťažovateľa upovedomenia o termíne verejných zasadnutí v rozpore s § 292 ods. 4 Trestného poriadku. Tieto boli doručené obhajcovi buď po dátume samotného verejného zasadnutia (ako pri verejných zasadnutiach, ktoré sa mali konať 17. októbra 2025, resp. 24. septembra 2025 a upovedomenia boli doručené 22. októbra 2025, resp. 28. septembra 2025), alebo v prípade verejného zasadnutia, ktoré sa malo konať 27. augusta 2025, bolo doručené upovedomenie obhajcovi 20. augusta 2025, kedy však nebola dodržaná zákonná lehota na prípravu podľa § 292 ods. 4 Trestného poriadku. 7. Sťažovateľ ďalej namieta, že v jeho prípade nebola okresným súdom dodržaná 60-dňová lehota pre rozhodnutie o jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody stanovená v § 415 ods. 5 Trestného poriadku. O tomto návrhu bolo okresným súdom rozhodnuté až 176 dní po jeho podaní. 8. Napokon sťažovateľ uvádza, že krajský súd nevyčkal na doručenie odôvodnenia sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu napriek tomu, že jeho obhajca na vyhlásení uznesenia uviedol, že sťažnosť zdôvodní po doručení uznesenia. Krajský súd obhajcu či sťažovateľa ani nevyzval na doplnenie sťažnostných dôvodov, preto je evidentné, že došlo k nezákonnému rozhodnutiu krajského súdu, ako aj k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces. Podľa názoru sťažovateľa nie je prípustné, aby odvolací súd jednoducho odignoroval skutočnosť, že sťažnostné dôvody budú doplnené. Nie je chybou sťažovateľa alebo jeho obhajcu, že uznesenie okresného súdu bolo obhajcovi doručené až 18. februára 2026, teda po viac ako dvoch mesiacoch od jeho vyhlásenia.

11. Konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa, je konaním o jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach alebo záväzkoch“, prípadne o „oprávnenosti trestného obvinenia“. Ústavný súd vzhľadom na uvedené v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva kvalifikoval sťažovateľovu námietku o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom okresného súdu ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, pretože toto konanie sa netýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ a ani o „občianskych právach a záväzkoch“. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa nie je zlučiteľná ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo ju potrebné v tejto časti v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. 12. Neaplikovateľnosť čl. 17 ods. 5 ústavy na prípad sťažovateľa vyplýva priamo už zo samotného znenia označeného článku, ktorý sa výslovne materiálne vzťahuje iba na rozhodovanie o väzbe.

13. Z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv vyplývajúcich z ústavy a práv, ktoré sú zakotvené v dohovore, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučnou úlohou ústavného súdu. Táto úloha predstavuje úlohu každého orgánu verejnej moci v rámci jemu zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré participujú na ochrane ústavnosti (IV. ÚS 594/2021). 14. Sťažovateľ nemá na výber, ktorý z existujúcich systémov ochrany práv využije, ale je povinný postupovať od ochrany poskytovanej inými orgánmi verejnej moci smerom k justičnej ochrane poskytovanej ústavným súdom. Iba za predpokladu, že sťažovateľ vyčerpal všetky dostupné právne prostriedky súdnej, prípadne aj inej právnej ochrany jeho základných práv a slobôd, a pri ich uplatnení nie je úspešný, môže sa uchádzať o ochranu svojich základných práv a slobôd ústavnou sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 453/2011). 15. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti koncentruje svoje námietky (nedodržanie lehoty pre rozhodnutie o jeho návrhu na podmienečné prepustenie, nedodržanie lehoty na prípravu na verejné zasadnutie od doručenia upovedomenia) proti postupu okresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že uznesenie okresného súdu je prvostupňovým rozhodnutím, proti ktorému Trestný poriadok umožňuje podať opravný prostriedok ‒ sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku, v ktorej možno namietať aj porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo. Platná právna úprava vykonávacieho konania umožňovala sťažovateľovi právne účinným spôsobom namietať porušenie práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo v predmetnej veci dôjsť postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu predmetného uznesenia. Sťažovateľ tento prostriedok ochrany svojich práv využil, avšak už uvedené námietky v sťažnosti neuplatnil (a to ani v doplnení sťažnosti, pozn.). Prvýkrát ich uvádza až v ústavnej sťažnosti, z čoho vyplýva, že krajský súd o nich z logiky veci nemohol rozhodnúť. Takýmto postupom sťažovateľ stavia ústavný súd do pozície bežnej opravnej inštancie, ktorá mu v zmysle čl. 127 ústavy neprináleží.

III.3. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu:

17. Pokiaľ ide o namietanú nečinnosť okresného súdu, ústavný súd v zhode so svojou stabilnou judikatúrou konštatuje, že ústavná sťažnosť musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv (IV. ÚS 104/03, III. ÚS 554/2025). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti už nemôže dochádzať k porušovaniu práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, keďže konanie o ústavnej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 6/03). Predmetné právne názory ústavného súdu sú akceptované aj judikatúrou ESĽP vo veciach Obluk proti Slovenskej republike (rozsudok z 20. 6. 2006, č. 69484/01, body 61 až 65) a Mazurek proti Slovenskej republike (rozhodnutie o prijateľnosti z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05). 18. Namietané konanie okresného súdu bolo skončené právoplatnosťou uznesenia krajského súdu zo 23. februára 2026, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, čím došlo k nastoleniu právnej istoty vo vzťahu k návrhu sťažovateľa o jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť 22. apríla 2026, keď jeho právna neistota v otázke podmienečného prepustenia bola odstránená. Preto v čase podania ústavnej sťažnosti k namietanému porušovaniu práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu už nemohlo dochádzať.

19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.