II. ÚS 298/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom okresného súdu odsúdený za pokračovací zločin zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona za 9 skutkov, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 4 mesiace, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Okresný súd tiež zrušil výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 19. septembra 2023, ktorým bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere 14 mesiacov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Zároveň bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť škodu poškodeným.

4. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku dovolaním. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol, že krajský súd porušil jeho právo na obhajobu tým, že nevyhovel jeho návrhu na zmenu prideleného advokáta ex offo z dôvodu riadneho neplnenia povinností advokáta a narušenia dôvery medzi sťažovateľom a obhajcom. Ďalej namietal, že okresný súd nevyhovel jeho návrhu na pribratie znalca z odboru psychológie do konania. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku sťažovateľ argumentoval, že krajský súd nesprávne právne kvalifikoval skutky, za ktoré bol sťažovateľ súdený. Uviedol, že jeho konanie nemalo byť posúdené ako pokračovací trestný čin, ale mal byť potrestaný za každý jeden skutok samostatne a súd nemal sčítať škodu pri jednotlivých skutkoch. Ďalej poukazoval na skutočnosť, že za skutok zo 16. novembra 2022 bol potrestaný dvakrát, pretože za tento skutok už bol postihnutý v priestupkovom konaní uložením blokovej pokuty.

5. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Dospel k záveru, že v rozsahu námietok sťažovateľa nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku.

6. Napadnuté rozhodnutia podľa názoru sťažovateľa nespĺňajú podmienky ochrany práva na spravodlivé súdne konanie. Z tohto dôvodu sa obracia na ústavný súd so žiadosťou o preskúmanie ich ústavnej udržateľnosti, teda či pri aplikácii práva všeobecnými súdmi neboli prekročené interpretačné zásady, najmä zásada nullum crimen sine lege, zákazu analógie v neprospech páchateľa, ktorá ústi do zásady nulla poena sine lege, ako aj zákaz výkladu hmotnoprávnej normy trestného práva in malam partem. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza výňatky a citácie rôznych rozhodnutí ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa v podstatnom týkajú nárokov na rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska ich dostatočného odôvodnenia a vysporiadania sa s argumentmi účastníkov konania. 7. Vo vzťahu ku konkrétnym námietkam proti napadnutým rozhodnutiam sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v zásade opakuje niektoré námietky, ktoré uplatnil v konaní pred najvyšším súdom (porušenie práva na obhajobu a právnu kvalifikáciu trestného činu krádeže). Tvrdí, že rozsudkom krajského súdu mu bol uložený trest bez toho, aby sa náležite vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa, najmä vo vzťahu k sprísnenej právnej kvalifikácie jeho konania. K tomu uviedol, že pokračovací trestný čin je iba umelá právna konštrukcia, ktorá síce viacero čiastkových útokov posudzuje hmotnoprávne ako jeden skutok, avšak fakticky o jeden skutok nejde, pretože vnútorne pozostáva z viacerých čiastkových útokov. Poukázal aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 1/2008, z ktorého vyplýva, že každý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu je v procesnom práve považovaný za samostatný skutok. Podľa názoru sťažovateľa, odhliadnuc od toho, či ide o pokračovací trestný čin alebo nie, je vylúčené spáchať akýkoľvek majetkový trestný čin závažnejším spôsobom konania podľa 138 písm. j) Trestného zákona (na viacerých osobách), pretože tieto trestné činy sú páchané na cudzích majetkoch, a nie na osobách. Sťažovateľ zotrváva na tomto závere aj napriek tomu, že krajský súd vo svojom rozsudku konštatoval, že tento názor bol najvyšším súdom prekonaný. Argumentuje tým, že práve najvyšší súd sa mal dostatočným spôsobom vyjadriť k dvom odlišným právnym názorom súdu tej istej inštancie tak, aby bolo zrejmé, ktorým právnym názorom by sa mali pri svojom rozhodovaní riadiť súdy nižšieho stupňa. Napokon sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o dovolaní neriadil závermi ústavného súdu vyslovenými najmä v nálezoch sp. zn. IV. ÚS 546/2020 a sp. zn. I. ÚS 296/2022, podľa ktorých najvyšší súd v dovolacom konaní pri dovolacom dôvode podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku má preskúmať, či súdy poskytli náležitú a riadne odôvodnenú odpoveď na zásadné argumenty strán konania. Jedine tak totiž možno hovoriť o plnohodnotnej možnosti na prípravu a realizáciu obhajoby v trestnom konaní.

10. Vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu treba uviesť, že z hľadiska ústavného posúdenia treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť dovolania a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia nebola svojvoľná, ale i formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012, III. ÚS 604/2025).

12. Najvyšší súd, aj napriek tomu, že sťažovateľ námietku o porušení jeho práva na obhajobu z dôvodu nevyhovenia jeho žiadosti o zmenu advokáta, neuplatnil v odvolacom konaní (§ 371 ods. 4 Trestného poriadku), materiálne preskúmal. Dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa nedošlo k žiadnemu (a už vôbec nie závažnému) porušeniu práva na obhajobu, ktoré by mohlo znamenať naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zo spisového materiálu vyplynulo, že sťažovateľovi bol opatrením sudcu pre prípravné konanie ustanovený obhajca, ktorý svoje povinnosti riadne plnil v zmysle § 44 Trestného poriadku, bol prítomný aj pri všetkých úkonoch sťažovateľa v konaní pred súdom (okresným aj krajským) tak, aby bola zabezpečená obhajoba. Práva sťažovateľa boli v plnom rozsahu zabezpečené.

Napokon sťažovateľ si vždy mohol v zmysle § 40 ods. 5 Trestného poriadku namiesto ustanoveného obhajcu zvoliť sám iného obhajcu, o čom bol sťažovateľ poučený. 13. Z uvedeného je zrejmé, že v sťažovateľovom prípade boli vytvorené podmienky pre plné uplatnenie jeho procesných práv a jeho obhajcu v zmysle kritérií práva na obhajobu.

15. Určujúcim kritériom pokračovania v trestnom čine je, že jednotlivé čiastkové útoky, z ktorých každý napĺňa znaky toho istého trestného činu, sú po subjektívnej stránke spojené jedným a tým istým zámerom páchateľa v tom zmysle, že už od počiatku aspoň v hrubých rysoch zamýšľa aj ďalšie útoky a že po objektívnej stránke sa jednotlivé útoky javia ako postupné realizovanie tohto jedného zámeru. Pokračovanie v trestnom čine vyžaduje aj blízku súvislosť v čase a predmete

činu. Tento záver potvrdzuje aj stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí najvyššieho súdu (ďalej len „zbierka“) pod č. 26/2018, podľa ktorého «formulácia „trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin“ uvedená v druhej vete § 122 ods. 10 Trestného zákona znamená, že sa hodnota výšky spôsobenej škody alebo získaného prospechu pri jednotlivých čiastkových útokoch na účel posúdenia právnej kvalifikácie spočítava.».

cudzou vecou. Ak je taký čin spáchaný na ujmu viacerých osôb, napr. formou pokračovania v trestnej činnosti, je naplnený znak spáchania činu závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. j/ Tr. zák., teda spáchanie činu na viacerých osobách.“.

súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako nezistil, že by posudzované dovolacie uznesenie najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V zmysle všetkých dosiaľ uvedených skutočností ústavný súd dospel k názoru, že nemožno prisvedčiť námietkam sťažovateľa o svojvoľnom či nedostatočne odôvodnenom napadnutom uznesení najvyššieho súdu. V nadväznosti na uvedené ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.

Tak tomu je aj v sťažovateľovom prípade, preto ústavný súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a žiadosti sťažovateľa podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde nevyhovel.