II. ÚS 299/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 299/2015­10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Tkáčovou, Advokátska kancelária, Magurská 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 6/2014 a jeho rozsudkom z 30. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Súd prvého stupňa pri určovaní výšky príjmov u žalobcu vychádzal z potvrdenia zamestnávateľa za obdobie od 1. 1.2013 do 31.8.2013, kde mal mať prijem 3.810,35 € mesačne netto a príjem za rovnaké obdobie u zamestnávateľa bol vo výške 5.876,47 €, zamestnanecké akcie za rok 2012 v sume 95,20 € a podiel na zisku spoločnosti za obdobie roku 2012 mal zodpovedať hodnote 5.000 € ročne (rozrátané na mesiace 416,67 € mesačne) viď v odôvodnení rozsudku na strane 4 odsek 4. Celkovo tak priemerný mesačný príjem od oboch zamestnávateľov po zarátaní zamestnaneckých akcií a podielu na zisku v sume 416,67 € mesačne z ročných 5.000 € súd určil na 10.103,66 €. Súd prvého stupňa spočítal príjmy za obdobie od 1.1.2013 do 31.8.2013 od oboch zamestnávateľov s príjmami zo zamestnaneckých akcií za rok 2012 a údajného príjmu 5.000 € ročne (416,67 € mesačne), tiež za rok 2012, čo považujeme za zaujaté a neúplné hodnotenie len niektorých dôkazov. Na objasnenie príjmov sťažovateľa sme si vyžiadali od spoločnosti ktorá vyhotovovala daňové priznania sťažovateľa potvrdenie o výške jeho peňažných príjmov za rok 2012, kde je uvedené, že jeho čistý ročný príjem je celkovo 106 700,26 €, po rozrátaní ročného príjmu sťažovateľa na jednotlivé mesiace vychádza jeho mesačný príjem za rok 2012 na sumu 8.891,68 €, a nie ako to uviedol súd prvého stupňa v sume 10.103,66 €. Z odôvodnenia rozsudku ako Okresného súdu Košice II tak aj Krajského súdu nie je jasné ako súd prvého stupňa dospel k uvedenej sume. Touto námietkou sa Krajský súd nezaoberal... Sťažovateľ má zo sumy 8.891,68 € mesačné výdavky na tri hypotekárne úvery v celkovej sume 1.081 €, pričom jeden hypotekárny úver si zobral na účel majetkového vyrovnania s matkou žalovanej pri vyporiadaní BSM, náklady spojené s bývaním (plyn, elektrina, voda, internet, odpad, poistenie nehnuteľnosti a daní z nehnuteľnosti) v sume 369,20 € mesačne, vyživovaciu povinnosť voči okrem bežných výdajov v sume 80 € (školné 20 €, jedáleň 25 €, futbal 20 €, hra na trúbku 15 €, náklady na dopravu autobusom v sume 15 € mesačne), vyživovaciu povinnosť voči kde má okrem bežných výdajov aj výdavky na školné a jedáleň v sume 47 € a v drogériu v sume 100 €. Poplatky za telefón spolu za celú rodinu predstavujú sumu 60 €. Žalobca uhrádza bankové poplatky vo výške 25 € mesačne, poistenie dvoch motorových vozidiel (2x povinné zmluvné poistenie, 1x havarijné poistenie) v sume 95 € mesačne. Okrem toho má žalobca vyživovaciu povinnosť voči deťom z predchádzajúceho manželstva, u žalovanej v sume 598 € mesačne a tvorba úspor v sume 165,97 € mesačne au v sume 266 € a tvorba úspor v sume 165,97 € mesačne... Máme za to, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení, že sa zmenili u nej pomery a má zvýšené výdavky, na čo súd neprihliadal.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu a jeho rozsudkom.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľova námietka, že k porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu došlo postupom krajského súdu [v spojení s postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 29/2013] a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok, pričom nezohľadnil ním predloženú argumentáciu o jeho schopnostiach a možnostiach poskytnúť dieťaťu určené výživné a neodstránil nesprávnosti pri zisťovaní jeho príjmu v roku 2012 okresným súdom. Sťažovateľ ďalej namieta skutočnosť, že „... v danom prípade neboli splnené podmienky pre priznanie zvýšenia výživného, ako žiadala navrhovateľka...“. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Na tomto závere nič nemení ani daňové priznanie navrhovateľa za rok 2012, podľa ktorého dosahoval v tomto roku príjem 8.891,68 Eur mesačne, pretože výživné mu bolo zvyšované až z príjmu, ktorý dosahoval v roku 2013. Okrem toho, výsledky daňového priznania v porovnaní s potvrdeniami zamestnávateľov o jeho príjmoch v roku 2013 (a to ešte bez zohľadnenia jeho príjmu zo zisku zo zamestnaneckých akcií) len potvrdzujú, že príjem navrhovateľa každým rokom stúpa a neklesá o 600 Eur mesačne tak, ako sa snažil presvedčiť súdy v návrhu na zníženie

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že výživné v rozsahu 300 Eur mesačne, resp. v pôvodne určenom rozsahu 398 Eur mesačne je dostatočné na uspokojovanie zvýšených potrieb odporkyne, pretože dieťa má podľa § 62 ods. 2 právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov a ak im tá dovoľuje uspokojovať si potreby v omnoho vyššom rozsahu ako v čase predchádzajúcej úpravy výživného (až 3.680,20 Eur mesačne), z toho napríklad len 400 Eur na prevádzku osobných motorových vozidiel, také isté právo má aj dieťa, ktoré nie

. Odvolací súd je toho presvedčenia, že navrhovateľovi ostane z jeho príjmu 9.686,82 Eur mesačne aj po zaplatení zvýšeného výživného v rozsahu 500 Eur mesačne, resp. 600 Eur mesačne od 1.9.2013 dostatok finančných prostriedkov na uspokojovanie aj nadštandardných potrieb celej svojej rodiny a pokiaľ navrhovateľ tvrdí opak, odvolací súd dodáva, že je povinný usmerniť si svoje výdavky tak, aby neohrozoval plnenie vyživovacej povinnosti, ktorá má podľa § 62 ods. 5 Zák. o rodine prednosť pred

Sťažovateľ svojou sťažnosťou v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu na zníženie výživného, o zvýšení výživného, vo výroku o dlžnom výživnom a o trovách konania. V sťažnosti uplatňuje rovnaké námietky ako tie, ktoré uviedol aj v samotnom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Ústavný súd sa presvedčil, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, a preto po preskúmaní sťažnosťou napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu a vyplývajú z neho dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu na zníženie výživného, o zvýšení výživného, vo výroku o dlžnom výživnom a o trovách konania.

Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu možno vyvodiť, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere v potrebnom rozsahu odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd konštatuje, že závery obsiahnuté v rozsudku krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom označeným právam podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením označených práv, postupom a rozsudkom krajského súdu.