II. ÚS 30/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 30/2015­21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou Mgr. Monikou Dunčákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 6 D 1003/2007 a jeho uznesením z 12. septembra 2013 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoD 1/2014 a jeho uznesením z 21. januára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom na konanie o novoobjavenom majetku po poručiteľovi (ďalej len „poručiteľ“) podľa § 175x ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) doručenom okresnému súdu 27. júna 2007 domáhal dodatočného prejednania „nehnuteľností katastrálneho územia Liptovská Kokava“ bližšie špecifikovaných v samotnom návrhu. Úkonmi súdnej komisárky v predmetnom konaní bola 26. júla 2007 v súlade s § 38 ods. 1 OSP poverená notárka (ďalej len „súdna komisárka“). Okresný súd v priebehu dedičského konania uznesením č. k. 6 D 1003/2007­72 z 29. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 9 CoD 24/2011­102 z 26. júla 2012 ustálil predmet novoobjaveného majetku poručiteľa a určil jeho hodnotu. Súdna komisárka následne vo veci nariadila pojednávanie na 28. máj 2013, na ktorom dedičia navrhli uzavrieť medzi sebou dohodu o prerozdelení nehnuteľného majetku. Sťažovateľ s navrhovanou dohodou vyslovil nesúhlas v písomnom podaní z 12. júna 2013, v ktorom ako dôvod uviedol skutočnosť, že do dedičstva po poručiteľovi neboli zahrnuté aj ďalšie nehnuteľnosti z katastrálnych území Liptovská Kokava, Pribylina a Jamník. Okresný súd uznesením o dedičstve č. k. 6 D 1003/2007­142 z 12. septembra 2013 určil v súlade s § 175o OSP všeobecnú cenu majetku patriaceho do dedičstva v sume

154,80 € a podľa § 174q ods. 1 písm. d) OSP potvrdil nadobudnutie dedičstva dedičom podľa veľkosti dedičských podielov. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že ako dedičia zo zákona v I. dedičskej skupine po poručiteľovi boli zistení: „1/ ..., syn v podiele 1/8­iny, dedičia po ňom podľa osvedčenia o dedičstve... sú: 1a/ ... 1b/ ... 1c/ ...“ (sťažovateľ, pozn.).

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 5 CoD/1/2014... /o návrhu na konanie o novoobjavenom majetku zo dňa 27. 6. 2007 po poručiteľovi ... vedenom na návrh navrhovateľa... a v prvostupňovom konaní vedenom v tejto veci na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6 D/1003/2007 porušené bolo. 2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 5 CoD/1/2014... zo dňa 21. 01. 2014 a uznesenie Okresnom súdu v Liptovskom Mikuláši sp. zn. 6 D/1003/2007 zo dňa 12. 09. 2013 a vec vracia Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,­ EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Žiline a Okresný súd Liptovský Mikuláš povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi do 60 dni od doručenia tohto nálezu. 4. Krajský súd v Žiline a Okresný súd Liptovský Mikuláš sú povinní zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa Mgr. Moniky Dunčákovej advokátky náhradu trov konania vo výške, ktorá bude vyčíslená v konaní.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 D 1003/2007 a jeho uznesenie č. k. 6 D 1003/2007­142 z 12. septembra 2013, ktorým okresný súd určil v súlade s § 175o OSP všeobecnú cenu majetku patriaceho do dedičstva po poručiteľovi v sume 154,80 € a podľa § 174q ods. 1 písm. d) OSP potvrdil nadobudnutie dedičstva dedičom podľa veľkosti dedičských podielov. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku využil svoje právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu verejnej moci a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za arbitrárne a z ústavného hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ uplatnil v sťažnosti dve zásadné námietky, ktoré tvoria základ pre jeho záver o tom, že napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne a svojvoľné. Sťažovateľ v prvom rade namieta, že krajský súd neodôvodnil, prečo „mŕtvy ml. môže dediť a že žijúci sťažovateľ nie je dedič, ale len právny nástupca dediča ml.“ (ďalej len „prvá námietka“). Sťažovateľ tiež namieta rozsah dedičstva ustálený súdmi po poručiteľovi, argumentujúc, že vo vzťahu k ďalším nehnuteľnostiam, ktoré mali byť podľa jeho názoru predmetom dedičstva, krajský súd neuviedol „konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého dospel... k právnemu záveru, že ide o konanie o určenie, že vec patrí do dedičstva po zomrelom “ (ďalej len „druhá námietka“).

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časť napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza: „... podľa ust. § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa a dedičským rozhodnutím sa iba deklaruje stav, ktorý nastal zo zákona a ktorý už reálne (právne) existuje. Dedič zo zákona ml.,... zomrelý 7. 5. 2004 sa dožil smrti poručiteľa st., ktorý zomrel 9. 1. 1978. Dedičským rozhodnutím potom správne nadobudol ml. svoj zákonný dedičský podiel s tým, že zdedený majetok bol vydaný do dedičstva po ňom. Dedičia ml. nezískali jeho smrťou aj jeho dedičské postavenie. Stali sa iba jeho procesnými nástupcami, a preto ani nemôžu priamo nadobúdať dedičstvo v dedičskom konaní po st.“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dáva do pozornosti relevantnú časť napadnutého uznesenia okresného súdu, v ktorom sa tento k druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sa rozsahu dedičstva po poručiteľovi (ďalšieho majetku patriaceho podľa tvrdenia sťažovateľa do dedičstva, pozn.) vyjadril takto: „... súd konštatuje, že tento celý majetok je podľa písomnej správy zo dňa 9. 4. 2013 katastrálneho orgánu – Správy katastra Liptovský Mikuláš (č. l. 107) prededený alebo prevedený na iné osoby. K týmto nehnuteľnostiam aktuálne nemá poručiteľ vlastnícke právo. Navyše tento rozsah majetku ani ostatní dedičia nežiadali zaradiť do dedičstva vzhľadom na tento zistený skutkový stav. Pokiaľ dedičia a zastávajú opačný názor, potom súd podľa § 175k ods. 3 O. s. p. konštatuje existenciu sporu v časti týchto do dedičstva nezaradených aktív čo znamená, že súd v dedičskom nesporovom konaní sa len obmedzuje na toto konštatovanie a pri výpočte čistého majetku na tieto aktíva neprihliada. Takáto skutočnosť však nebráni nespokojným dedičom, aby sa domáhali svojho práva mimo dedičského konania podaním žaloby na príslušnom okresnom súde v zmysle § 175y ods. 1 O. s. p.“

Aj vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa v napadnutom uznesení v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou (ne)zahrnutia ďalšieho majetku do aktív dedičstva, a to z dôvodu ich spornosti. Vzhľadom na uvedené je preto ústavne akceptovateľný aj právny záver vo veci konajúcich súdov, podľa ktorého s prihliadnutím na § 175y ods. 1 OSP sa sťažovateľ (ak bude aj naďalej názoru, že ním uvádzané nehnuteľnosti patria do aktív dedičstva po poručiteľovi) môže v sporovom konaní domáhať svojho práva a riešiť otázku zahrnutia aktív do majetku v sporovom konaní.