II. ÚS 30/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 30/2016-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného OLEXOVA VASILISIN s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Marcel Vasilišin, LLM, vo veci namietaného porušenia základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I a jeho uznesením č. k. 3 Cbi 263/2011-12 z 21. augusta 2014 a postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uznesením č. k. 2 CoKR 156/2014-26 z 26. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

3. Sťažovateľ v sťažnosti vysvetľuje, že je veriteľom úpadcu Podielové družstvo slovenské investície, Poľná 1, Bratislava, a že sa žalobou podľa § 32 ods. 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“) v znení účinnom do 31. decembra 2011 domáhal určenia jeho popretej pohľadávky prihlásenej do konkurzu úpadcu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 K 95/2010. Posledný deň lehoty na doručenie žaloby súdu pripadol na 22. september 2011. Právny zástupca sťažovateľa odoslal e-mail so žalobou okresnému súdu 22. septembra 2011. Mailová schránka okresného súdu ([email protected]) podľa sťažovateľa mail so žalobou neprijala, o čom sa dozvedel až 23. septembra 2011, teda po uplynutí lehoty. V trojdňovej lehote sťažovateľ doplnil žalobu podľa § 42 ods. 1 OSP. V „samostatnej“ žalobe (porov bod 1 i.f.) žiadal o odpustenie lehoty, dôvodiac faktickými okolnosťami, a to tým, že ho klient oslovil neskoro a že vybavovali množstvo takýchto žalôb.

4. Okresný súd o návrhu na odpustenie lehoty rozhodol uznesením č. k. 3 Cbi 263/2011-12 z 21. augusta 2014 s nasledujúcim výrokom: „Súd zamieta návrh žalobcu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie žaloby o určenie popretej pohľadávky.“ V odôvodnení dal do kontrastu na jednej strane § 58 ods. 1 OSP, ktorý umožňuje navrátenie lehoty, a na strane druhej § 32 ods. 6 a 8 ZKR a ustanovenie § 197 ods. 3 ZKR, podľa ktorých odpustenie zmeškania lehoty v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné. Na dôvažok okresný súd doplnil, že ide o jednoduché podanie z množiny identických žalôb a bolo v silách právneho zástupcu podať žalobu včas.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie a zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

9. Podstatou sťažnosti je posúdenie ústavnosti, práva na prístup k súdu, neodpustenia zmeškania lehoty okresným súdom a krajským súdom, resp. neakceptácia zachovania lehoty pre technické problémy.

10. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdu a jeho uzneseniu č. k. 3 Cbi 263/2011-12 z 21. augusta 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil, a preto právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tejto časti vylúčená právomoc ústavného súdu.

13. Ústavný súd musel najprv vyriešiť otázku, či je pri incidenčnej žalobe, ktorú pozná § 32 ZKR s ohľadom na citovaný § 198 ods. 1 ZKR, prípustné dovolanie. Judikatúra najvyššieho súdu na to odpovedá kladne a aj teoreticky sa to javí správne. Podľa právnej vety rozhodnutia R 114/2003 (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 1/2002 z 9. októbra 2002) konanie o určenie pravosti, výšky a alebo poradia pohľadávky nie je konkurzným konaním, preto sa naň ustanovenie § 66f zákona o konkurze a vyrovnaní nevzťahuje. Takto uvažuje aj komentár k dnešnému ZKR (Ďurica, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: C. H. Beck 2012, s. 1081). Taktiež judikatúra najvyššieho súdu naznačuje, že inak to nie je ani na pôdoryse súčasného ZKR (porov. uznesenie sp. zn. 2 Obdo 3/2012 z 25. januára 2012; dostupné na internete http://www.nsud.sk/data/att/21754_subor.pdf). Z hľadiska predmetnej veci je zvlášť priliehavý rozsudok sp. zn. 2 Obdo V 25/2012, ktorý sa zaoberal povahou lehoty na podanie žaloby o určenie pravosti pohľadávky.

14. Možno pokračovať s konštatovaním, že otázka práv na prístup k súdu z hľadiska dodržania lehôt vo vzťahu k súdom je pomerne jednoznačná v rozsahu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP. Na podporu možno napríklad citovať klasické rozhodnutie najvyššieho súdu R 23/94 (Sdo 3/93), podľa ktorého právnej vety, ak odvolací súd nesprávne odmietol odvolanie ako oneskorené, odňal tým účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Podobne porovnaj R 51/1996, R 55/2006 a uznesenie sp. zn. 4 Cdo 193/2008, podľa ktorého prípustnosť dovolania proti výroku o odmietnutí odvolania z dôvodu jeho oneskorenosti by bola daná len v prípade, ak by odvolací súd otázku včasnosti podaného odvolania neposúdil správne.