II. ÚS 302/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Andrea Cviková, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 Er 224/2008 zo 7. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoE 181/2014 z 27. februára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že „Exekučný súd pri svojom rozhodovaní, ktoré predchádzalo vydaniu uznesenia o zastavení exekúcie, nevysvetlil zmenu svojho právneho posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu ako vykonateľného rozhodnutia v porovnaní s dobou, kedy vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Z jeho rozhodnutia nevyplýva, v čom zmenený právny názor na posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky je správny a v čom bolo predchádzajúce posúdenie, ktoré exekučný súd vykonal pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, nesprávne a nezákonné. Postup exekučného súdu, ktorý zmenu svojho posúdenia nevysvetlil, porušuje nielen právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia a poznanie dôvodov rozhodnutia. Je porušením aj princípu právnej istoty aj to, kedy exekučný súd zmenil svoje rozhodnutie bez toho, aby sťažovateľovi umožnil pred zastavením exekúcie na základe opätovného posúdenia sa k veci vyjadriť. ... K porušeniu článku 20 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky došlo tým, že porušovateľ nerešpektoval právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na prejednanie veci v jeho prítomnosti. Uvedené práva spolu úzko súvisia a v pomeroch, aké nastali v exekučnom konaní znamenajú minimálne to, že porušovateľ sa mal zaoberať podaným odvolaním a tam uvedenými výhradami a námietkami nielen voči samotnému posúdenie veci exekučným súdom (ako prvostupňovým orgánom), ale aj k jeho postupu.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na závery obsiahnuté v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, v ktorom bolo konštatované porušenie základného práva oprávneného v exekučnom konaní tým, že mu exekučný súd neumožnil vyjadriť sa v štádiu rozhodovania o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie k svojmu postupu, ktorým „revidoval posúdenie veci (vrátane platnosti rozhodcovskej zmluvy) v porovnaní s pôvodným (nachádzacím) konaním“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže nereagujú na „námietku..., že postup exekučného súdu (ako súdu prvého stupňa) je nepreskúmateľný a nie je vôbec nie je jasné, v čom bol predošlý postup exekučného súdu pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie nesprávnym. Z povahy námietok sťažovateľa v odvolaní je zrejmé, že išlo o otázky týkajúce sa legitímnosti postupu exekučného súdu, teda také na ktoré malo byť odpovedané z dôvodu, že majú priamu súvislosť k veci. Závery porušovateľa o nutnosti akceptovať rozhodcovskú doložku pri uzatváraní samotnej úverovej zmluvy nedávajú odpoveď na to, ako táto skutočnosť spôsobuje jej neplatnosť. Dôvody neplatnosti právneho úkonu stanovuje zákon; porušovateľ neuvádza žiadne zákonné ustanovenie, z ktorého by mali vyplývať tieto dôvody. Ani závery o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie sú v rozhodnutí porušovateľa zdôvodnené tak, aby z nich vyplývalo splnenie zákonných požiadaviek pre záver o neprijateľnosti.“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v sťažnosti, ktorá z vecného hľadiska v zásade smeruje len proti namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a nie proti porušeniu v petite označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, by ústavný súd mohol rigoróznou aplikáciou už citovanej judikatúry odmietnuť sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, keďže vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy nie je (takmer vôbec) odôvodnená. Napriek uvedenému, rešpektujúc skutočnosť, že zásadné procesné pochybenia okresného súdu, resp. krajského súdu v konečnom dôsledku by mohli spôsobiť ústavne neakceptovateľný zásah do základného práva sťažovateľky garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd preskúmal jej sťažnosť aj z hľadiska existencie ďalších dôvodov na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Kľúčová námietka sťažovateľky uplatnená v sťažnosti sa týka zmeny právneho posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, ku ktorému dospel exekučný súd pri svojom rozhodovaní v jej veci v porovnaní s právnym posúdením uplatneným v rámci rozhodovania o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd zmenu svojho právneho názoru neodôvodnil, čím porušil jej „právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a poznanie dôvodov rozhodnutia“ a zároveň jej znemožnil sa k veci pred samotným zastavením exekúcie vyjadriť. Z relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu vysloveným v napadnutom uznesení, podľa ktorého išlo medzi sťažovateľkou ako oprávnenou a povinnou o spotrebiteľský vzťah založený zmluvou a revolvingovej pôžičke uzavretou 17. augusta 2004. K rozhodcovskej doložke ako súčasti zmluvy o revolvingovej pôžičke krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol, že na jej základe „bolo... odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Odvolaciemu súdu je aj z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený uzatvára s druhou zmluvnou stranou typizované... zmluvy a navyše aj rozhodcovské zmluvy predkladané oprávneným sú typizované. Preto bolo treba dospieť k tomu záveru, že v rozhodcovskom konaní nebola zabezpečená spravodlivá ochrana práv spotrebiteľa. Tento záver treba prijať bez ohľadu na to, že oprávnený v zmluvných podmienkach iba alternatívne dojednal konanie pred rozhodcovským súdom. V danom prípade to bol práve oprávnený, ktorý takto formulované dojednanie aplikoval a obrátil sa na rozhodcovský súd, ktorého rozhodnutie je v tejto veci exekučným titulom, pričom práve túto možnosť oprávneného treba posúdiť z vyššie uvedených hľadísk. Iba skutočnosť, že v zmysle zmluvných dojednaní sa účastníci zmluvy mohli obrátiť aj na všeobecný súd nemá za následok platnosť celej rozhodcovskej doložky, pretože podstatným je to, že zmluva, ktorú povinný podpísal je typovou zmluvou, povinný nemal možnosť jej obsah meniť a tak nemal ani možnosť nepodpísať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej rozhodcovské konanie aj prebehlo.“.

S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že jeho záver považuje za ústavne udržateľný, nevykazujúci znaky arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti. Odôvodnenie napadnutého uznesenia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa okresný súd spravoval pri rozhodovaní o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej následnom zastavení. Krajským súdom uplatnený spôsob interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení právnych predpisov [zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014] preto podľa názoru ústavného súdu nemohol neprípustným spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (k tomu pozri aj uznesenie ústavného súdu v obdobnej veci sťažovateľky sp. zn. IV. ÚS 61/2011 z 3. marca 2011).

V nadväznosti na uvedený záver ústavný súd považoval za žiaduce osobitne sa vyjadriť aj k právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v otázke, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (v okolnostiach posudzovaného prípadu rozhodcovský rozsudok).

Sťažovateľka osobitne namieta, že krajský súd jej pred samotným zastavením exekúcie znemožnil vyjadriť sa k veci, a v tejto súvislosti odkazuje na závery vyjadrené ústavným súdom k zárukám kontradiktórnosti v rozhodnutí v obdobnej veci (II. ÚS 499/2012), ktoré mal krajský súd podľa jej názoru uplatniť aj v jej veci. Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 vyslovil právny názor týkajúci sa zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom náleze «v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.».

„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

Aplikáciou právnych záverov vyslovených v zjednocujúcom stanovisku pléna ústavného súdu na vec sťažovateľky je preto potrebné jej námietku považovať za nedôvodnú. Pre ústavnú konformnosť exekučného konania ako celku totiž postačovalo, že sťažovateľke (oprávnenej) bola daná možnosť vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci zo strany okresného súdu v následnom odvolacom konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.