II. ÚS 303/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 303/2016-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To 48/2015 z 30. apríla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tk 1/2014 z 12. decembra 2014 (ďalej len „oslobodzujúci rozsudok“) oslobodený spod obžaloby podanej prokurátorom Krajskej prokuratúry v Nitre sp. zn. Kv 62/2013 z 15. mája 2014, ktorá bola doplnená 10. októbra 2014 pre skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) v spojení s § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tým, že «„dňa 02. júla 2013 v čase okolo 18:15 hod, v spálni rodinného domu v obci po predchádzajúcej hádke so svojim bratom , tohto jedenkrát strelil s krátkou guľovou strelnou zbraňou značky Walther... do oblasti hrudníka, a to do prednej hrudnej steny vľavo vo výške prednej bradavky, kde poškodený na následky strelného poranenia hrudníka na mieste podľahol, pričom bezprostrednou príčinou smrti bol šok z úrazových zmien a zakrvácania do ľavej pohrudnicovej dutiny pri strelnom poranení hrudníka charakteru priestrelu so strelným poranením ľavých pľúc a devastačným poranením ľavej komory srdca“ a to z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. V konaní nebolo sporné, že skutku, v dôsledku ktorého došlo k úmrtiu poškodeného , som sa dopustil ja, avšak súd na základe vykonaného dokazovania jednoznačne ustálil, že som tak konal v dôsledku silného rozrušenia spôsobeného útokom poškodeného na moju osobu a z tohto dôvodu aplikoval ust. § 25 ods. 3 Trestného zákona, na základe ktorého takýto skutok nie je trestným činom.».

K nedostatkom spôsobujúcim arbitrárnosť napadnutého uznesenia krajského súdu sťažovateľ uvádza: «... konštatovanie odvolacieho súdu, ktorým vytýka nedostatky rozhodnutiu súdu prvého stupňa ohľadom toho, že zrejme bez splnenia na to daných podmienok súd prvého stupňa uplatnil zásadu in dubio pro reo nemá oporu ani v jednej vete odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa. Je pre mňa nepochopiteľné o akých pochybnostiach hovorí odvolací súd vo vzťahu k tomu, že na nich mal založiť súd prvého stupňa svoj oslobodzujúci rozsudok, keď v predmetnom rozsudku súd prvého stupňa mal skutkový stav veci zakladajúci nutnosť aplikácie § 25 ods. 3 Trestného zákona za preukázaný bez akýchkoľvek pochybností! Na tento účel citujem z odôvodnenia rozsudku: - „Vychádzajúc zo zákonom nastavených podmienok pre nutnú obranu a z vyhodnotenia vo veci vykonaných dôkazov, mohol súd nado všetky pochybnosti (!!!) ustáliť a prijať záver, že obžalovaný zažalovaným konaním odvracal priamo hroziaci útok, spočívajúci nielen v zamýšľanom , ale v priamo realizovanom fyzickom ataku zo strany jeho brata , sprevádzanom verbálnymi vyhrážkami „zabijem ťa“, smerujúcimi priamo na osobu obžalovaného... (str. 20)“ - „Vo veci nebolo sporné (!!!), že útočník hrozil útokom na obžalovaného v jeho spálni, teda na tzv. privilegovanom mieste (miesto útoku), požívajúcom zvláštnu ochranu z hľadiska toho, že išlo obydlie... (str. 26)“ - „Takto zadovážené skutočnosti, vyplývajúce z oblasti súdnej psychológie (ako to predpokladá zákon), viedli súd k prijatiu spoľahlivého (!!!) záveru, že u obžalovaného bolo objektívne dané silné citové rozrušenie a bolo spôsobené útokom, ktorému obžalovaný čelil zo strany (str. 30 dolu)“. ... je evidentné, že odvolací súd vytýkal súdu prvého stupňa závery, ktoré súd prvého stupňa vôbec neučinil. Toto určite nie je v súlade s požiadavkou presvedčivosti rozhodnutia ako ani v súlade s požiadavkami kladenými na kvalitu rozhodnutia nadriadeného súdu , ktorým sa ruší meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa, keď konkrétnosti a detailnosti odôvodnenia prvostupňového meritórneho rozsudku musí zodpovedať náležitá konkrétnosť a detailnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. ... prvostupňový súd vo svojom rozsudku vyčerpávajúco a logicky rozviedol všetky skutočnosti, ktoré mali vplyv na posúdenie môjho konania z pohľadu aplikácie § 25 ods. 3 Trestného zákona. Z tohto pohľadu sa mi javí absolútne nenáležité tvrdenie odvolacieho súdu, že v rozsudku súdu prvého stupňa takéto skutočnosti absentujú. Odvolací súd ako som už vyššie uvádzal v tejto súvislosti dokonca vytýkal absenciu skutočností ohľadom toho, či som konal skutkovom omyle (str. 21 napádaného uznesenia hore) a či omyl spočíval v mojej nedbanlivosti, tak ako to predpokladá § 25 ods. 4 Trestného zákona, pritom z vykonaného dokazovania absolútne nič také nevyplynulo a ani nič s tým súvisiace nebolo žiadnou zo strán trestného konania tvrdené.»

Závery odvolacieho súdu v uvedených súvislostiach sťažovateľ spochybňuje aj s poukazom na dva znalecké posudky, na základe ktorých súdni znalci dospeli k jednoznačnému záveru, že „som bol v afektívnom stave v dôsledku silného citového rozrušenia spôsobeného útokom vedeným voči mojej telesnej integrite a že som sa skutočne obával o svoj život. Odvolací súd výsledky dokazovania z týchto znaleckých posudkov (ktoré, ako som vyššie uvádzal, by malo byť nosným pre ustálenie tejto podstatnej okolnosti - silného rozrušenia) bez hodnoverného vysvetlenia úplne znegoval, keď si sám svojvoľne neprihliadajúc na vykonané znalecké dokazovanie ustálil, že ja som nekonal v silnom citovom rozrušení (resp. že je táto okolnosť závažným spôsobom spochybnená, ako do doslovne uvádza odvolací súd v odôvodnení) s absolútne nepresvedčivým vysvetlením, konkrétne že som nevystrelil na útočníka v stoji, a že som mal vopred pripravenú zbraň na ochranu svojho života. V tomto je opäť zrejmý prejav arbitrárnosti napádaného uznesenia odvolacieho súdu, a teda ide o evidentný zásah do môjho práva na spravodlivý súdny proces.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

V súvislosti s podstatou a zmyslom princípu subsidiarity ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).