II. ÚS 305/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2012 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 135/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“), jeho rozsudkom č. k. 22 C 135/2008­90 z 1. marca 2011 a uznesením č. k. 22 C 135/2008­22 z 19. novembra 2008.

3/ Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 50.000,­ EUR, ktoré je mu povinný Okresný súd Košice II vyplatiť vo výške 50.000,­ EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažnosť sťažovateľky nespĺňala náležitosti podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), okrem iného aj podmienku povinného právneho zastúpenia. Ústavný súd preto prípisom z 28. mája 2013 poučil sťažovateľku o možnosti požiadať o jeho ustanovenie Centrum právnej pomoci (ďalej len „CPP“) a vyzval ju, aby v lehote 14 dní preukázala, že podala túto žiadosť, a následne aby predložila splnomocnenie udelené konkrétnemu advokátovi na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľka reagovala na výzvu podaním doručeným 26. júna 2013, v prílohe ktorého predložila kópiu žiadosti adresovanú CPP z 21. júna 2013. Ako bola jej žiadosť vybavená, už sťažovateľka ústavnému súdu neoznámila.

Ústavný súd zistil, že CPP rozhodnutím sp. zn. 5865/2013 z 12. septembra 2013 nepriznalo sťažovateľke nárok na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu zrejmej bezúspešnosti sporu. Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Sp 47/2013 z 27. januára 2015 tak, že rozhodnutie CPP zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Proti tomuto rozhodnutiu podalo CPP opravný prostriedok, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažnosť sťažovateľky nie je v tejto časti odôvodnená. Hoci sťažovateľka nie je právne zastúpená, uvedený nedostatok jej sťažnosti by aj v prípade doplnenia odôvodnenia nič nezmenil na tom, že je daný dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k rozsudku okresného súdu z 1. marca 2011 pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu z 19. novembra 2008 ako neprípustnej.

Sťažnosť smeruje proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky a uložil jej povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania, a proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia. Proti rozsudku okresného súdu z 1. marca 2011 sťažovateľka podala odvolanie, ako to aj uvádza vo svojej sťažnosti, o ktorom rozhodol krajský súd. Proti uzneseniu okresného súdu z 19. novembra 2008 odvolanie nepodala, hoci bola o tejto možnosti okresným súdom riadne poučená, a v konaní bola v čase doručenia uznesenia zastúpená advokátom. Poskytnutie ochrany základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo preto v právomoci všeobecného súdu, ktorý bol príslušný rozhodnúť o riadnom opravnom prostriedku proti rozsudku, ako aj proti uzneseniu súdu prvého stupňa.

Z princípu subsidiarity vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 22 C 135/2008 zistil, že sťažovateľka sa žalobou podanou prostredníctvom splnomocneného advokáta 5. novembra 2008 domáhala proti , , aby okresný súd uložil „odporcovi povinnosť uzavrieť s navrhovateľkou resp. vedľajším účastníkom kúpnu zmluvu k uvedeným nehnuteľnostiam za dohodnutú kúpnu cenu 2.000.000,­ Sk v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku“. Návrh odôvodnila tým, že na základe kúpnej zmluvy predala žalovanému predmetnú nehnuteľnosť – byt v bytovom dome, za cenu 2 000 000 Sk, z ktorej jej bola vyplatená čiastka 1 750 000 Sk pri podpise zmluvy a zvyšok 250 000 Sk jej mal byť vyplatený v dohodnutý deň pri vysťahovaní sa z bytu. Žalovaný svoju povinnosť vyplatiť zvyšok kúpnej ceny nedodržal, a preto sa sťažovateľka z bytu nevysťahovala. Sťažovateľka v návrhu tvrdila, že uzavrela so žalovaným ústnu dohodu o spätnom odkúpení bytu za cenu 2 000 000 Sk, ktorú by uzavrela ako kupujúci ona alebo jej bývalý manžel, ktorý v napadnutom konaní vystupuje ako vedľajší účastník. Žalovaný túto dohodu nesplnil, a preto sa jej splnenia domáhala v súdnom konaní. Súčasne s návrhom vo veci samej podala aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadala, aby okresný súd zakázal žalovanému nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou až do právoplatného skončenia sporu.

Okresný súd uznesením z 19. novembra 2008, právoplatným 11. decembra 2008, návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Prípisom z 12. januára 2011 okresný súd urgoval sťažovateľku na predloženie riadne vyplneného tlačiva a zaslal jej vyjadrenie žalovaného k jej návrhu. Zároveň zaslal účastníkom konania predvolanie na pojednávanie na 8. február 2011. Sťažovateľka podaním doručeným 27. januára 2011 opäť odkázala na iné konanie, v ktorom bola oslobodená od súdnych poplatkov, a zároveň požiadala o určenie iného termínu pojednávania s odôvodnením, že jej nebolo doručené vyjadrenie žalovaného k návrhu, a preto požiadala o jeho zaslanie. Okresný súd zmenil termín pojednávania na 1. marec 2011 a sťažovateľke prípisom z 28. januára 2011 opäť zaslal vyjadrenie žalovaného. Uznesením z 28. januára 2011 okresný súd priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil jej za zástupcu CPP. Na pojednávanie 1. marca 2011 sa nedostavila sťažovateľka ani zástupca CPP. Okresný súd na ňom vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol.

Podaním doručeným 31. marca 2011 sťažovateľka vzniesla námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni a podala odvolanie proti rozsudku. V podaní poukázala na to, že v minulosti pracovala viac ako 25 rokov na okresnom súde. Uznesením z 5. apríla 2011 okresný súd vyzval sťažovateľku na doplnenie dôvodu námietky zaujatosti a dátumu, kedy sa o tomto dôvode dozvedela. Podaním doručeným 5. apríla 2011 zástupca sťažovateľky − CPP, doplnil odôvodnenie odvolania sťažovateľky proti rozsudku, v ktorom namietal, že uznesenie o jeho ustanovení nadobudlo právoplatnosť 23. februára 2011, krátko pred termínom pojednávania, na ktoré nebol riadne predvolaný, čím bolo sťažovateľke odňaté právo konať pred súdom. V závere podania sa uvádza: „Navrhovateľka podala dovolanie v predmetnej veci a domnievala sa, že spis bude postúpený na Najvyšší súd SR a teda vec do rozhodnutia Najvyšší súdom SR nebude prejednávaná v merite veci.“

Krajský súd uznesením č. k. 11 Co 340/2011­153 z 31. augusta 2012 zrušil rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd uviedol, že nezistil dôvod neveriť sťažovateľke a jej zástupcovi, že mu nebolo doručené predvolanie na pojednávanie na 1. marec 2011, a preto vykonaním tohto pojednávania bolo sťažovateľke odňaté právo konať pred súdom, následkom čoho je nesprávne rozhodnutie o veci. Spis bol vrátený okresnému súdu 2. októbra 2012. Podaním doručeným 1. decembra 2011 si ustanovený advokát v dovolacom konaní uplatnil nárok na náhradu trov zastupovania, keďže dovolacie konanie bolo zastavené uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 200/2011 z 31. októbra 2011 z dôvodu, že dovolanie smerovalo proti uzneseniu súdu prvého stupňa, proti ktorému sťažovateľka nevyužila právo podať riadny opravný prostriedok.

Sťažovateľka podala proti rozsudku odvolanie 15. januára 2013. Okresný súd ho 17. januára 2013 zaslal žalovanému a prípisom z 15. februára 2013 ho predložil na rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd rozsudkom č. k. 11 Co 86/2013­202 z 31. júla 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania ho zmenil tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. Spis s rozhodnutím bol doručený okresnému súdu 12. septembra 2013, ktorý doručil rozsudok krajského súdu účastníkom konania 17. septembra 2013. Dňa 9. októbra 2013 sťažovateľka elektronickou poštou podala dovolanie s tým, že ho odôvodní do 15 dní.

Odôvodnenie

doplnila písomným podaním doručeným 21. októbra 2013, v ktorom opäť vzniesla námietku zaujatosti konajúcej sudkyne. Uznesením z 23. októbra 2013 okresný súd vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov dovolania a na doplnenie dôvodov námietky a dátumu, kedy sa o ňom dozvedela. Okresný súd následne pripojil všetky spisy tohto súdu, v ktorých sťažovateľka vystupuje ako účastníčka konania. Sťažovateľka reagovala na výzvu podaním doručeným 27. novembra 2013, ktorým požiadala aj o vyhotovenie fotokópie svojho dovolania na účely jeho predloženia k žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu podanej CPP.

Okresný súd zaslal dovolanie 17. januára 2014 na vyjadrenie žalovanému a 18. februára 2014 zaslal na žiadosť CPP ním požadované rozhodnutia a kópie podaní sťažovateľky. Okresný súd následne 19. marca 2014 dožiadal CPP o oznámenie, či zastupuje sťažovateľku v dovolacom konaní, na čo CPP oznámilo, že sťažovateľke bol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci v dovolacom konaní a na jej zastupovanie advokátkou. Prípisom z 30. apríla 2014 okresný súd predložil vec na rozhodnutie o dovolaní najvyššiemu súdu. Do predbežného prerokovania sťažnosti nebolo o dovolaní rozhodnuté.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky, podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka prispela svojimi úkonmi k namietanej dĺžke konania. Z prehľadu konania vyplýva, že okrem návrhu na začatie konania v podstate takmer každý jej návrh a žiadosť boli nekvalifikované, či už dovolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 31. júla 2013, žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v dovolacom konaní, žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, obidve námietky zaujatosti, a teda mali nedostatky, ktoré bolo potrebné odstraňovať. Išlo pritom o nedostatky spočívajúce nielen v nedostatočnom, resp. žiadnom odôvodnení návrhu, ale aj v nepreukázaní tvrdení v ňom obsiahnutých. Ústavný súd uvádza napr. nepriloženie žiadnych dokladov k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom podľa názoru ústavného súdu musela byť právna úprava a zaužívaná prax pri takýchto jednoduchých úkonoch sťažovateľke dobre známa, keďže pracovala na okresnom súde viac ako 25 rokov. Sťažovateľka pritom v podanej žiadosti neoznámila okresnému súdu, že žiada pripojiť vyplnené tlačivo o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch z iného súdneho spisu, ako to žiadala neskôr, ale v žiadosti (s. 56 spisu) uviedla: „Po doručení tlačiva zo súdu na oslobodenie od súdnych poplatkov, po ich vyplnení a potvrdení budú súdu zaslané.“ Sťažovateľke boli teda podmienky na priznanie tohto nároku dobre známe.

Dovolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bolo podané zjavne po lehote (takmer dva roky po jeho vydaní) priamo najvyššiemu súdu a neboli splnené ani ďalšie podmienky konania, pričom nie je jasné, čo jeho podaním sťažovateľka skutočne sledovala, keď aj jej zástupca v konaní − CPP, v odvolaní proti rozsudku z 1. marca 2011 uviedol, že sťažovateľka sa domnievala, že do rozhodnutia o dovolaní sa nebude konať v merite veci.

Relevantnou v tejto veci je aj judikatúra ústavného súdu (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04, III. ÚS 401/08), podľa ktorej považuje za účinný prostriedok nápravy slúžiaci ochrane základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažnosť na postup súdu podanú podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi príslušného súdu. Účelom tejto sťažnosti je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05, III. ÚS 401/08). Ústavný súd vyžaduje splnenie tejto podmienky konania za predpokladu, že jej využitím reálne môže dôjsť k odstráneniu prieťahov a dosiahnutiu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, t. j. k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania v primeranom čase.

Sťažovateľka podala sťažnosť predsedovi okresného súdu podaním z 21. februára 2011, dva roky a necelé štyri mesiace po začatí konania, teda v čase, ktorý nepresahoval ústavne akceptovateľné limity konania na jednom stupni. V období nasledujúcom po jej vybavení už ústavný súd nečinnosť v postupe okresného súdu nezistil. Sťažnosť predsedovi okresného súdu sa preto ukázala v tejto veci ako účinný prostriedok na odstránenie namietanej nečinnosti.

Neefektívny postup, ktorého dôsledkom bolo zrušenie rozsudku z 1. marca 2011 a vrátenie veci na ďalšie konanie, okresný súd odstránil v krátkom čase po vrátení veci na ďalšie konanie krajským súdom a v čase, ktorý sa prekrýva s podaním sťažnosti ústavnému súdu.