II. ÚS 305/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej A3 advokátska kancelária, s. r. o., Partizánska 25, Trenčín, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Katarína Hunčíková, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžd 17/2013 z 28. októbra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej len „napadnutý rozsudok“ a „napadnuté konanie“).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka argumentuje: «... obec mohla upraviť parkovanie v meste výlučne postupom podľa § 6a zák. č. 135/1961 Zb. vydaním všeobecne záväzného nariadenia obce, kde bude parkovanie regulované v zmysle platnej právnej úpravy a jedine obec (nikto iný) mohla osadiť dopravné značky IP27a, ktoré by označovali v súlade s vydaným VZN o parkovaní legálne vytvorenú parkovaciu zónu... Obec konala v rámci preneseného výkonu štátnej správy, čo znamená, že nemohla robiť to, čo jej zákon nezakazuje ale len to, čo jej zákon umožňuje. Mesto Prievidza však zákon ani Ústavu SR nerešpektovalo. Zákon jednoducho porušilo a obišlo tak, že žiadne VZN o parkovaní v roku 2012 nevydalo, iba na zasadnutí Mestského zastupiteľstva dňa 13. 12. 2011 uznesením č. 369/2011 administratívnym rozhodnutím Mestského zastupiteľstva (ďalej len MsZ) zmenilo charakter mestského majetku, pôvodne označovaného ako miestna komunikácia na spevnenú plochu, spevnené plochy (pôvodné miestne komunikácie a cesty) nachádzajúce sa na pozemkoch v podľa mapy centrálnej zóny Mesta Prievidza podľa § 9 ods. 2 písm. a/ zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí z dôvodu hodného „osobitného zreteľa“. Mesto Prievidza prenajalo v rámci projektu „Regulácia statickej dopravy v centrálnej mestskej parkovacej zóne mesta Prievidza“ vypracovaného spoločnosťou UNIPA s. r. o. so sídlom v Prievidzi a uznesením č. 370/2011 sa tieto nehnuteľnosti stali predmetom nájmu pre spol. UNIPA spol. s r. o., so sídlom v Prievidzi, Košovská cesta č. 1, ktorá nemá takýto druh činnosti zapísaný v obchodnom registri... Na spevnenej ploche sú umiestnené dopravné značky IP 27a. čo zákon zakazuje. Dopravné značky môžu byť umiestnené len v cestnej premávke a spevnená plocha nie je a nikdy nebola cestnou premávkou, parkovanie na spevnenej ploche bohužiaľ nie je a ani nikdy nebolo dopravným priestupkom.

Podľa názoru sťažovateľky «... Mesto Prievidza porušilo katastrálny zákon, lebo do evidencie nehnuteľností nezaslalo uznesenie MsZ č. 369/2011 o zmene názvu a využitia časti mestského majetku, z ktorého sa stali rozhodnutím mesta spevnené plochy. Hodnovernosť údajov katastra na a iných teda bola existenciou uznesenia MsZ č. 369/2011, ktoré bolo až do jeho zrušenia samotným MsZ Prievidza dňa 29. 4. 2014 záväzným rozhodnutím, preukázateľne vyvrátená. Porušovanie zákona zo strany Mesta Prievidza nemôže ísť na vrub účastníka priestupkového konania, ktorý vie, že údaje v katastri nezodpovedajú realite a má o tom hodnoverné dôkazy. Proti postupu Mesta Prievidza pri zriaďovaní nelegálnej parkovacej zóny dokonca bol podaný protest Okresného prokurátora Prievidza a prokurátor sa domáhal zrušenia uznesení č. 369/2011 a č. 370/2011 v konaní vedenom pod sp.zn. 13 S/98/2013 a 13 S/99/2013 na Krajskom súde v Trenčíne. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žiadna zóna s plateným a regulovaným státím na ani inej ulici v Prievidzi, v čase, keď som tam parkovala legálne zriadená nebola. Dopravné značky IP27a označovali nezákonne zriadenú parkovaciu zónu (bez vydania VZN mesta o parkovaní) a dopravné značky osadila právnická osoba vtom čase pod obchodným menom UNIPA spol. s r. o. so sídlom v Prievidzi, Košovská cesta č. 1, na spevnenej ploche, ktorá na to nemala zo zákona žiadne oprávnenie a dokonca nemala takýto predmet činnosti (správu spevnených plôch a mestského majetku) zapísaný ani v obchodnom registri. Dopravná ani mestská polícia nemôže nikoho pokutovať za konanie, ktoré nie je dopravným priestupkom a preto som sa nemohla nijakého dopravného priestupku dopustiť nerešpektovaním ilegálne osadenej dopravnej značky označujúcej neexistujúcu parkovaciu zónu, parkovaním na spevnenej ploche a porušovaním projektu „Regulácie statickej dopravy a nájomnej zmluvy č. 02/2012“. Postupom polície ako aj Najvyššieho súdu SR došlo v prípade sťažovateľky k porušeniu čl. 3 ods. 3 Ústavy SR, pretože sťažovateľka bola nútená konať niečo, čo zákon neukladá... Rozhodnutie o priestupku č. ORP-654,656/DI-SK-2012 z 2. 10. 2012 bolo právoplatné, odklad jeho vykonateľnosti sťažovateľke Krajský súd v konaní sp. zn. 11 S/45/2012 nepovolil, preto bola nútená pod hrozbou zablokovania účtu zaplatiť pokutu a trovy konania v sume 46 €. Zároveň sa v konaní sp. zn. 9 Sžd/174/2013 sťažovateľka domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške uhradenej pokuty za neexistujúci priestupok, pričom ide o nárok uplatnený podľa ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd SR túto žalobu, kde sú na konanie v I. stupni príslušné okresné súdy však nevylúčil na samostatné konanie, tak, ako to urobil Krajský súd v Trenčíne v obdobnej veci sp. zn. 13 S/66/2015 ale tento nárok považoval za rozšírenie pôvodného odvolania, čo je nesprávny úradný postup. Tým, že nerozhodol o pripustení zmeny žaloby, resp. nárok nevylúčil na samostatné konanie, odňal sťažovateľke právo konať pred súdom.».

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Právne názory týkajúce sa obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na preskúmavanie rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, ďalej aj „OSP“), je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej posudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09).

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá je vo svojej podstate založená na tvrdení, že „oba súdy (súdy oboch stupňov, pozn.) sa vôbec nezaoberali námietkami sťažovateľky“ a že najvyšší súd „tým, že nerozhodol o pripustení zmeny žaloby, resp. nárok nevylúčil na samostatné konanie, odňal sťažovateľke právo konať pred súdom“.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu z hľadiska, či prípadné procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach (§ 247 ods. 1 OSP v spojení s § 249 ods. 2). Žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

. .“, ani k podaniu zo dňa 18. 07. 2014, ktorými žalobkyňa oznámila nové skutočnosti s priloženým odkladom podnetu okresným prokurátorom (č. Pd 19/13/3307-37 z 26. 06. 2014). Dopravná značka „IP 27a“ - Zóna s plateným parkovaním vyznačuje oblasť, kde státie vozidiel je dovolené len na vyznačených parkovacích miestach a za dodržania podmienok vyplývajúcich z použitého symbolu príslušnej, značky a spresňujúcich údajov, napríklad času regulácie alebo platenia, spôsobu platenia alebo regulovania a podobne. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobkyňa dňa 19. 07. 2012 a 25. 07. 2012 parkovala s motorovým vozidlom zn. evidenčné č. na v Prievidzi v zóne označenej dopravnou značkou „IP 27a“ (ďalej aj Zóna) mimo miest vyznačených na parkovanie.

Po tom, čo žalobkyňa odmietla vec doriešiť v blokovom konaní, Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prievidzi vydal rozkaz o uložení sankcie za priestupok pod č. p. ORPZ-654,656/DI-SK-2012 zo dňa 02. 10. 2012, ktorý žalovaný rozhodnutím č. KRPZ-TN-KDI-P-134/2012 zo dňa 28. 11. 2012 potvrdil. Odvolací súd z predloženého administratívneho spisu mal za preukázané, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že svojím vozidlom parkovala na verejnej komunikácii, ktorá v čase vykonaného skutku bola označená značkou parkovacia zóna zo všetkých prístupových strán a tiež, že v takto označenej Zóne môže parkovať len na vyhradených

. .“ a tiež zo Zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 02. 10. 2012 (ORP-654, 656/DI-SK-20I2). Z doloženej fotodokumentácie vyplýva, že ide o zvislú dopravnú značka IP 27a. Zo spisu tiež vyplýva, že Okresný dopravný inšpektorát OR PZ v Prievidzi dňa 14. 12. 2011 vydal súhlasné stanovisko pod č. ORPZ-PR-ODI-40-078/2011 k umiestneniu trvalého dopravného značenia aj pre vodorovné značenie parkovacích miest a následne zvislé dopravné značky

. . Žalobkyňa ako vodič motorového vozidla bola účastníkom cestnej premávky a v zmysle zákona o cestnej premávke vodič je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené v zákone o cestnej premávke, ako aj poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia vždy, v každom čase (§ 3 ods. 1 písm. b) cit. zákona), pokiaľ si to nevyžaduje situácia v cestnej premávke, čo v prejednávanej veci nebol prípad žalobkyne. V danom prípade sa žalobkyňa uvedenými citovanými ustanoveniami neriadila, tieto úmyselne porušila, keď vedome ignorovala uvádzanú značku a v Zóne parkovala mimo miest vyznačených na parkovanie. Nepochybili preto správne orgány, pokiaľ jej konanie vyhodnotili ako porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 22 ods. 1 písm. k/ cit. zákona a za uvedený priestupok jej uložili pokutu podľa zákona o priestupkoch.»

V nadväznosti na citované ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy a jeho úlohou je výlučne preskúmať, či postup a rozhodnutie orgánu verejnej správy v danej veci je v súlade s príslušnými hmotno- právnymi a procesno-právnymi predpismi.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd na podklade administratívneho a súdneho spisu podrobne preskúmal zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov a ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa nestotožnil s jednotlivými odvolacími námietkami sťažovateľky a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Napadnutý rozsudok podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v dotknutých právnych predpisoch, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Za nedôvodnú ústavný súd považuje aj námietku sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd „tým, že nerozhodol o pripustení zmeny žaloby, resp. nárok nevylúčil na samostatné konanie, odňal sťažovateľke právo konať pred súdom“. Z citovanej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa výslovne vyjadril k tomu, prečo nepripustil zmenu žaloby, argumentujúc tým, že sťažovateľka mu doručila návrh na zmenu žaloby po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty [„... Po uplynutí lehoty už súd neprihliada na prípadne rozšírenie dôvodov žaloby, pretože ide o podanie urobené po lehote stanovenej zákonom (§ 250h ods. 1 OSP). Odvolací súd preto neprihliadol k návrhu žalobkyne na rozšírenie žaloby zo dňa 12. 11. 2013.“]. Ústavný súd považuje citovaný záver najvyššieho súdu z ústavného hľadiska za konformný.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za vhodné poukázať aj na to, že sťažovateľka sa uchádzala o ústavnú ochranu sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v právnej veci, v ktorej je „v stávke“ pokuta uložená v priestupkovom konaní v sume 30 € (zjednodušene). Z tohto hľadiska ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na prvú vetu § 238 ods. 5 OSP, z ktorej vyplýva, že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, je dovolanie ex lege neprípustné. Za okolností, keď Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, je proti logike pripustiť, aby porovnateľná vec bola predmetom ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takýchto veciach prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv (m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014). Uvedené skutočnosti umožňovali ústavnému súdu odmietnuť sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú aj bez jej vecného prieskumu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016