II. ÚS 306/2014

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 342/2010 porušené boli.

2. Okresnému súdu Martin vo veci vedenej pod sp. zn. 20 P 342/2010 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť centov), ktoré j e Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Vladimíra Kašubu, Advokátska kancelária, Holubyho 51, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

„Dňa 29. 10. 2010 podala matka návrh na zákaz styku mňa ako otca s maloletým dieťaťom. Konanie sa vedie na Okresnom súde Martin pod sp. zn.: 20P/342/2010... dňa 10. 06. 2011 bolo na pojednávaní rozhodnuté o nariadení znaleckého dokazovania. Keďže viac ako štyri mesiace mi nebolo toto rozhodnutie doručené, podal som dňa 21. 10. 2011 sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke Okresného súdu Martin. Tá vo svojej odpovedi zo dňa 18. 11. 2011 sp. zn.: Spr. 2053/11 uviedla, že moja sťažnosť je opodstatnená a za vzniknuté prieťahy v konaní sa mi ospravedlnila... Dňa 26. 06. 2012 vydala zákonná sudkyňa rozsudok, ktorým mi zakázala styk s maloletou dcérou. Dňa 30. 07. 2012 vydala zákonná sudkyňa ďalší rozsudok – dopĺňací, ktorým rozhodla, že

rozsudok

zo dňa 26. 06. 2012 je predbežne vykonateľný... Na moje odvolanie boli oba rozsudky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 9CoP/96/2012 zo dňa 15. 11. 2012 zrušené a vec bola vrátená Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie som si bol vyžiadať na Okresnom súde Martin potom, ako mi Krajský súd v Žiline potvrdil, že už bol spis expedovaný na prvostupňový súd, hoci Okresný súd Martin ho nemal zapísaný ako vrátený... Po doručení zrušujúceho rozhodnutia podala matka návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorému Okresný súd Martin vyhovel a vydal dňa 08. 03. 2013 uznesenie o nariadení predbežného opatrenia sp. zn.: 20P/342/2010­317. Uvedené uznesenie potvrdil aj odvolací súd a to tak, že v súdnom spise nie je zdokumentované prijatie elektronickou podateľňou, osobitne, ak došlo k zmene senátu oproti rozhodnutiu o zrušení rozsudku zo dňa 26. 06. 2012. Od tohto dňa Okresný súd Martin ustanovoval znalca... Znalecký posudok bol súdu doručený dňa 13. 12. 2013 a mne až 06. 02. 2014. Keďže posledné pojednávanie bolo dňa 26. 06. 2012, podal som dňa 18. 02. 2014 znova sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke Okresného súdu Martin. Táto vo svojej odpovedi sp. zn.: Spr 2026/14 ­ I. zo dňa 12. 03. 2014... konštatuje, že moja sťažnosť je dôvodná a že celková dĺžka konania vzhľadom na jeho charakter je neprimeraná. Na pojednávanie určené na deň 12. 03. 2014 súd nepredvolal znalca a tak musel určiť ďalší termín pojednávania a síce na 13. 05. 2014. To znamená, že ani po takmer štyroch rokoch nie je stále vo veci rozhodnuté... Konanie o návrhu matky je konaním v zmysle piatej hlavy tretej časti Občianskeho súdneho poriadku v aktuálnom znení (ďalej len OSP). V zmysle ustanovenia § 176 ods. 3

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 P 342/2010: Dňa 29. októbra 2010 matka maloletej doručila na okresný súd návrh na zákaz styku s maloletým dieťaťom, ktorý smeroval proti sťažovateľovi (otcovi maloletej). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 20 P 342/2010. Dňa 12. novembra 2010 právna zástupkyňa navrhovateľky doručila „návrhy na vykonanie dokazovania“. Dňa 19. novembra 2010 sťažovateľ prevzal návrh. Dňa 26. novembra 2010 oznámila, že prevzala zastupovanie sťažovateľa. Dňa 6. decembra 2010 okresný súd uznesením sp. zn. 20 P 342/2010 ustanovil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Martine za kolízneho opatrovníka maloletej. Dňa 11. januára 2011 okresný súd vyzval účastníkov na vyjadrenie sa k návrhu v lehote 10 dní. Dňa 28. januára 2011 sa k návrhu vyjadril sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne. V ten istý deň bolo doručené ospravedlnenie neúčasti sťažovateľa na pojednávaní nariadenom na 2. február 2011. Dňa 2. februára 2011 sa uskutočnilo pojednávanie. Prítomný bol len kolízny opatrovník. Bolo odročené na neurčito. Dňa 8. februára 2011 právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala konajúcu sudkyňu o nariadenie pojednávania okrem obdobia od 27. februára 2011 do 7. marca 2011, pretože v tom čase bude mimo Slovenska. Dňa 16. mája 2011 navrhovateľka doručila listinné dôkazy. Dňa 10. júna 2011 sa uskutočnilo pojednávanie. Účastníci boli prítomní. Bolo odročené na neurčito. Mal byť vypracovaný znalecký posudok znalcom z odboru detskej psychológie. Právni zástupcovia účastníkov mali v lehote 7 dní oznámiť otázky pre znalca. Dňa 16. júna 2011 právna zástupkyňa sťažovateľa doručila otázky pre znalca. Súčasne doručila „námietku zaujatosti kolízneho opatrovníka“. Dňa 17. júna 2011 právna zástupkyňa matky doručila otázky pre znalca.

Dňa 19. septembra 2012 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline, kde bol zaevidovaný pod sp. zn. 9 CoP 96/2012. Dňa 14. decembra 2012 bol spis vrátený okresnému súdu s uznesením sp. zn. 9 CoP 96/2012 z 15. novembra 2012, ktorým Krajský súd v Žiline rozsudok súdu prvého stupňa v súvislosti s dopĺňacím rozsudkom zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 30. januára 2013 súd vyzval účastníkov, aby do 15 dní oznámili otázky na kontrolného znalca. Dňa 25. januára 2013 sťažovateľ podal námietku zaujatosti sudkyne. Dňa 6. februára 2013 bol doručený návrh matky na nariadenie predbežného opatrenia. Dňa 18. februára 2013 matka maloletej doručila otázky pre znalca. Dňa 21. februára 2013 predsedníčka okresného súdu odpovedala na vznesenú námietku zaujatosti. Dňa 4. marca 2013 okresný súd uznesením sp. zn. 20 P 280/2010 vyzval sťažovateľa na zaplatenie poplatku za vznesenie námietky. Dňa 5. marca 2013 zákonná sudkyňa zaslala sťažovateľovi svoje vyjadrenie k námietke zaujatosti. Dňa 4. marca 2013 okresný súd urgoval sťažovateľa na predloženie otázok pre znalca najneskôr do 15. marca 2013. Dňa 8. marca 2013 okresný súd rozhodol uznesením, ktorým „dočasne do právoplatného skončenia konania vo veci samej zakazuje styk otca...“. Dňa 15. marca 2013 sťažovateľ doručil otázku pre znalca. Dňa 20. marca 2013 sťažovateľ doručil odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 8. marca 2013. Dňa 20. marca 2013 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľa ostatným účastníkom s tým, aby sa k nemu vyjadrili v lehote 10 dní. Dňa 4. apríla 2013 sa vyjadrila matka maloletej k odvolaniu otca proti uzneseniu okresného súdu z 8. marca 2013.

Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrila predsedníčka okresného súdu v podaní č. Spr 582/14 doručenom ústavnému súdu 13. augusta 2014. Okrem chronológie úkonov konajúceho súdu uviedla: „Jednotlivé úkony, ktoré súd vykonal v priebehu celého konania súvisia s náročným dokazovaním spočívajúcim, nie v právnej (§ 25 ods. 3 Zákona o rodine), ale v skutkovej náročnosti a zložitosti veci vzhľadom na samotný charakter predmetnej veci – návrh na zákaz styku s maloletým dieťaťom, čo významne zasahuje do práv a povinností rodičov a záujmov maloletého dieťaťa, pri nariadení už dvoch znaleckých dokazovaní s predpokladom aj aktuálne výsluchom znalcov na pojednávaní... Ide o spor, ktorý je časovo náročný, účastníci konania využívali svoje procesné práva, v rámci nich sťažovateľ napr. ospravedlnenia z neúčastí na pojednávaniach, žiadosti o určenie nových termínov pojednávaní, podávaním námietok. Tiež boli podávané iné návrhy na zverenie mal. dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, o zvýšenie výživného, o vydanie rozkazu na plnenie vo veci styku, súd rozhodoval o pribratí znalcov do konania, na základe návrhov, na ktoré súd v záujme zabezpečovania materiálnych dôkazov a postupov musel reagovať a prihliadať, čo nakoniec vyplynulo aj z celkového priebehu predmetnej veci ako bol od nápadu až do súčasnej doby vedený, s počtom listov spisu už 487... V konaní pod Spr 2053/11 v odpovedi právnemu zástupcovi sťažovateľa zo dňa 18. 11. 2011 bola sťažnosť na prieťahy v konaní považovaná za opodstatnenú vo vzťahu k neprimerane dlhej lehote na vypracovanie uznesenia o ustanovení znalca, o ktorom ustanovení bolo rozhodnuté na pojednávaní dňa 10. 06. 2011 s vypracovaním uznesenia o ustanovení znalca dňa 16. 11. 2011, z dôvodov práceneschopnosti sudkyne a čerpaním dovolenky, pričom za vzniknuté prieťahy sa súd ospravedlnil. V konaní pod Spr 2026/14 – I. v odpovedi právnemu zástupcovi sťažovateľa zo dňa 12. 03. 2014 bola taktiež sťažnosť na prieťahy v konaní hodnotená ako dôvodná vo vzťahu k celkovej dĺžke konania s ohľadom na charakter veci s poukazom však na úkony, ktoré súd vykonával, potrebu konštatovanú odvolacím súdom vykonať kontrolné znalecké dokazovanie. V konaní dochádzalo aj k nečinnosti zo strany zákonnej sudkyne spôsobenej objektívnymi skutočnosťami, preťaženosťou sudcov i zaťaženosťou zákonnej sudkyne tak, ako na to poukázala v rámci jej opakovaných práceneschopností v roku 2010, 2011, 2012, 2013 a aj v roku 2014, popri jej nápade vecí a ich rozhodovaní. Konečné zodpovedanie otázky, či došlo k zbytočným prieťahom a tým k porušeniu práv sťažovateľov na spravodlivý a rýchly proces ponechávame na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky...“

Pre komplikáciu, ktorá nestojí na mojej strane však bol znalecký posudok doručený ďalším znalcom súdu až dňa 22. 05. 2012, t. j. po viac ako 11 mesiacoch od nariadenia znaleckého dokazovania na pojednávaní dňa 10. 06. 2011. Ako účastník konania sa môžem dôvodne domnievať, že súd by mohol v záujme plynulosti konania kontaktovať znalcov pred ich výberom v uznesení tak, aby boli ustanovení tí znalci, ktorí nebudú žiadať o vylúčenie z konania z dôvodu zaneprázdnenosti Po doručení druhého znaleckého posudku dňa 13. 12. 2013 zákonná sudkyňa nariaďovala termín pojednávania až po 7 týždňoch a určila ho na deň 12. 03. 2014, t. j. tri mesiace po doručení znaleckého posudku. Všetky tieto medzery ­ 2 a 1/2 mesiaca, 4 mesiace, 11 mesiacov a 3 mesiace, vytvoril bez akéhokoľvek prispenia účastníkov konania súd. Súd sa neriadil vyššie cit. ustanovením § 176 ods. 3 OSP. Tieto časové medzery v konaní nie sú prejavom naplnenia podmienky „bez zbytočného odkladu“, resp. „bezodkladne“. Tieto medzery, ku ktorým došlo aj po podaní prvej sťažnosti na prieťahy v konaní a po ospravedlnení súdu, nie je možné vysvetliť ani údajnou, súdom tvrdenou, skutkovou zložitosťou sporu. Súd sa bráni tým, že skutková náročnosť sporu vyplýva zo samotného charakteru predmetnej veci. No už spomínané ustanovenie § 176 OSP zaraďuje medzi konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých aj konania o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv. Teda zákon aj na tieto konania, ktoré, ako uvádza súd vo vyjadrení, sú „významným zásahom do práv a povinností rodičov a záujmov maloletého dieťaťa“, vzťahuje požiadavku osobitnej efektívnosti a rýchlosti. Súd neguje zmysel tohto zákonného ustanovenia. Zákon práve z dôvodov, ktoré sú podľa súdu jednou z príčin dĺžky konania, prikazuje konať osobitne rýchlo. Predlžovanie konania a jeho neefektívne vedenie je to čo zbytočne znásobuje zásahy do záujmov dotknutých osôb... Nič v ňom sa nevymyká z rámca konaní, ktorých potrebu efektívnosti zákonodarca osobitne zvýraznil. Som toho názoru, že ani jeden z účastníkov nespôsobil prieťahy v konaní. O matke to netvrdí ani samotný súd vo svojom vyjadrení. Ku mne súd uvádza, že som mal využívať ospravedlnenia z neúčasti na pojednávaniach a podávať námietky. V čase doručenia predvolania na prvé pojednávanie som bol mimo územia SR, no určite som nespôsobil to, aby súd určil ďalší termín pojednávania až o 4 mesiace. Dňa 26. 06. 2012 súd moje ospravedlnenie neakceptoval a vo veci pojednával a vydal rozhodnutie vo veci samej, t. j. prieťahy som nespôsobil. Pri poslednom pojednávaní som súdu uviedol že sa môžem zúčastniť pojednávania po 23. 06. 2014 a súd odročil pojednávanie z 20. 06. 2014 na 08. 07. 2014. Predĺženie konania o týchto dní je teda spôsobené výlučne mnou... Dovolím si podotknúť aj to, že súd koná nielen zdĺhavo, ale aj neefektívne. Z obsahu zápisníc z posledných pojednávaní (12. 03. 2014 a 08. 07. 2014) je zrejmé, že súd sa stále dopytuje na to isté a „prešľapuje“ na mieste. Opakovane sme navrhovali výsluch znalcov a súd ich nevypočul ani jedenkrát. Na poslednom pojednávaní (08. 07. 2014) už musel môj právny zástupca súdu odpovedať na otázku, ktoré ustanovenie zákona ukladá súdu povinnosť vypočuť znalca na pojednávaní... Faktom je, že vec nie je právoplatne skončená ani po štyroch rokoch od podania návrhu.»

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 342/2010 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Okresný súd sám uznal, že v napadnutom konaní dochádzalo k prieťahom v konaní. Dochádzalo k nim podľa neho najmä „z dôvodov práceneschopnosti sudkyne a čerpaním dovolenky, preťaženosťou sudcov a zaťaženosťou zákonnej sudkyne, tak ako na to poukázala v rámci jej opakovaných práceneschopností v roku 2010, 2011, 2012, 2013 aj v roku 2014.“. Navyše ústavný súd konštatuje, že konajúci súd si v niektorých etapách konania počínal neefektívne, napríklad písomnosti zasielal právnej zástupkyni sťažovateľa napriek tomu, že táto už skôr oznámila, že ho už nezastupuje, z dôvodu nesprávneho číslovania otázok pre znalca v uznesení bolo potrebné vypracovať opravné uznesenie, pri ustanovovaní znalcov okresný súd vopred nezisťoval, či je znalec spôsobilý z hľadiska jeho zaneprázdnenosti vypracovať znalecký posudok v žiadanom termíne, preto sa stalo, že po oznámení ustanoveného znalca, že posudok nemôže vypracovať, bolo potrebné rušiť pôvodné uznesenie o ustanovení znalca a ustanoviť ďalšieho. V súhrne, uvedený postup okresného súdu viedol k tomu, že okresný súd nielen že nenaplnil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia 176 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého vo veciach starostlivosti o maloletých má súd povinnosť rozhodnúť bez zbytočného odkladu, najneskôr do 6 mesiacov od začatia konania, ale vec týkajúcu sa maloletého dieťaťa nerozhodol ani po štyroch rokoch od začatia konania. Takýto postup okresného súdu nie je ospravedlniteľný dôvodmi, ktorými argumentoval okresný súd. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie z 9. septembra 2014) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, spolu s režijným paušálom 3 x po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada trov konania bola priznaná v celkovej sume 426,12 €.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa bodu 4 výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015