II. ÚS 307/2014

1. Základné právo obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., na slobodu prejavu a základné právo slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 porušené boli.

2. Základné právo obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva obvineného z trestného činu podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo vyplývajúce z čl. 26 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 p o r u š e n é n e b o l i .

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 493,96 € (slovom štyristodeväťdesiattri eur a deväťdesiatšesť centov) na účet advokáta Mgr. Petra Ďurčeka, Advokátska kancelária Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka odvysielala 24. novembra 2010 v rámci televízneho programu „Noviny“ krátku správu informujúcu recipientov o stiahnutí političky z kandidátky politickej strany Slovenská národná strana (ďalej len „SNS“). Rada pre vysielanie sťažovateľke 3. januára 2011 doručila „Oznámenie o začatí správneho konania“ pre možné porušenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“) z dôvodu odvysielania informácie, čím mohlo dôjsť k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti programu. Sťažovateľka doručila 28. februára 2011 vyjadrenie k vedenému správnemu konaniu. Rada pre vysielanie doručila sťažovateľke rozhodnutie č. RL/17/2011 z 1. marca 2011, v ktorom ju uznala vinnou z porušenia povinnosti podľa ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní. Sťažovateľka v zákonnej lehote napadla rozhodnutie rady pre vysielanie žalobou na krajskom súde, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia z dôvodu zásahu do jej práv. Dňa 4. júna 2012 bolo sťažovateľke doručené napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ktorým prvostupňový súd žalobu sťažovateľky zamietol, keďže podľa názoru prvostupňového súdu bolo napadnuté rozhodnutie rady pre vysielanie vydané v medziach zákona a námietky sťažovateľky neodôvodňovali jeho zrušenie. Dňa 18. júna

2012 sťažovateľka podala proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu odvolanie na najvyššom súde. Dňa 11. septembra 2012 bolo sťažovateľke doručené napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

6. Sťažovateľka uvádza, že orgány verejnej moci nijakým spôsobom nepreukázali a ani neodôvodnili oprávnenosť zásahu do slobody prejavu, keďže sa nezaoberali hodnotením kritérií zákonnosti, legitimity a proporcionality (nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti). Napriek skutočnosti, že sťažovateľka zásah do slobody prejavu a práva na spravodlivé súdne konanie namietala, orgány verejnej moci obmedzujúci zásah nijako neodôvodnili, najmä neuviedli naplnenie vyžadovaných kritérií na legitimitu zásahu do slobody prejavu sťažovateľky a existenciu, resp. neexistenciu kritérií náležite neodôvodnili, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a zásah do slobody prejavu. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie došlo podľa názoru sťažovateľky tým, že orgány verejnej moci sa nijakým spôsobom nezaoberali a ani sa nevysporiadali so splnením kritérií na legitímny zásah do slobody prejavu sťažovateľky a oprávnenosť zásahu nijakým spôsobom neodôvodnili.

8. K legitimite zásahu sťažovateľka uviedla, že z rozhodnutí orgánov verejnej moci v predmetnej veci je zrejmé, že legitímny cieľ na zásah do slobody prejavu sťažovateľky predstavuje v danom prípade ochranu práva verejnosti na príjem informácií. Sťažovateľka uvádza, že jej konaním nedošlo k zásahu a ani k ohrozeniu práva verejnosti na informácie. Sťažovateľkino konanie nespočívalo v reštrikcii alebo v odmietnutí poskytnúť určité informácie, ale práve naopak, sťažovateľka právu verejnosti na príjem informácií učinila zadosť, pretože informácie verejného záujmu verejnosti poskytla a rozšírila. Z rozhodnutí orgánov verejnej moci v predmetnej veci vyplýva, že orgány verejnej moci sledovali špecifický cieľ, a to domnelú ochranu práva verejnosti na objektívne a nestranné informácie. Sťažovateľka je však toho názoru, že tento cieľ nie je možné považovať za legitímny, keďže právo na objektívne a nestranné informácie nie je právom, ktoré by verejnosti prináležalo, resp. nie je právom, ku ktorého napĺňaniu by mala byť zaviazaná sťažovateľka. Základným právom každého občana je právo na informácie. Právo na informácie sa v zmysle konštantnej judikatúry súdov vykladá ako právo informácie prijímať, zhromažďovať a rozširovať. Ústava nepriznáva právo na určitú kvalitatívnu stránku informácií, tzn. že právo na informácie nie je možné vykladať spôsobom, že pôjde o informácie pravdivé, nepravdivé, presné, nepresné, ironické, skreslené, neskreslené, nestranné, objektívne, neobjektívne, tendenčné atď. Právo na informácie je potrebné vykladať ako právo na akékoľvek informácie, a to bez ohľadu na ich kvalitatívnu stránku. Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom orgánov verejnej moci, že právo na informácie v sebe zahŕňa právo recipientov a zároveň povinnosť sťažovateľky prijímať, resp. poskytovať „objektívne a nestranné informácie“. Sťažovateľka zastáva názor, že právo na informácie v sebe nezahŕňa právne vynútiteľnú povinnosť sťažovateľky poskytovať informácie, ktoré budú „objektívne a nestranné“. Posúdenie skutočnosti, či určitá informácia je objektívna alebo nestranná, spadá pod subjektívne vyhodnotenie každého recipienta. Na obmedzovanie slobody prejavu vytvorením požiadavky objektívnosti a nestrannosti neexistuje legitímny cieľ a v prípade, ak by aj existoval, zavedenie tejto povinnosti nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.

10. K slobode prejavu sťažovateľka ďalej odkázala na konštantnú judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej čl. 10 dohovoru nechráni len podstatu myšlienok a informácií, ale aj formu, akou sú tieto podávané, pričom nie je úlohou súdu ani vnútroštátnych orgánov, aby svojimi názormi nahradili názory žurnalistu (vysielateľa), pokiaľ ide o techniku spravodajstva, akú majú žurnalisti (vysielatelia) používať. Sťažovateľka je toho názoru, že skutočnosť, komu poskytne priestor na vyjadrenie, jednoznačne súvisí s technikou, a teda formou spracovania príspevku, pričom táto je v zmysle už uvedeného ustanovenia dohovoru a konštantnej judikatúry ESĽP chránená právom na slobodu prejavu, pričom akékoľvek ukladanie povinnosti vysielateľovi alebo ukladanie sankcií za neposkytnutie priestoru na vyjadrenie zo strany sťažovateľky je zakázanou cenzúrou a neoprávneným zásahom do slobody prejavu sťažovateľky, ktoré nie je možné považovať za opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Sťažovateľka na základe už uvedeného zastáva názor, že orgány verejnej moci jej neoprávnene ukladali spôsob, resp. formu, akým mala a akým v budúcnosti má spracovať príspevok a komu má dať priestor na vyjadrenie, čím porušili zákaz cenzúry a zasiahli do jej práva na slobodu prejavu. Judikatúra ESĽP, ale aj ústavného súdu či najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky napokon jednotná v tom, že nevyhnutnosť zásahu do práva na slobodu prejavu v demokratickej spoločnosti nie je daná tam, kde legitímny cieľ možno dosiahnuť iným spôsobom. V tejto súvislosti si sťažovateľka dovoľuje uviesť, že zákon o vysielaní upravuje inštitúty práva na opravu alebo práva na odpoveď, ktorých jednoznačným účelom je v prípadoch, keď dotknutá strana považuje určité tvrdenia za nepravdivé alebo skreslené, zjednať nápravu takýchto tvrdení. Sťažovateľka je toho názoru, že samotný právny poriadok umožňuje korekciu odvysielaných informácií, a z tohto dôvodu zásah orgánov verejnej moci nemôže spĺňať požiadavku nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti.

12. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej práva zaručené čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 (pôvodne aj rozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 80/2011­24 zo 16. mája 2012 a rozhodnutím rady pre vysielanie č. RL/17/2011 z 1. marca 2011 v správnom konaní vedenom pod sp. zn. 378­ PLO/O­5916/20; v tejto časti sťažnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol uznesením z 18. júna 2014, pozn.) boli porušené. Ďalej, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutia zrušil vo všetkých ich výrokoch, aby vyslovil, že najvyšší súd (pôvodne spolu s krajským súdom a radou pre vysielanie spoločne a nerozdielne, pozn.) je povinný uhradiť sťažovateľke spravodlivé zadosťučinenie vo výške 5 000 € v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu, a aby vyslovil, že najvyšší súd (pôvodne spolu s krajským súdom a radou pre vysielanie spoločne a nerozdielne, pozn.) je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

II.

Vyjadrenie najvyššieho súdu 13. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd podaním doručeným ústavnému súdu 9. októbra 2014.

14. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol, že je toho názoru, že ide o sofistikovaným spôsobom vykonštruovanú sťažnosť, v ktorej sa opomína základná skutočnosť, že upozornenie na porušenie zákona vydávané v zmysle § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov nie je sankciou v materiálnom zmysle, pretože nepredstavuje pre vysielateľa materiálnu ujmu ani nemateriálnu ujmu, a nie je ani vykonateľným rozhodnutím proti vysielateľovi.

16. Najvyšší súd ďalej uviedol, že zásadnou právnou otázkou v sťažovateľkinej veci bolo, akú právnu funkciu plní upozornenie na porušenie zákona. Zo systematického výkladu § 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní spojení s § 64 ods. 2 prvou vetou zákona o vysielaní podľa najvyššieho súdu vyplýva, že písomné upozornenie na porušenie zákona je podmienkou na uloženie pokuty pri opakovanom porušení zákona. V rámci tohto opakovaného porušenia zákona sa vždy skúma existencia porušenia právnej povinnosti a upozornenie na porušenie zákona ani nevytvára prekážku rei iudicatae na preskúmanie porušenej povinnosti v rozhodnutí o pokute. Tieto vzťahy právnych predpisov nasvedčujú tomu, že upozornenie na porušenie zákona má zabezpečiť včasnú transformáciu správnej úvahy rady pre vysielanie k vysielateľom v tom, čo rada pre vysielanie ako orgán dohľadu nad vysielaním bude považovať za nezabezpečenie objektívnosti a nestrannosti v podobných prípadoch. Tento mechanizmus je podľa presvedčenia najvyššieho súdu nevyhnutný, pretože zákonom sa nedá vopred definovať objektívnosť a nestrannosť programov. Objektívnosť a nestrannosť môže byť vyhodnotená iba spätne, a to správnou úvahou rady pre vysielanie. Na vytváraní správnej úvahy rady pre vysielanie sa podľa vyjadrenia najvyššieho súdu podieľajú jej jednotliví členovia. Najvyšší súd sa preto stotožnil s vyjadrením rady pre vysielanie, že skutkom, ktorým dôjde k porušeniu § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, je až odvysielanie programu ako celku. Rada pre vysielanie na takýto skutok vysielateľa upozorní a sankciu – pokutu – je možné uložiť až potom, keď je vysielateľ upozornený na porušenie zákona.

19. V replike sťažovateľka predovšetkým uviedla, že závery najvyššieho súdu nie sú podľa jej názoru správne, keďže sankcia – upozornenie na porušenie zákona, na jednej strane deklaruje skutočnosť, ktorá je podľa nej v rozpore s objektívnou skutočnosťou (tzn. že sťažovateľka svojím konaním porušila zákon), čím dochádza k porušeniu v sfére práv sťažovateľky, a na druhej strane má vplyv na majetkovú aj nemajetkovú sféru sťažovateľky vo vzťahu k budúcemu uplatňovaniu jej práva na slobodu prejavu, keďže je spôsobilá privodiť tzv. „chilling effect“, tzn. odradiť sťažovateľku ako nositeľku privilegovaného postavenia vo sfére získavania a šírenia informácií od plnenia svojho základného poslania, ktorým je byť tzv. „strážnym psom demokracie“. Akákoľvek hrozba sankcie, či už materiálnej, alebo nemateriálnej (aj upozornenia na porušovanie zákona), je hrozbou, ktorá sťažovateľku odrádza od šírenia informácií verejného záujmu, ktoré sa v prerokúvanej veci týkali politických otázok.

21. Na záver sťažovateľka uvádza, že v demokratickej spoločnosti má byť objektivita a nestrannosť určitej informácie ponechaná na úvahu samotnému recipientovi, pričom úlohou štátu nie je cenzurovať a korigovať konkrétne informácie pre recipienta, ale vytvárať podmienky na to, aby existovala pluralita informácií, na základe ktorých si recipient vie vyhodnotiť, či určitá informácia bola alebo nebola objektívna. Nie je úlohou štátu „rozmýšľať za ľudí“ a určovať, ktorá informácia je objektívna a ktorá nie. Požiadavku najvyššieho súdu poskytnúť priestor na vyjadrenie dotknutej osobe nie je podľa sťažovateľky možné absolutizovať, pretože táto nie je v záujme šírenia informácií verejného záujmu splniteľná. Podľa sťažovateľky je nesplniteľnou požiadavkou pre masmédiá napr. na Slovensku, aby poskytovali priestor na vyjadrenie dotknutým osobám k témam verejného záujmu, ktoré sa odohrali v zahraniční, keďže z povahy veci vyplýva, že masmédiá takéto informácie v zásade získavajú sprostredkovane od mediálnych agentúr, pretože nedisponujú prostriedkami ani ľudskými zdrojmi na to, aby ku každej téme verejného záujmu zabezpečili redaktora, ktorý by zabezpečoval bezprostredné stanovisko všetkých dotknutých strán. Táto úloha je podľa názoru sťažovateľky však, prirodzene, nesplniteľná, pretože požiadavka poskytovania aktuálnych informácií v relatívne krátkom čase od momentu odohratia sa udalosti verejného záujmu prevyšuje nad požiadavkou celoplošného pokrytia témy verejného záujmu zo všetkých uhlov pohľadu. Objektívnosť a nestrannosť v tomto zmysle podľa presvedčenia sťažovateľky neznamená poňatie témy z každého uhla pohľadu a oslovenie každej osoby, ktorej sa informácia verejného záujmu týka, ale naopak, znamená požiadavku na novinára, aby pri spracovaní informácie verejného záujmu zhromaždil informácie, ktoré vytvoria dostatočný skutkový základ na to, aby odvysielaná reportáž ako výsledný produkt zberu informácií vychádzala z objektívnych a nestranných informácií.

23. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uviedol: «Spor medzi účastníkmi konania spočíva v tom, či odvysielaná správa v rámci spravodajského programu bola objektívna a nestranná, teda či vysielateľ zabezpečil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. ... Pojmy objektívnosť a nestrannosť sú pružnými právnymi pojmami, ktoré nie je možné presne právne definovať, ich obsah sa môže meniť, býva podmienený okolnosťami prípadu, na ktorý sa aplikuje právna norma. Žalovaný ich interpretoval v napadnutom rozhodnutí ­ upozornením na porušenie zákona. Žalovaný podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. má povinnosť upozorniť vysielateľa na porušenie zákona. Upozornenie je sankciou preventívneho charakteru a je predpokladom uloženia pokuty za druhovo zhodné protiprávne správanie vysielateľa vytýkané v upozornení, keďže konanie ktorým je možné porušiť povinnosť stanovenú v § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. nie je explicitne uvedené v zákone ani len exemplifikatívnym výpočtom. Preto žalovaný musí v upozornení identifikovať, akým konaním vysielateľa došlo k porušeniu povinnosti, čím je vysielateľ oboznámený so zakázaným správaním. Odvysielaná správa informovala o stiahnutí z kandidátky SNS. V rámci tejto správy redaktor sprostredkoval aj postoj k , keď uviedol, že „Podľa jej slov, je to pomsta za otvorenú kritiku . Tej vraj využíva SNS pre svoje záujmy, teda ako prostriedok na biznis.“ Uvedená správa tak okrem informovania verejnosti o stiahnutí z kandidátky SNS obsahovala aj jej kritický postoj k . Keďže príspevok neobsahoval žiadnu zmienku o tom, či bol poskytnutý priestor aj na vyjadrenie sa k uvedenému názoru , vysielateľ tak nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť spravodajského príspevku. V tomto prípade nie je dôležité akým spôsobom boli informácie získané, iba to, čo bolo odvysielané, teda to čo recipient videl resp. počul. Ak by sa aj odmietol vyjadriť, bolo povinnosťou vysielateľa túto skutočnosť v rámci odvysielaného príspevku uviesť. Rozhodujúcou skutočnosťou je, že príspevok bol odvysielaný v rámci spravodajskej relácie, ktorých účelom je informovať o vecných faktoch a údajoch, a preto je oprávnená zákonná požiadavka vyplývajúca z § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., aby spravodajské programy boli objektívne a nestranné a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.»

27. Sťažovateľka, ktorá pôsobí na mediálnom trhu v rámci Slovenskej republiky ako vysielateľ v zmysle zákona o vysielaní, a teda ako médium plní – podľa jej slov – úlohu „strážneho psa“ demokracie, predovšetkým dôvodí, že (i) prijatím napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (ako aj skôr vydaných rozhodnutí orgánov verejnej moci v jej veci) došlo k zásahu do jej práva na slobodu prejavu a orgány verejnej moci nijakým spôsobom nepreukázali a ani neodôvodnili oprávnenosť tohto zásahu do slobody prejavu, keďže sa nezaoberali hodnotením kritérií zákonnosti, legitimity a proporcionality zásahu, pričom podľa sťažovateľky požiadavka zákonnosti zásahu nebola v prerokovávanej veci splnená, na obmedzovanie slobody prejavu vytvorením požiadavky objektívnosti a nestrannosti neexistoval legitímny cieľ a nemožno do slobody prejavu zasahovať iba na základe skutočnosti, že časť verejnosti a orgánov verejnej moci s obsahom alebo formou prejavených myšlienok alebo informácií nesúhlasí, má odlišný názor alebo je ňou šokovaná či obťažovaná, pokiaľ zároveň nie je splnená podmienka existencie naliehavej spoločenskej potreby na obmedzení takejto slobody prejavu. Sťažovateľka ďalej napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu vytkla, že ním došlo (ii) k zásahu do práva na spravodlivé súdne konanie, keďže najvyšší súd nezohľadnil všetky skutočnosti, ktorých zohľadnenie je nevyhnutné pre posúdenie, či odvysielaný príspevok bol objektívny a nestranný, pričom navyše podľa sťažovateľky najvyšší súd pri vyžadovaní objektívnosti a plurality vysielania nezohľadnil skutočnosť, že povinnosťou orgánov verejnej moci je skúmať, či sťažovateľka zabezpečila objektivitu a nestrannosť informácií na „vstupe“, a nie na „výstupe“, keďže objektivita a nestrannosť informácií na „výstupe“ bude vždy subjektívna a bude závisieť od množstva unikátnych faktorov na strane každého jedného recipienta informácie. Sťažovateľka (iii) poukázala v súvislosti s právom na slobodu prejavu na judikatúru ESĽP a s prihliadnutím na túto judikatúru doplnila, že (iv) orgány verejnej moci Slovenskej republiky jej neoprávnene ukladali spôsob, resp. formu, akým mala a akým v budúcnosti má spracovať príspevok a komu má dať priestor na vyjadrenie, čím porušili zákaz cenzúry a zasiahli do jej práva na slobodu prejavu.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon slobôd podľa odseku 1, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

K slobode prejavu a právu na informácie 31. Slobodu prejavu (ktorá zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky) je potrebné považovať za konštitutívny znak demokratickej pluralitnej spoločnosti a za jednu zo základných podmienok na jej chod a individuálnu (seba)realizáciu jednotlivca.

32. Sloboda prejavu patrí do vlastnej sféry ľudskej slobody, ktorá je spätá predovšetkým s vnútornou oblasťou vedomia a zahŕňa atribúty tejto ľudskej slobody, ku ktorým patrí sloboda svedomia, sloboda myslenia a sloboda zastávať, šíriť a prijímať názory na všetky otázky spojené so životom spoločnosti. Sloboda prejavu je prakticky neoddeliteľná od slobody myslenia. Nijaká spoločnosť, v ktorej nie sú tieto slobody rešpektované, nie je slobodná, nech už má vláda tejto spoločnosti (štátu) akúkoľvek formu (porov. Mill, John Stuart. On Liberty. Third Edition. London: Longman, Green, Longman, Roberts & Green, 1864, pp. 26 – 27). Každý človek má nespochybniteľné právo verejne proklamovať svoj názor, pričom zakázať verejne vyjadrovať názory znamená zničiť slobodu prejavu (porov. Blackstone, W. Commentaries on the Laws of England. Book the Fourth. The Fourth Edition. Oxford: Clarendon Press, 1770, pp. 151 – 152)

36. Ústavný súd Českej republiky rovnako považuje slobodu prejavu za jednu z najdôležitejších hodnôt každej demokratickej spoločnosti a opakovane trvá na tom, že každý názor, stanovisko, kritika je v zásade prípustnou záležitosťou. Podľa Ústavného súdu Českej republiky v podmienkach liberálnej demokracie je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným, ktoré môžu byť verejne posudzované. Ide o výraz demokratického princípu, o výraz participácie občianskej spoločnosti na veciach verejných (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 823/11 zo 6. marca 2012, body 19 a 21;

taktiež porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 357/96 z 10. decembra 1997).

39. Moderným jazykom ústavy a dohovoru povedané, slobodu prejavu možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných alebo na ochranu určitého kvalifikovaného verejného záujmu. Limitačná klauzula inkorporovaná v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru (už citované) explicitne uvádza dôvody takéhoto obmedzenia, pričom takéto obmedzenie musí byť stále v súlade s demokratickým charakterom spoločnosti („nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“). V tejto súvislosti je potrebné a korektné odkázať aj na čl. 31 ústavy.

41. Dôvodom obmedzenia slobody prejavu môže byť o. i. ochrana práv iných, teda aj základné právo na česť podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16 ods. 1 ústavy konkretizované § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Na úrovni zákona chráni teda ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka osobnosť súkromných osôb pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Takýmto zásahom do osobnostných práv môže byť aj zverejnenie nepravdivých a poškodzujúcich údajov o určitej osobe. Teória a súdna prax preto rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, u ktorých možno zisťovať ich pravdivosť, a hodnotovými súdmi. V týchto prípadoch kolízie medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti ústavný súd skúma v prípade obmedzenia slobody prejavu v záujme ochrany osobnosti, (i) či druh predmetného prejavu je chránený v zmysle čl. 26 ústavy, (ii) či došlo k zásahu do slobody prejavu, (iii) či uvedený zásah mal zákonný základ, (iv) a následne skúma samotné výroky perspektívou odpovedí na otázky „kto, o kom, čo, kde, kedy a ako“ hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či zásah do slobody prejavu bol proporcionálny vo vzťahu k ochrane osobnosti. Je potrebné však upozorniť, že tento dôležitý, avšak nie vždy jednoznačný nástroj, je len jednou z pomôcok najmä pri skúmaní difamácie a slobody prejavu.

K úlohám médií v slobodnej spoločnosti v spojení so slobodu prejavu 43. V podmienkach demokratickej, slobodnej a modernej informačnej spoločnosti je dôležitosť médií nespochybniteľná. Sú to práve médiá, kde prebieha najzásadnejšia debata o verejných záležitostiach. Slovami Ústavného súdu Českej republiky, médiá hrajú nezastupiteľnú úlohu pri informovaní spoločnosti vo veciach verejného záujmu, sprostredkovávajú spoločnosti informácie o aktuálnom dianí, o tendenciách uplatňujúcich sa v živote štátu i spoločnosti, umožňujú udržiavať verejnú diskusiu, v ktorej dochádza k sprostredkovaniu rôznych názorov, a poskytujú tak jednotlivcom a rôznym spoločenským skupinám príležitosť, aby prispievali k utváraniu všeobecného názoru (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 23/05, bod 30). Médiá teda predstavujú rozhodujúci faktor v permanentnom procese tvorby názorov a tvorby vôle jednotlivcov i spoločenských skupín, ale aj politických inštitúcií (ibid.).

44. Médiám taktiež prináleží sloboda prejavu. Tá sa vzťahuje predovšetkým na sprostredkovávanie informácií, ako aj šírenie správ, myšlienok a názorov, ktoré sú nielen pozitívne či neutrálne, ale aj takých, ktoré nesú negatívnu konotáciu, urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát, politické elity alebo časť obyvateľstva, čo je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti, otvorenosti a permanentného diskurzu, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej slobodnej spoločnosti. Sloboda prejavu vo vzťahu k médiám poskytuje ochranu nielen zvoleným témam, ktoré sú médiami komunikované, ale aj druhu a spôsobu ich spracovania a šírenia.

49. Negatívny výpočet úloh štátu vo vzťahu k médiám zahŕňa predovšetkým povinnosť zdržať sa obmedzovania slobody prejavu a neodôvodnených zásahov do slobody prejavu. Výnimku tvorí, ako už ústavný súd uviedol, ústavná licencia pre obmedzenie slobody prejavu, v zmysle ktorej slobodu prejavu možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných alebo na ochranu určitého kvalifikovaného verejného záujmu (porov. čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru).

50. Vo vzťahu k vysielateľom je potrebné poukázať aj na čl. 26 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Štát má legitímne ústavou predpokladané právo legislatívne upraviť podmienky vstupu vysielateľov na mediálny trh. Vo vzťahu k administratívnej náročnosti splnenia zákonných podmienok vstupu vysielateľa na mediálny trh má štát pomerne širokú diskréciu.

51. Po splnení zákonných podmienok vstupu vysielateľa na mediálny trh (t. j. získaní licencie) má však štát už len veľmi obmedzené možnosti zasahovať do práv vysielateľa spojených najmä s nerušeným výkonom ústavného práva na slobode prejavu. V tomto smere má štát pozíciu tzv. „nočného strážnika“ (night­watchman/nachtwächterstaat; k pojmu všeobecne porov. Berlin, I. Čtyři eseje o svobodě. Praha: Prostor, 1999, s. 225; Nozick, R. Anarchy, State, and Utopia. New York: Basic Books, 1974, 2013, pp. 25 – 27), ktorému ústavný poriadok dovoľuje zasiahnuť (obmedziť) do slobody prejavu vysielateľa (médií) iba výnimočne na základe ústavou a dohovorom predpokladaných kvalifikovaných kritérií (čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru).

55. Zákon o vysielaní však ukladá povinnosť „objektivity“ a „nestrannosti“ pri informovaní nie štátu v rámci jeho pozitívneho záväzku, ale vysielateľom pôsobiacim na mediálnom trhu (povinnosť zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko­publicistických programov).

56. Uvedená koncepcia bola vlastná už zákonu č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 468/1991 Zb.“), konkrétne podľa § 4 „prevádzkovatelia poskytujú objektívne a vyvážené informácie nevyhnutné pre slobodné vytváranie názorov“. Uvedené ustanovenie bolo koncepčne doplnené § 9 zákona č. 468/1991 Zb., podľa ktorého „základným poslaním prevádzkovateľov zo zákona je slúžiť verejnému záujmu, prispievať k utváraniu demokratickej spoločnosti a odrážať jej názorovú pluralitu najmä tým, že ich vysielanie nesmie jednostranne prihliadať iba na jednotlivé názorové orientácie, na jedno náboženské vyznanie alebo svetonázor, na záujem jednej politickej strany, hnutia, skupiny alebo časti spoločnosti“.

57. Tak v zmysle zákona č. 468/1991 Zb., ako aj zákona o vysielaní pojem „objektívnosť“ a „nestrannosť“ zostávajú neurčitým právnym pojmom a ich význam a spôsob aplikácie je potrebné ustáliť vždy vzhľadom na účel, ktorý v tej­ktorej spoločnosti a dobe plnia, pričom je potrebné pamätať na ústavné garancie slobody prejavu.

59. V dnešnej dobe plurality médií, participácie tuzemských i zahraničných súkromnoprávnych médií na formovaní mediálneho trhu a sprostredkovávaní informácií, dobe neobmedzených zdrojov informácií, počnúc tlačenými a elektronickými médiami, internetovej a mobilnej siete, nových médií a sociálnych sietí, a členstva Slovenskej republiky v Európskej únii uvedenú zákonnú požiadavku na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských programov a politicko­publicistických programov zo strany médií, ktorej účelom pri jej zákonnom upravení bolo podporiť transformáciu krajiny na slobodnú a demokratickú spoločnosť a predchádzať manipulatívnemu informovaniu verejnosti zo strany malého počtu médií (resp. jednej verejnoprávnej televízie a rozhlasu), pri absencii iných zdrojov informácií, nemožno bez ďalšieho odôvodniť záujmom na ochrane demokratického verejného poriadku, resp. jeho posilnenie v tých intenciách, ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode v súvislosti so zákonom č. 468/1991 Zb. Ústavný súd je presvedčený, že poskytnutie priestoru pre odprezentovanie rôznorodých a pluralitných názorov, myšlienok a ideí prispieva k rozvoju spoločenského diskurzu, ktorého dôležitosť pre slobodnú spoločnosť je nespochybniteľná. V tomto smere nemožno zákonnej úprave uprieť jej ratio. Navyše televízne vysielanie patrí medzi vzácne licencované druhy podnikania (pozri body 50 a 51), s čím súvisí jeho regulácia [„Mediální dělba mocí (dualizmus, trializmus mediálních prostředků) je ústavou přehlížena, což je chyba, neboť získat licenci na celoplošné vysílání je téměř jako třikrát po sobě uspět při volbách do Poslanceké sněmovny.“ porov. Filip, J. Deset let Ústavy ČR: východiska, stav, perspektivy. In Kysela, J. (ed.): Deset let Ústavy České republiky : východiska, stav, perspektivy : Sborník příspěvků. Praha : Eurolex Bohemia, 2003. s. 35]. Každopádne, ako bolo uvedené, zákonodarca určil v rámci žánru spravodajstva kritérium objektívnosti a nestrannosti (pozri bod 55). Kritérium objektívnosti a nestrannosti môže byť vo všeobecnosti vnímané v demokratickej spoločnosti tradične ako obmedzenie slobody prejavu, alebo naopak, aj ako posilnenie slobody prejavu požiadavkou objektívnosti a nestrannosti vzhľadom na takpovediac oligopol držiteľov vysielacích licencií. Diskréciu, ktorú ponechal zákonodarca rade pre vysielanie, je nutné využívať (i) triezvo tak, aby nedochádzalo k prílišnému odradzujúcemu (chilling) efektu vysielateľov, a (ii) kontextuálne, t. j. nie príliš upäto či analyticky – vytrhnuto z kontextu, avšak vždy (iii) ústavne aprobovateľným spôsobom s ohľadom na ústavou garantovanú slobodu prejavu a ústavné možnosti jej obmedzenia (pozri ďalej body 60 až 63). Spravodajstvo nesie prvky tvorivé a nemožno ho vtesnať do matematických schém. Ústavný súd vníma, že rozhodovacia činnosť rady pre vysielanie (porov. www.rvr.sk) a nadväzne aj najvyššieho súdu má často opačné tendencie.

61. Na tomto mieste ústavný súd, nadväzujúc na predchádzajúci bod, uvádza, že zákonné obmedzenie slobody prejavu médií požiadavkou na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských programov a politicko­publicistických programov a s tým spojenou právomocou rady pre vysielanie ukladať sankcie za porušenie tejto požiadavky nie je možné vyvodiť z ústavného práva jednotlivcov na prijímanie informácií (čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru), keďže právo prijímať informácie zahŕňa právo prijímať informácie tak pravdivé, overiteľné a neutrálne, ako aj fiktívne, neoveriteľné, nepravdivé alebo pravdu skresľujúce či prezentujúce určitý svetonázor. Aj informácie, ktoré sú fiktívne, nepresné a nezakladajú sa na pravde, podnecujú recipienta pri konfrontácii s informáciou prijímanou z iných početných zdrojov informácií k tej istej téme ku kritickému mysleniu a potencujú vôľu po vyhľadaní a osvojení si iných názorov na tému. Uvedené smeruje k sebarealizácii človeka a podporuje nekončiaci spoločenský diskurz k téme. Ústavný súd hodnotí túto skutočnosť ako demokratický prvok slobodnej spoločnosti.

63. V prípade, že orgány verejnej moci rozhodli, že vysielateľ porušil povinnosť (teda zákonné obmedzenie slobody prejavu) uloženú § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, a vysielateľ namieta, že tento zásah do jeho slobody prejavu [spočívajúci v rozhodnutí orgánov verejnej moci, že vysielateľ výkonom svojho práva na slobodu prejavu porušil § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní] zo strany orgánov verejnej moci nebol ústavný (t. j. že vôbec nedošlo ku kolízii slobody prejavu c/a verejného záujmu na ochrane práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti) alebo ústavne proporcionálny (t. j. že síce došlo ku kolízii slobody prejavu c/a verejného záujmu na ochrane práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti, ale v konkrétnom prípade bolo potrebné dať prednosť slobode prejavu), ústavný súd skúma v prípade zásahu do slobody prejavu vysielateľa v záujme orgánmi verejnej moci tvrdenej ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti, (I) či druh predmetného prejavu vysielateľa je chránený v zmysle čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru, (II) či došlo k zásahu do slobody prejavu, (III) či uvedený zásah mal zákonný základ, (IV) a následne skúma samotný prejav perspektívou odpovedí na otázky najmä KTO (aké médium, resp. či redaktor, účastník diskusie, verejný funkcionár, súkromná osoba a pod.), O ČOM (na akú tému), ČO (aké názory, myšlienky a idey), KDE (v rámci akého spravodajského programu a politicko­ publicistického programu), KEDY (či v rámci jedného spravodajského programu a politicko­publicistického programu, alebo opakovane vo viacerých spravodajských programoch a politicko­publicistických programoch a pod.) a AKO (spôsob, rozsah, formulácia a pod.) uviedol. Na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či (IV.a) došlo k šíreniu a uvádzaniu jednostranných názorov, myšlienok a ideí na konkrétnu tému v rámci spravodajských programov a politicko­publicistických programov, ktoré samy osebe ešte neznamenajú kolíziu s verejným záujmom na ochrane práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti alebo porušenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a možnosť sankcionovať vysielateľa, či (IV.b) pri kladnej odpovedi na predchádzajúcu otázku došlo ku kolízii dvoch ústavou chránených záujmov (sloboda prejavu vysielateľa c/a verejný záujem na ochrane práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti) a či (IV.c) pri kladnej odpovedi na otázku v bode IV.b bolo ústavne proporcionálne (test proporcionality; bližšie k testu proporcionality aplikovanému ústavným súdom pozri nález sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. decembra 2009) zasiahnuť zo strany orgánov verejnej moci do slobody prejavu vysielateľa [konštatovať porušenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a sankcionovať za porušenie] v prospech ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti.

66. Po druhé (II), tým, že rada pre vysielanie konštatovala porušenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, ktoré je zákonným obmedzením slobody prejavu, a uložila sankciu za toto porušenie, v spojení s rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré konštatovali zákonnosť a ústavnosť tohto postupu a napadnutého rozhodnutia rady pre vysielanie, došlo k zásahu do slobody prejavu sťažovateľky. Neobstojí tvrdenie najvyššieho súdu, že uložená sankcia nezasahuje do majetkovej sféry sťažovateľky, a preto nemohlo dôjsť k zásahu do jej slobody prejavu. Podľa ústavného súdu nie je dôležité, aký charakter sankcia má. Rozhodujúce je, že orgán verejnej moci vrchnostensky konštatoval porušenie zákonného ustanovenia, ktoré obmedzuje slobodu prejavu vysielateľov, a v záujme pôsobiť preventívne a represívne, a to aj vo vzťahu k budúcemu výkonu sťažovateľkinho práva na slobodu prejavu, uložil sankciu. To znamená, že štát vrchnostensky (mocensky) zasiahol svojím rozhodnutím do sféry slobody prejavu sťažovateľky.

67. Po tretie (III), tento zásah bol z formálneho hľadiska vykonaný na základe zákonného splnomocnenia (prescribed by law; v judikatúre ESĽP sa zisťovanie legality zásahu považuje za tretí krok päťstupňového testu „proporcionality“), ktoré oprávňuje radu pre vysielanie dohliadať na dodržiavanie zákona o vysielaní (§ 4 zákona o vysielaní) a umožňuje ukladať aj ten druh sankcie, ktorý bol sťažovateľke uložený (§ 64 a nasl. zákona o vysielaní).

68. Na tomto mieste je potrebné preskúmať samotný obsah prejavu (IV), ktorý bol sťažovateľke radou pre vysielanie vytknutý, a toto vytknutie bolo aprobované aj všeobecnými súdmi.

AKO – Informácia bola recipientom oznámená formou prečítania krátkej správy redaktorom spravodajského programu v spojení s vizuálnym (obrazovým) materiálom. Informácia bola stručná, jasná, vecná, obsahovala hodnotiaci úsudok redaktora vo vzťahu k osobe jej politickej kariéry („ je veľmi rozhorčená. V poslednej dobe sa jej úplne rúti politická kariéra v SNS“). Informácia bola aktuálna a odrážala v tom čase stav veci v politickej strane SNS, bola zrozumiteľná. Redaktor situáciu v politickej strane SNS bližšie nehodnotil, nevnášal do správy vlastné preferencie vo vzťahu k zmieneným politicky činným osobám.

69. V tomto štádiu prieskumu vzhľadom na uvedené odpovede na už položené otázky a požiadavku § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní je nutné posúdiť, či došlo zo strany sťažovateľky k šíreniu a uvádzaniu jednostranných názorov, myšlienok a ideí (IV.a) na konkrétnu tému v spravodajskej relácii Noviny.

70. Podľa ústavného súdu v krátkej správe odvysielanej sťažovateľkou v spravodajskom programe Noviny dňa 24. novembra 2010 informujúcej recipientov o aktuálnom dianí v politickej strane SNS bolo v rámci informácie oznámené iba stanovisko (názor) v tom čase politicky činnej osoby , podľa ktorého za situáciu v politickej strane SNS zodpovedá , ktorý podľa vyjadreného názoru využíva politickú stranu SNS na svoje záujmy.

72. Z dôvodu celostného pohľadu a rozvoja ľudských práv treba ďalej uviesť, že je potrebné opätovne odmietnuť právny názor rady pre vysielanie, ako aj všeobecných súdov, že výkon práva na slobodu prejavu sa v tomto prípade sťažovateľky dostal do kolízie s právom verejnosti na objektívne informácie. Ako už ústavný súd uviedol (pozri bod 61), právo prijímať informácie v zmysle čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru zahŕňa právo prijímať informácie tak pravdivé, overiteľné (pričom povinnosť poskytovať pravdivé a overiteľné informácie sa vzťahuje na informovanie orgánov verejnej moci o svojej činnosti v zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy) a neutrálne, ako aj fiktívne, neoveriteľné, nepravdivé alebo pravdu skresľujúce či prezentujúce určitý svetonázor. Právo na informácie v tomto prípade nie je referenčnou normou, ktorej ochranu by bolo možné pomeriavať so slobodou prejavu vysielateľov, teda sťažovateľky. V tomto smere všeobecné súdy a rada pre vysielanie aplikovali na sťažovateľkin prípad nesprávnu referenčnú ústavnú normu, v prospech domnelej ochrany ktorej všeobecné súdy zasiahli do slobody prejavu sťažovateľky konštatovaním porušenia § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a aprobovaním uloženej sankcie. Slobodu prejavu sťažovateľky bolo možné obmedziť (zasiahnuť do rozhodnutia orgánu verejnej moci) iba v prípade kolízie s ochranou práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranou verejného zdravia a mravnosti v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy alebo čl. 10 ods. 2 dohovoru.

75. Možno ešte doplniť, že sťažovateľkou odvysielaná informácia nebola predmetom opakovaného a dlhodobého šírenia zo strany sťažovateľky. Vzhľadom na jej obsah, formu, jednorazovosť a intenzitu informácia nebola schopná ovplyvniť recipienta v tom smere, že by na jej základe mal nedostatočný (príp. zavádzajúci) obraz o politickej situácii v politickej strane SNS, v dôsledku čoho by bol recipient ovplyvnený (pozitívne či negatívne) v prípadnom uplatnení aktívneho volebného práva vo vzťahu k politickej strane SNS. Rovnako táto informácia nebola schopná najmä pre jej jednorazovosť, neopakovateľnosť a nízku intenzitu zasiahnuť do demokratického volebného procesu alebo do politického uplatnenia politickej strany SNS alebo deformovať všeobecný politický súboj, či mariť chod akýchkoľvek verejných procesov štandardne sa uplatňujúcich v demokratickom verejnom živote.

78. Na tomto mieste je preto bez právneho významu pokračovať v teste proporcionality (IV.c) v zmysle skúmania, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný ochrane verejného záujmu v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru, keďže v zmysle predchádzajúcich stanovísk nemohol smerovať k ochrane práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy alebo čl. 10 ods. 2 dohovoru. Zásah do slobody prejavu sťažovateľky by teda zároveň neprešiel testom dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect; v zmysle judikatúry ESĽP spravidla štvrtým krokom testu „proporcionality“), teda testom vhodnosti (Geeignetheit) a testom racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom, keďže cieľ, ktorý by bol dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu, v tomto prípade ani neexistoval, o to viac k jeho ochrane zásah do slobody prejavu sťažovateľky ani nemohol smerovať.

79. Tým, že najvyšší súd v rámci konania o odvolaní sťažovateľky proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sám interpretoval a aplikoval § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní (najmä interpretácia pojmov „objektívnosť“ a „nestrannosť“) v spojení s právom na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru a ústavnou limitáciou v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru spôsobom, ktorý nezodpovedá ústavným požiadavkám na ochranu slobody prejavu sťažovateľky v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru, pričom zároveň aproboval identickú interpretáciu uvedených právnych noriem zo strany krajského súdu a rady pre vysielanie, porušil sťažovateľkino právo na slobodu prejavu a základné právo slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy a právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 10 ods. 2 dohovoru.

82. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

83. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov (porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).

86. Už uvedený nedostatok napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu postačuje na konštatovanie porušenia sťažovateľkinho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu jeho zjavnej neodôvodnenosti, keďže najvyšší súd neodpovedal v napadnutom rozhodnutí na právne relevantné ťažiskové otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany poskytovanej sťažovateľke v konaní o odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.

87. Nota bene ústavný súd dopĺňa, že podmienku aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie pred najvyšším súdom v rámci správneho súdnictva ústavný súd považuje za splnenú v zmysle judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzťahuje aj na konania pred odvolacím alebo kasačným súdom, pokiaľ je otázkou tohto konania aj ochrana dohovorom chránených záujmov dotknutej osoby (porov. Delcourt v. Belgicko, č. 2689/65,

rozsudok

ESĽP zo 17. 1. 1970, body 25 – 26), pričom z hľadiska ratione materiae sa konanie pred najvyšším súdom týkalo o. i. aj práva zaručeného dohovorom (právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru), pričom v takom prípade je čl. 6 ods. 1 aplikovateľný aj na konanie pred správnym súdom (rovnaké závery porov. mutatis mutandis napr. v Uzukauskas v. Litva, č. 16965/04, rozsudok ESĽP zo 6. 7. 2010, body 32 – 39).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 3 a čl. 46 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru

88. Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

89. Cenzúra (priama cenzúra) v ústavnoprávnom ponímaní znamená najmä politicky motivovaný zásah orgánov verejnej moci do slobody prejavu dotknutého subjektu (porov. III. ÚS 308/06) spočívajúci v posudzovaní obsahu názorov, myšlienok, ideí, faktov, ako aj formu ich šírenia a zobrazenia, ktoré zamýšľa dotknutý subjekt (fyzická osoba, médium, vydavateľ a pod.) v budúcnosti šíriť (ex ante kontrola) alebo ktoré už boli verejnosti sprístupnené (ex post kontrola) s cieľom predovšetkým z politických dôvodov pozmeniť alebo úplne negovať tieto názory, myšlienky, idey alebo fakty alebo ich formu šírenia a zobrazovania (porov. mutatis mutandis III. ÚS 42/09). Charakter priamej cenzúry môže mať aj zásah do slobody prejavu spočívajúci v zákaze šírenia alebo dodatočnom zákaze šírenia určitého druhu informácií, ktoré boli v minulosti bez obmedzení šírené (napr. zákaz alebo dodatočný zákaz vydávať tlač, zákaz alebo dodatočný zákaz pôsobiť médiu na mediálnom trhu, zákaz verejne publikovať alebo zákaz ďalej verejne publikovať a pod.) z dôvodov vzťahujúcich sa na dotknutý subjekt alebo obsah šírených názorov, myšlienok, ideí, ktoré dotknutý subjekt v minulosti alebo v danom čase šíril alebo šíriť chcel, ak nejde o zákaz alebo dôvody, ktoré sú ústavou alebo dohovorom ospravedlniteľné, resp. ide o zákaz a dôvody politicky motivované v zmysle politickej „nevhodnosti“ dotknutého subjektu alebo určitého druhu informácií.

90. V prípade sťažovateľky však sťažovateľke nebolo zabránené verejne odprezentovať informáciu ani nebolo do obsahu informácie dodatočne (ani počiatočne) fakticky alebo materiálne zasahované zo strany orgánov verejnej moci v zmysle v predchádzajúcom bode uvedených kritérií. Napadnuté rozhodnutie rady pre vysielanie a napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov ani nijako neovplyvnili právo sťažovateľky naďalej pôsobiť na mediálnom trhu.

95. Čo sa týka namietaného porušenia sťažovateľkiných práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka nebola v konaní pred najvyšším súdom v postavení osoby obvinenej z trestného činu, resp. z činu, ktorý je v zmysle judikatúry ESĽP považovaný za trestný. Rovnako charakter konania pred najvyšším súdom nemožno hodnotiť ako trestný.

96. Vzhľadom na charakter konania pred radou pre vysielanie a sankcie, ktoré je rada pre vysielanie oprávnená v zmysle zákona o vysielaní uložiť, by však bolo ústavne relevantné aplikáciu/neaplikáciu čl. 6 ods. 3 dohovoru na konanie pred radou pre vysielanie v sťažovateľkinom prípade posúdiť na základe tzv. Engelovských kritérií ustálených primárne pre účely interpretácie pojmu „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 dohovoru (porov. Zolotukhin v. Rusko, č. 14939/03, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 2. 2009, bod 53; Khmel v. Rusko, č. 20383/04, rozsudok ESĽP z 12. 12. 2013, bod 59). Uvedené posúdenie by bolo primárne úlohou krajského súdu a následne odvolacieho najvyššieho súdu, pričom ústavný súd by mohol porušenie čl. 6 ods. 3 dohovoru v súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu skúmať iba v prípade, že sťažovateľka sa ochrany práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 3 dohovoru domáhala už v konaní pred krajským súdom a následne najvyšším súdom, a tieto by sa vôbec nezaoberali otázkou aplikácie čl. 6 ods. 3 dohovoru alebo nesprávne vyhodnotili aplikáciu čl. 6 ods. 3 dohovoru na konanie pred radou pre vysielanie. Ústavný súd však z priložených príloh zistil, že sťažovateľka sa v podanej žalobe o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia rady pre vysielanie ani v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu nedomáhala ochrany práv podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru a námietku porušenia práv podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru vzniesla až pred ústavným súdom.

101. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola priemerná mesačná mzda v národnom hospodárstve Slovenskej republiky v prvom polroku 2011 vo výške 763 eur a v prvom polroku 2013 vo výške 804 eur (§ 1 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v roku 2012 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 254,33 eur (2 x 127,16 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 15,26 eur (2 x 7,63 eur). Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia taktiež za jeden úkon právnej služby v roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 134 eur a 1 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 8,04 eur. Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je Advokátska kancelára Bugala – Ďurček, s. r. o., v rámci ktorej pôsobí advokát sťažovateľky, subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH SK2022313073). Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 493,96 eur (411,63 eur + 20 % DPH).

102. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie, keďže v danom prípade porušenie ústavou a dohovorom zaručených práv sťažovateľky je v plnej miere kompenzované zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 5 výroku nálezu).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2014