II. ÚS 312/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla 2014 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013, ako aj v spojení s rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“) č. k. PK­2 T 18/2009­1138 zo 17. júla 2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. júna 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že na sťažovateľa a na , a bola podaná obžaloba za to, že v nezistenom období od 1. mája 2007 do 11. marca 2007 si ako poslanec Mestského zastupiteľstva mesta (ďalej len „zastupiteľstvo“) dal sľúbiť od prostredníctvom finančnú hotovosť v presne nezistenej výške za to, že na rokovaniach zastupiteľstva bude hlasovať za schválenie v obžalobe uvedených návrhov a zabezpečí aj ďalšie poslanecké hlasy, pričom 12. marca 2008 konkretizoval výšku vopred sľúbeného úplatku 340 000 Sk, keďže sľub splnil, za návrhy hlasoval a zabezpečil ďalšie poslanecké hlasy.

Rozsudkom špecializovaného súdu č. k. PK­2 T 18/2009­853 zo 16. apríla 2010 bolo vyslovené, že sťažovateľ si v súvislosti s obstaraním veci všeobecného záujmu cez sprostredkovateľa pre seba a pre inú osobu dal sľúbiť úplatok, čím spáchal zločin prijímania úplatku podľa ustanovenia § 329 ods. 1 Trestného zákona.

Na základe podnetu sťažovateľa zo 4. júla 2013 podal minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) 20. decembra 2013 dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013, a to z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku [správne má byť „z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) a ods. 3“, pozn.], teda pre zásadné porušenie práva na obhajobu, ďalej za to, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a tiež za to, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia (správne má byť „pre zásadné porušenie práva na obhajobu“, pozn.), ďalej za to, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, tiež za to, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, a napokon za to, že rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak boli pri zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla 2014 bolo dovolanie ministra zamietnuté, pretože dovolací dôvod podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku nebol preukázaný. Podľa názoru najvyššieho súdu konajúce súdy sa veľmi starostlivo a podrobným spôsobom zaoberali skutkovým stavom, dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom a dospeli k správnym skutkovým a právnym záverom. V neposlednom rade podľa názoru najvyššieho súdu minister dovolacie dôvody podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku žiadnym spôsobom neodôvodnil a neuviedol, v čom konkrétne vidí ich naplnenie (len na ne formálne odkázal). Preto najvyšší súd tieto dovolacie dôvody nepreskúmaval.

V súvislosti s nepreukázaním spáchania skutku uvedeného v obžalobe sťažovateľ poukazuje na to, že ani k jednému z konaní vyplývajúcich z obžaloby, resp. z odsudzujúceho rozsudku, nedošlo. Mieri tým na záver najvyššieho súdu, podľa ktorého bol trestný čin dokonaný prijatím sľubu v situácii, keď sťažovateľ ako verejný činiteľ (poslanec) prijal sľub úplatku v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu, teda v súvislosti s plnením verejných úloh, ktorým v danom prípade bolo hlasovanie za odpredaj majetku mesta na rokovaní zastupiteľstva v prospech . Ak je vykonaným dokazovaním preukázané, že konanie, ktoré tvorí podstatu skutku, za ktorý je sťažovateľ stíhaný, sa nestalo, nie je ani možné ho za takéto konanie odsúdiť. V predmetnom prípade treba za relevantné konanie a relevantný následok považovať „sľúbenie si úplatku za hlasovanie, zabezpečenie ďalších hlasov a samotné hlasovanie sťažovateľa za návrhy“. Ani k jednému z týchto konaní na strane sťažovateľa nedošlo. „Sľúbenie si úplatku“ bolo v priebehu konania preukazované výlučne nepriamo a selektívne vyberanými dôkazmi, ktoré navyše jasne, zrozumiteľne a jednoznačným spôsobom takéto konanie sťažovateľa nepreukázali. Zo strany sťažovateľa nedošlo ani k „zabezpečeniu ďalších hlasov“, čo potvrdili všetky svedecké výpovede poslancov, podľa ktorých sťažovateľ ich o hlasovanie nežiadal, nič im za to nesľúbil a ani od neho nič nežiadali. Svedkovia dokonca výslovne uviedli, že sťažovateľ s nimi o žiadosti ani nehovoril. V neposlednom rade je dôležité, že sa sťažovateľ rokovania zastupiteľstva 11. marca 2008 ani nezúčastnil. Pritom všeobecné súdy porušili sťažovateľovo základné právo na obhajobu, pretože mu nedovolili preukázať dokazovaním, že sa na hlasovaní o tomto bode programu nezúčastnil. Túto skutočnosť preukazuje prepis hovoru č. 221 z 12. marca 2008 o 8.36 h, resp. prepis hovoru č. 220 z 12. marca 2008 o 8.32 h, ako aj ďalšie prepisy hovorov. Tieto prepisy nepochybne zakladajú dôvodnú pochybnosť o tom, či sťažovateľ skutočne hlasoval za odpredaj majetku . Možno preto podľa sťažovateľa konštatovať, že sa skutok preukázateľne nestal.

V súvislosti s nezákonnosťou vykonaných dôkazov a neprípustnou selekciou sťažovateľ pripomína, že opakovane poukazoval na nezákonnosť vydaných príkazov na odpočúvanie a vykonanie záznamu telekomunikačnej prevádzky. Správa prečítaná ako dôkaz na hlavnom pojednávaní 16. júla 2012 neverifikovala zákonnosť a úplnosť vykonaných odposluchov, keďže je datovaná z apríla 2012 a bola doplňovaná dodatkami zo dňa, kedy sa vykonávalo hlavné pojednávanie. Správa teda nebola spracovaná po vykonaní odposluchov a nebola zaslaná spolu s ich prepismi vyšetrovateľovi, ale na dožiadanie súdu bola ako informácia dodatočne spracovaná. Preto nebolo možné verifikovať, ktoré osoby uskutočnili hovor. Podľa názoru sťažovateľa došlo týmto postupom k porušeniu ustanovení § 270 ods. 2 a § 115 ods. 6 Trestného poriadku, keďže v správe absentujú jej viaceré podstatné obsahové náležitosti a nie je možné verifikovať zákonnosť a úplnosť vykonaných dôkazov. Obsahom správy mal byť aj záznam, že sa uskutočnil rozhovor medzi sťažovateľom a jeho obhajcom a že záznam tohto hovoru bol predpísaným spôsobom zničený. Absencia takéhoto záznamu spôsobuje, že prepisy nie je možné verifikovať a ich porovnaním s evidenciou hovorov od mobilného operátora vznikajú závažné pochybnosti o ich úplnosti, objektívnosti a najmä zákonnosti. Za nezákonnosť vykonaných dôkazov treba považovať podľa sťažovateľa aj odmietnutie vykonať porovnanie zoznamu hovorov od mobilného operátora so zoznamom vykonaných odposluchov. Tým došlo k vylúčeniu dôkazov svedčiacich v prospech sťažovateľa, k neprípustnej selekcii, a teda i k znemožneniu uplatnenia základného práva sťažovateľa na účinnú obhajobu. Neboli vykonané všetky prepisy hovorov uskutočnených v rozhodnom období, pretože došlo k účelovému a selektívnemu výberu iba tých, ktoré boli v neprospech sťažovateľa. Zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdu došlo k priamemu napomáhaniu žalujúcej strane v neprospech sťažovateľa. Nikto totiž podľa sťažovateľa nie je oprávnený podľa vlastných kritérií vykonávať selekciu dôkazov, resp. viesť konanie určitým smerom.

V súvislosti s arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou rozhodnutia sťažovateľ zdôrazňuje, že podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 15/2010 z 2. júna 2011 bolo potrebné dôkazy opakovať, vykonať ďalšie dôkazy, verifikovať získané záznamy z odposluchov a posúdiť ich z hľadiska súladu s Trestným poriadkom, zabezpečiť všetky nahrávky telefonických hovorov a náležite zistiť skutkový stav. Následne bez toho, aby si špecializovaný súd tieto svoje povinnosti splnil, najvyšší súd v novom odvolacom rozhodnutí označil skutkový stav za náležite zistený. V skutočnosti totiž špecializovaný súd nepostupoval dôsledne v intenciách základných procesných zásad, a teda nezistil dostatočne skutkový stav a nevykonal dôkazy potrebné na posúdenie veci. Nebola splnená povinnosť zachovať nestrannosť bez toho, aby sa napomáhalo jednej alebo druhej strane selektívnym vykonávaním dôkazov v neprospech sťažovateľa. Týmto spôsobom došlo podľa sťažovateľa k hrubému porušeniu jeho práv na obhajobu.

V súvislosti s nenaplnením obligatórneho znaku trestného činu sťažovateľ uvádza, že v celom priebehu prípravného konania nebol predložený jediný dôkaz, ktorý by preukazoval jeho úmyselné konanie smerujúce k tomu, aby si dal pre seba alebo pre iného sľúbiť úplatok.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 v spojení s konaním vedeným najvyšším súdom pod sp. zn. 5 To 11/2012 a špecializovaným súdom pod sp. zn. PK­2 T 18/2009 s tým, aby boli uznesenia najvyššieho súdu zo 7. apríla 2014 a z 25. apríla 2013, ako aj rozsudok špecializovaného súdu zo 17. júla 2012 zrušené a vec bola vrátená špecializovanému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla 2014 vyplýva, že ním bolo podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku zamietnuté dovolanie ministra proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013.

zaoberali. V dovolacom konaní ani za súčasného použitia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku neprichádza do úvahy iné hodnotenie dôkazov súdmi, ak je toto založené na prísnom logickom úsudku, ku ktorému konajúce súdy dospeli na podklade starostlivého posúdenia každého vykonaného dôkazu z hľadiska jeho prípustnosti, závažnosti a vierohodnosti. Z toho vyplýva, že dovolací súd na podklade tohto dovolania preskúmava hranice dokazovania predmetného trestného činu z hľadiska množstva a kvality dôkazov, avšak samotný rozsah hodnotenia dôkazov skúma iba z aspektov zákonnosti, závažnosti a vierohodnosti. Minister odôvodnil dovolanie tým, že nebolo preukázané, aby sa sťažovateľ dopustil konania popísaného v skutkovej vete rozsudku špecializovaného súdu, pričom mala byť porušená zásada „in dubio pro reo“.

voľne podľa vnútorného presvedčenia a po starostlivom, objektívnom a nestrannom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v súhrne, potom nie je dôvod rozhodovať v prospech obvineného, i keď sú medzi dôkazmi určité rozpory. Rozpory, na ktoré minister poukazoval (niektoré klamlivé tvrdenia týkajúce sa telefonických hovorov so sťažovateľom), v kontexte vykonaných dôkazov, získaných najmä z odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky medzi a (10. decembra 2007, 11. decembra 2007, 28. februára 2007, 11. marca 2008, 12. marca 2008, 25. marca 2008) a medzi a sťažovateľom (25. februára 2008, 11. marca 2008, 12. marca 2008 a 25. marca 2008), nezakladajú dôvodnú pochybnosť o vine sťažovateľa. Špecializovaný súd po vrátení veci odvolacím súdom vykonal na hlavnom pojednávaní v dňoch 16. a 17. júla 2012 dokazovanie prehratím zvukových záznamov z uskutočnenej telekomunikačnej prevádzky, pripojil do spisu prepisy jednotlivých záznamov, ktoré zaslal aj procesným stranám a oboznámil ich so správami o odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky.

Tvrdenie o určitej selekcii a hodnotení dôkazov len v neprospech obvineného je len prenosom námietok sťažovateľa z konania predchádzajúceho zrušeniu rozsudku zo 16. apríla 2010, ktoré je navyše po predchádzajúcom vrátení veci už zjavne neopodstatnené.

Nie je rozhodujúce, či dôjde k splneniu sľubu. Trestný čin bol dokonaný prijatím sľubu v situácii, keď sťažovateľ ako verejný činiteľ tak urobil v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu. Úplatok bol sťažovateľovi prisľúbený jednak za to, že zabezpečí ďalšie poslanecké hlasy, ale aj za to, že bude za návrhy hlasovať, čo 11. marca 2008 aj urobil. Toto konanie preukazuje najmä komunikácia medzi a sťažovateľom vyplývajúca z odposluchov a záznamov telekomunikačnej prevádzky z 25. februára 2008, 11. marca 2008, 12. marca 2008 a 25. marca 2008, resp. jednotlivé skutočnosti zistené z týchto hovorov, ktoré zodpovedajú skutočnostiam zisteným z telefonických hovorov medzi a (z 10. decembra 2007, 11. decembra 2007, 28. februára 2008, 11. marca 2008, 12. marca 2008 a 25. marca 2008).

Predmetnú informáciu následne potvrdil aj v telefonickom rozhovore toho istého dňa, keď uviedol: „musel som tých mojich pod krk chytiť, lebo oni, že to nemôžu, keď taký článok vyšiel, že čo na to povedia novinári“ a „aj tak to dostal (rozumej ) za tretinovú cenu aj v danom stave (v dezolátnom stave), v akom je“. Na záver tohto telefonátu sťažovateľ opätovne zdôraznil, že „dokopy zabezpečil 17 hlasov“ a že „aj ty viacej zarobíš“ (rozumej ), pričom „on (rozumej ) neprerobí ani halier na tom“.

V ďalšom telefonickom rozhovore ubezpečil sťažovateľa, že „všetko normálne zaplatí, len chce, aby to bolo podpísané primátorom“, pričom v tejto súvislosti spomenul aj konkrétnu sumu, ktorá mala byť sťažovateľovi vyplatená za získané hlasy, t. j. 340 000 Sk.

Vo vzťahu k uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku je potrebné poukázať na ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého podnet ministrovi môže podať len osoba, ktorej zákon nepriznáva právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v § 372 ods. 1 Trestného poriadku (podmienka využitia zákonného práva podať riadny opravný prostriedok). Je zrejmé, že zákon nepriznáva obvinenému právo podať podnet na podanie dovolania ministrovi z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, keďže mu žiadna okolnosť nebráni v tom, aby takéto dovolanie prostredníctvom svojho obhajcu podal aj sám. Napriek tomu, že minister podal dovolanie nielen z dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, ale aj z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku, tieto žiadnym spôsobom neodôvodnil a neuviedol, v čom konkrétne vidí ich naplnenie. Nadväzujúc na uvedené, najvyšší súd tieto dovolacie dôvody, na naplnenie ktorých minister len formálne odkázal, nepreskúmaval.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013 v spojení s rozsudkom špecializovaného súdu č. k. PK­2 T 18/2009­1138 zo 17. júla 2012, proti uvedenému rozsudku špecializovaného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo napokon sťažovateľ aj využil, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania, pričom proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013 bolo možné podať dovolanie, tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla 2014. Túto časť sťažnosti treba považovať sčasti za neprípustnú a sčasti za zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ v podanej sťažnosti vo viacerých súvislostiach namieta jednak porušenie práva na obhajobu, ale tiež použitie nezákonne získaných, resp. nezákonne vykonaných dôkazov.

V súvislosti s porušením práva na obhajobu namieta, že mu nebolo umožnené preukázať dokazovaním, že sa na hlasovaní zastupiteľstva nezúčastnil, nebolo náležite zdôvodnené, prečo neboli akceptované v rámci obhajoby niektoré jeho dôkazné návrhy a napomáhalo sa obžalobe selektívnym vykonávaním len tých dôkazov, ktoré boli v jeho neprospech.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu sa javí ako podrobná, dostatočná a presvedčivá. Nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na hodnotenie dôkazov odlišný názor, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených práv.

Je zrejmé, že z pohľadu všeobecných súdov rozhodujúce boli záznamy odposluchov telefonických rozhovorov, ku ktorým došlo medzi stíhanými osobami. Za situácie, keď obsah týchto telefonátov nebol vždy v plnom súlade so svedeckými výpoveďami, súdy uverili obsahu telefonických hovorov. Rozhodne tým neprekročili hranice voľného hodnotenia dôkazov. Sem spadajú rozpory v otázke, či sťažovateľ zabezpečil alebo nezabezpečil hlasy ďalších poslancov, či sa vôbec zúčastnil hlasovania, či si nechal sľúbiť za súhlas prevodu nehnuteľnosti úplatok. Hoci zo svedeckých výpovedí poslancov aktivity sťažovateľa nevyplývajú, sú však zrejmé z odposluchov, na ktoré najvyšší súd podrobne poukázal. Napokon neobstojí ani námietka, že špecializovaný súd nerešpektoval všetky pokyny najvyššieho súdu v rámci vrátenia veci na ďalšie konanie. Sťažovateľ ani neuviedol, v čom konkrétne mal v tomto smere špecializovaný súd pochybiť.

Ústavný súd považuje napokon za potrebné poznamenať, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať v rámci konania o dovolaní ministra vyjadrenie k dovolaniu (z uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že vyjadrenie podal iba príslušný prokurátor). Pokiaľ teraz v konaní vedenom ústavným súdom sa snažil dovolaciu argumentáciu ministra doplniť, resp. rozšíriť, treba to považovať za neprípustné v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ mal možnosť svoju terajšiu argumentáciu uplatniť v rámci dovolania podaného ministrom, čo však neurobil.