II. ÚS 312/2016
ECLI:SK:USSR:2016:2.US.312.2016.1
- Súd
- Ústavný súd Slovenskej republiky
- Sudca
- Ladislav Orosz
- IČS
- 4853/2015
- Zdroj
- PDF ↗
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 312/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 4853/2015, Rvp 4854/2015, Rvp 4855/2015, Rvp 4856/2015, Rvp 4857/2015, Rvp 4858/2015, Rvp 4859/2015, Rvp 4860/2015, Rvp 4861/2015, Rvp 4862/2015, Rvp 4863/2015, Rvp 4864/2015, Rvp 4865/2015, Rvp 4866/2015, Rvp 4867/2015, Rvp 4868/2015, Rvp 4869/2015, Rvp 4870/2015, Rvp 4871/2015, Rvp 4872/2015, Rvp 4873/2015, Rvp 4874/2015, Rvp 4875/2015, Rvp 4876/2015, Rvp 4877/2015, Rvp 4878/2015, Rvp 4879/2015, Rvp 4880/2015, Rvp 4881/2015, Rvp 4882/2015, Rvp 4883/2015, Rvp 4884/2015, Rvp 4885/2015, Rvp 4886/2015, Rvp 4887/2015, Rvp 4888/2015, Rvp 4889/2015, Rvp 4890/2015, Rvp 4891/2015, Rvp 4892/2015, Rvp 4893/2015, Rvp 4894/2015, Rvp 4895/2015, Rvp 4896/2015, Rvp 4897/2015, Rvp 4898/2015, Rvp 4899/2015, Rvp 4900/2015, Rvp 4901/2015, Rvp 4902/2015, Rvp 4903/2015, Rvp 4904/2015, Rvp 4905/2015 a Rvp 4906/2015 vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 2 Co 173/2014 z 12. januára 2015 (Rvp 4853/2015), sp. zn. 14 Co 91/2014 z 22. januára 2015 (Rvp 4854/2015), sp. zn. 2 Co 176/2014 z 12. januára 2015 (Rvp 4855/2015), sp. zn. 13 Co 140/2014 z 10. decembra 2014 (Rvp 4856/2015), sp. zn. 2 Co 144/2014 z 12. januára 2015 (Rvp 4857/2015), sp. zn. 6 Co 260/2014 z 15. januára 2015 (Rvp 4858/2015), sp. zn. 6 Co 229/2015 z 15. januára 2015 (Rvp 4859/2015), sp. zn. 6 Co 251/2014 z 15. januára 2015 (Rvp 4860/2015), sp. zn. 6 Co 226/2014 z 15. januára 2015 (Rvp 4861/2015), sp. zn. 6 Co 230/2014 z 15. januára 2015 (Rvp 4862/2015), sp. zn. 5 Co 196/2014 z 9. decembra 2014 (Rvp 4863/2015), sp. zn. 5 Co 191/2014 z 9. decembra 2014
(Rvp 4864/2015), sp. zn. 2 Co 197/2014 z 15. decembra 2014 (Rvp 4865/2015), sp. zn. 2 Co 191/2014 z 15. decembra 2014 (Rvp 4866/2015), sp. zn. 17 Co 271/2014 z 11. decembra 2014 (Rvp 4867/2015), sp. zn. 7 Co 292/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4868/2015), sp. zn. 7 Co 227/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4869/2015), sp. zn. 5 Co 205/2014 z 22. januára 2015 (Rvp 4870/2015), sp. zn. 7 Co 289/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4871/2015), sp. zn. 7 Co 287/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4872/2015), sp. zn. 7 Co 286/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4873/2015), sp. zn. 15 Co 83/2014 z 10. decembra 2014 (Rvp 4874/2015), sp. zn. 7 Co 285/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4875/2015), sp. zn. 5 Co 204/2014 z 22. januára 2015 (Rvp 4876/2015), sp. zn. 7 Co 201/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 4877/2015), sp. zn. 6 Co 109/2014 zo 4. novembra 2014 (Rvp 4878/2015), sp. zn. 7 Co 254/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4879/2015), sp. zn. 21 Co 212/2014 z 18. decembra 2014
(Rvp 4880/2015), sp. zn. 10 Co 66/2014 z 20. novembra 2014 (Rvp 4881/2015), sp. zn. 9 Co 138/2014 zo 17. decembra 2014 (Rvp 4882/2015), sp. zn. 7 Co 239/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4883/2015), sp. zn. 7 Co 189/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 4884/2015), sp. zn. 21 Co 163/2014 z 11. novembra 2014 (Rvp 4885/2015), sp. zn. 7 Co 200/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 4886/2015), sp. zn. 8 Co 200/2014 z 23. októbra 2014 (Rvp 4887/2015), sp. zn. 21 Co 171/2014 z 11. novembra 2014 (Rvp 4888/2015), sp. zn. 13 Co 124/2014 z 25. novembra 2014 (Rvp 4889/2015), sp. zn. 2 Co 178/2014 z 12. januára 2015 (Rvp 4890/2015), sp. zn. 21 Co 219/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4891/2015), sp. zn. 1 Co 267/2014 a jeho rozsudkom zo 14. januára 2015 (Rvp 4892/2015), sp. zn. 3 Co 104/2014 zo 14. januára 2015 (Rvp 4893/2015), sp. zn. 7 Co 333/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4894/2015, Rvp 4896/2015), sp. zn. 15 Co 92/2014 z 10. decembra 2014 (Rvp 4895/2015),
sp. zn. 7 Co 288/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4897/2015), sp. zn. 7 Co 283/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4898/2015), sp. zn. 5 Co 158/2014 z 22. januára 2015 (Rvp 4899/2015), sp. zn. 2 Co 165/2014 z 12. januára 2015 (Rvp 4900/2015), sp. zn. 1 Co 227/2014 zo 14. januára 2015 (Rvp 4901/2015), sp. zn. 11 Co 88/2014 z 25. novembra 2014 (Rvp 4902/2015), sp. zn. 8 Co 201/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 4903/2015), sp. zn. 8 Co 199/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 4904/2015), sp. zn. 18 Co 163/2014 z 10. novembra 2014 (Rvp 4905/2015), sp. zn. 7 Co 202/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 4906/2015), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami: Rvp 4853/2015, Rvp 4854/2015, Rvp 4855/2015, Rvp 4856/2015, Rvp 4857/2015, Rvp 4858/2015, Rvp 4859/2015, Rvp 4860/2015, Rvp 4861/2015, Rvp 4862/2015, Rvp 4863/2015, Rvp 4864/2015, Rvp 4865/2015, Rvp 4866/2015, Rvp 4867/2015, Rvp 4868/2015, Rvp 4869/2015, Rvp 4870/2015, Rvp 4871/2015, Rvp 4872/2015, Rvp 4873/2015, Rvp 4874/2015, Rvp 4875/2015, Rvp 4876/2015, Rvp 4877/2015, Rvp 4878/2015, Rvp 4879/2015, Rvp 4880/2015, Rvp 4881/2015, Rvp 4882/2015, Rvp 4883/2015, Rvp 4884/2015, Rvp 4885/2015, Rvp 4886/2015, Rvp 4887/2015, Rvp 4888/2015, Rvp 4889/2015, Rvp 4890/2015, Rvp 4891/2015, Rvp 4892/2015, Rvp 4893/2015, Rvp 4894/2015, Rvp 4895/2015, Rvp 4896/2015, Rvp 4897/2015, Rvp 4898/2015, Rvp 4899/2015, Rvp 4900/2015, Rvp 4901/2015, Rvp 4902/2015, Rvp 4903/2015, Rvp 4904/2015, Rvp 4905/2015 a Rvp 4906/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4853/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
Odôvodnenie:
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. apríla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (spolu ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňa v konaniach vedených Okresným súdom Prešov, Okresným súdom Humenné, Okresným súdom stará Ľubovňa, Okresným súdom Svidník, Okresným súdom Kežmarok, Okresným súdom Vranov nad Topľou a Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkom okresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými rozsudkami potvrdil rozhodnutia okresných súdov.
Podľa názoru sťažovateľky odvolacie súdy „spôsobili“ porušenie jej základných práv, „osobitne: - základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu); - základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:
„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu... 2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým... 3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech... 4. ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené... 5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušenie konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o veciach sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto: 1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia; 2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými; 3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania; 4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené; 5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutí prerušenia súdneho konania.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd preskúmal napadnuté rozsudky krajského súdu a zistil, že v relevantnej časti ich odôvodnenia krajský súd zhodne dospel k záveru, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu, pričom tento svoj záver aj primeraným spôsobom odôvodnil. Krajský súd sa osobitne zaoberal skutočnosťou, či postupom príslušných okresných súdov v namietaných exekučných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či je tak daný základ pre priznanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnako sa zaoberal aj námietkou sťažovateľky, podľa ktorej v jej veciach rozhodoval vylúčený sudca, ako aj námietkou, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a tiež námietkou týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozsudkov.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých rozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutia odôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, ústavný súd považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých rozsudkov prejavy svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd tiež konštatuje, že s ústavnou udržateľnosťou právnych záverov krajských súdov ako odvolacích súdov vo vzťahu k v zásade identickým námietkam sťažovateľky, ktoré formuluje paušálne bez ohľadu na konkrétne okolnosti posudzovaných prípadov, sa už mnohokrát podrobne vysporiadal vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014), s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a, aplikujúc zásadu hospodárnosti svojho rozhodovania, na v nich obsiahnutú argumentáciu v podrobnostiach odkazuje.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016