II. ÚS 316/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 316/2015­22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Júliusom Jánošíkom, Klincová 35, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 431/2010­192 z 24. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 96/2013 z 21. januára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 23. apríla 2007 uplatnila proti Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s. (ďalej aj „odporkyňa“ alebo „všeobecná zdravotná poisťovňa“), nárok na zaplatenie istiny z dôvodu oneskoreného uhradenia faktúr za lieky a zdravotnícke pomôcky zo strany zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA DRUŽSTEVNÁ ZDRAVOTNÁ POISŤOVŇA (ďalej len „zdravotná poisťovňa Perspektíva“) s vyčíslením sankcie 0,1 % z omeškania za každý deň omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr podľa § 34 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení účinnom v rozhodnom čase [ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.” (17. júla 1999, pozn.)]. Zdravotná poisťovňa Perspektíva bola zrušená rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“) č. k. 3215/1999­A z 1. júla 1999 (právoplatným 17. júla 1999, pozn.). Krajský súd uznesením sp. zn. 7 K 70/01 z 20. apríla 2001 vyhlásil na majetok zdravotnej poisťovne Perspektíva (úpadca, pozn.) konkurz, ktorý bol uznesením tohto súdu č. k. 7 K 70/01­1404 zo 14. decembra 2006 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 20/07 z 22. februára 2007 zrušený z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov a odmeny správcu konkurznej podstaty. Na základe uvedených skutočností bola zdravotná poisťovňa Perspektíva 8. augusta 2007 vymazaná z obchodného registra. Sťažovateľka si pohľadávku voči odporkyni uplatnila z dôvodu, že podľa jej názoru je odporkyňa právnou nástupkyňou Všeobecnej zdravotnej poisťovne, verejnoprávnej inštitúcie, na ktorú prešla platobná povinnosť zo zdravotnej poisťovne Perspektíva v plnom rozsahu. Okresný súd návrh sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 39 C 248/2007 z 18. júna 2010 (ďalej len „rozsudok z 18. júna 2010“) zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky bol rozsudok okresného súdu z 18. júna 2010 potvrdený ako vecne správny rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 431/2010 z 24. októbra 2012 (napadnutý rozsudok, pozn.). O dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 24. októbra 2012 rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým dovolanie odmietol.

Podľa sťažovateľky je zrejmé, že „výklad všeobecne záväznej právnej úpravy prezentovanej konajúcimi súdmi nerešpektuje ústavu SR a ústavou garantované princípy právneho štátu, keď sa jedná o výklad retroaktívny a zavádzajúci princíp absolútnej právnej neistoty a nepredvídateľnosti konania orgánov štátnej správy. Výklad sťažovateľa je však v úplnosti konformný s ústavou SR a jej zásadami, keď na jeho základe je v úplnosti zrejmé aké následky vyvoláva to ktoré rozhodnutie orgánu štátnej správy /rešpektuje princíp zákazu spätnej účinnosti právnych noriem a princíp právnej istoty/. Podľa názoru sťažovateľa je nevyhnutné, aby všeobecný konajúci súd volil výklad práva, ktorý je súladný s Ústavou SR... V dôsledku uvedeného je súd povinný uplatniť výklad, podľa ktorého pre posúdenie veci je rozhodujúca právna úprava existujúca v čase rozhodnutia orgánu štátnej správy vo veci. Vo veci nie je prípustné, aby vo vzťahu k sťažovateľovi, najprv vznikol stav, že záväzky voči nemu najprv prejdú na určitý subjekt po splnení presne definovaných zákonných podmienok, avšak po tom čo tieto zákonné podmienky sa naplnia, tak súdy s poukazom na neskôr prijatú právnu úpravu príjmu záver, že k prechodu týchto záväzkov nedošlo. Je nevyhnutné rozlišovať medzi následkami danými právnou úpravou a časom, kedy sú splnené všetky podmienky významné z pohľadu rozhodnej právnej úpravy. Skutočnosť, že niektoré podmienky pre prechod záväzkov dané rozhodnou právnou úpravou sú splnené neskôr, nič nemení na skutočnosti, že zákonný následok sa riadi právnou úpravou, ktorá bola rozhodná v čase rozhodovania správneho orgánu. Vo veci nie je možné, aby následky rozhodnutia správneho orgánu sa riadili právnou úpravou, ktorá nadobudla platnosť a účinnosť po prijatí rozhodnutia správneho orgánu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa Čl. 14 ods. 1 vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ako aj právo na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR boli rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 431/2010­192 20 dňa 24. 10. 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Cdo 96/2013 zo dňa 21. 01. 2014 porušené. 2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 431/2010­192 zo dňa 24. 10. 2012 a zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Cdo 96/2013 zo dňa 21. 01. 2014. Vec vracia Krajskému súd v Bratislave na ďalšie konanie. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľa spoločne a nerozdielne.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Nosnou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojich práv podľa ústavy, dohovoru a medzinárodného paktu, je retroaktívna aplikácia právnej normy všeobecnými súdmi, keďže tieto pri posúdení spornej pasívnej vecnej legitimácii odporkyne (otázka prechodu záväzkov zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva na odporkyňu) postupovali v rozpore s ich povinnosťou aplikovať na vec rozhodnú právnu úpravu, ktorou je právna úprava platná a účinná v čase rozhodnutia ministerstva zdravotníctva o zrušení zdravotnej poisťovne Perspektíva (§ 34 zákona č. 273/1994 Z. z.).

Vzhľadom na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010), ústavný súd preskúmal v prvom rade tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich práv podľa ústavy, dohovoru a medzinárodného paktu napadnutým rozsudkom krajského súdu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zohľadňoval svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj

rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303­B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Z judikatúry ústavného súdu rovnako vyplýva, že k definičným znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty (I. ÚS 238/04). Ak sa retroaktívne interpretovaná právna normy aplikuje, potom možno hovoriť o jej retroaktívnej aplikácii, ktorá je taktiež v rozpore s princípom právneho štátu zakotveným v čl. 1 ods. 1 ústavy.

prechod záväzkov zrušenej družstevnej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu a tým na odporcu ako právneho nástupcu verejnoprávnej inštitúcie po jej transformácii. Z rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR, č. 3215/1999 zo dňa 01. 07. 1999 mal preukázané, že Družstevná zdravotná poisťovňa Perspektíva bolo zrušená a v zmysle § 34 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. prešli poistenci zrušenej zdravotnej poisťovne do Všeobecnej zdravotnej poisťovne a súčasne na ňu prešli aj záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam. Dňa 17. 11. 2000 bola uzavretá zmluva o použití účelových finančných prostriedkov medzi Ministerstvo zdravotníctva SR a likvidátorom zdravotnej poisťovne a Všeobecnou zdravotnou poisťovňou s dodatkom

Zákonom č. 233/2001 Z. z., platný od 27. 06. 2001 a účinný od 01. 07. 2001, bolo zmenené ustanovenie § 34 Zrušenie a zánik rezortnej poisťovne zákona č. 273/1994 Z. z. Mal za preukázané, že rozhodnutím zo dňa 19. 12. 2001 č. k. M/5068/2001 Ministerstvo zdravotníctva SR zrušilo časť rozhodnutia s textom, že „na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu prechádzajú záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, pohľadávky na poistnom a poplatky z omeškania“ z dôvodu, ministerstvo rozhodlo v rozpore s právnou úpravou, porušením ust. § 34 ods. 3 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z. Z uvedeného vyplýva, že prechod práv a záväzkov upravuje zákon, a to tak, že prechádzajú až po likvidácii a že zákon upravuje spôsob prechodu záväzkov zrušenej poisťovne až do jej zániku.

Mal za preukázané, že uspokojenie pohľadávok veriteľov zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA prebehlo v priebehu rokov 2000 až 2006 z mimorozpočtových finančných prostriedkov prostredníctvom Všeobecnej zdravotnej poisťovne, oddlžením prostredníctvom Sociálnej poisťovne a prostredníctvom spoločnosti Veriteľ, a. s. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 7K 70/01 1404, zo dňa 14. 12. 2006, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR 6 Obo 20/07, zo dňa 22. 02. 2007 rozhodol o zrušení konkurzu a PERSPEKTÍVA družstevná zdravotná poisťovňa bola vymazaná z obchodného registra zo zákona dňom

Podľa § 34 ods. 1 písm. c/ zákona č. 273/1994 Z. z., účinného od 01. 07. 2001, Rezortná poisťovňa sa zrušuje rozhodnutím o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne. Išlo o zrušenie poisťovne bez právneho nástupcu, teda o univerzálnu sukcesiu, a na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu mali zo zákona prejsť za splnenia určitých podmienok, záväzky zrušenej zdravotnej poisťovne. Čas prechodu záväzkov zo zrušenej zdravotnej poisťovne v zmysle § 34 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. mal nastať až vtedy, ak ich nie je možné uspokojiť z majetku zrušenej

Nakoľko bol konkurz na zrušenú zdravotnú poisťovňu PERSPEKTÍVA skončený až ku dňu 22. 02. 2007, k prechodu záväzkov na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s. nemohlo dôjsť. Zákon č. 581/2004 Z. z., ktorým bol zrušený zákon č. 273/1994 Z. z. prechod záväzkov neupravuje.

Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd v ňom reagoval na podstatnú námietku sťažovateľky týkajúcu sa použitia relevantnej právnej normy, a podľa názoru ústavného súdu sa s ňou ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal.

Sťažovateľka vychádza z nesprávnej prezumpcie, že právna úprava § 34 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom k 17. júlu 1999, ktorú mal krajský súd v jej veci aplikovať (keďže k tomuto dátumu nadobudlo rozhodnutie ministerstva zdravotníctva o zrušení zdravotnej poisťovne Perspektíva právoplatnosť, pozn.), je právnym základom pre prechod záväzkov majetkovo­právnej povahy na odporkyňu ex lege. Podľa § 34 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z.v znení účinnom k 17. júlu 1999 (obdobne aj v znení účinnom od 1. júla 2001, pozn.) však záväzky zrušenej poisťovne prechádzajú na všeobecnú zdravotnú poisťovňu alebo na inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov zrušenej zdravotnej poisťovne až vtedy, keď z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, nie už samotným zrušením poisťovne, pričom ani následný vstup zrušenej zdravotnej poisťovne do likvidácie (§ 34 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom k 17. júlu 1999, ako aj v znení účinnom od 1. júla 2001, pozn.) alebo vyhlásenie konkurzu na majetok zrušenej zdravotnej poisťovne neznamenajú bez ďalšieho, že z majetku zrušenej zdravotnej poisťovne nie je možné uspokojiť záväzky voči zdravotníckym zariadeniam (pozri k tomu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 22/2010 z 25. januára 2012).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Už len nad rámec uvedeného k sťažovateľkou v sťažnosti namietanému spätnému pôsobeniu právnych predpisov použitých v jej veci, ktoré je nevyhnutné odlíšiť od retroaktívnej aplikácie právnych predpisov príslušnými orgánmi, ústavný súd dodáva, že v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je oprávnený posudzovať súlad zákonných právnych noriem s ústavou. Posúdenie súladu právneho predpisu s príslušnými ustanoveniami ústavy aj z pohľadu sťažovateľkou niekoľkokrát prezentovaného porušenia zákazu retroaktivity môže byť predmetom konania ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, pričom subjektmi oprávnenými podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde len: najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky alebo verejný ochranca práv.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Najvyšší súd v napadnutom uznesení v prvom rade preskúmal procesnú prípustnosť dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP, a rovnako tak aj podľa § 241 ods. 2 písm. b) a písm. c) OSP, pričom dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné.

Ústavný súd v ďalšom poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý k sťažovateľkou namietanej nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu uviedol: „Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., pritom na potvrdenie vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia sa v ňom výslovne nachádza rekapitulácia rozhodných skutkových zistení, ktoré boli nesporné a podrobné, zrozumiteľné a funkčné vysvetlenie toho, prečo odvolací súd považoval za správne závery súdu prvého stupňa o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej, čím dal nepochybnú odpoveď prečo považoval odvolanie žalobkyne za neopodstatnené a žalobu za nedôvodne podanú. V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s prvostupňovým obsahuje vysvetlenie dôvodov pre zamietnutie žaloby, ktoré spočívali v nepreukázaní vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v tomto spore v dôsledku tohto, že nebolo preukázané, aby žalovaná pohľadávka prešla zo zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva na žalovanú. Odvolací súd vysvetlil predpoklady, ktoré neboli naplnené a označil zákonné ustanovenia, ktoré ich vyžadovali. Podľa názoru dovolacieho súdu uvedené odôvodnenie odvolacieho súdu (na ktoré dovolací v celom rozsahu odkazuje) vylučuje priestor pre prípadnú ľubovôľu (arbitrárnosť). Skutočnosť, že žalobkyňa má odlišný názor, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú arbitrárnosť, porušenie princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity.

rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004). Dovolateľka v podstate trvá na tom, že na vec sa vzťahuje len právna úprava platná v čase zrušenia zdravotnej poisťovne (k 17. júlu 1999). Opomína pritom, že zdravotná poisťovňa bola zrušená s likvidáciu, počas ktorej bol na jej majetok vyhlásený konkurz a po jeho zrušení, bola zdravotná poisťovňa 8. augusta 2007 vymazaná z obchodného registra.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym

Právne posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (napr. v otázkach právneho nástupníctva zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva, vecnej pasívnej legitimácie žalovanej a pod.) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v namietanom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovou dovolacou námietkou, ktorú sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní, pričom právne závery, ktoré k nej zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Namietané

uznesenie

najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.4 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 12 ods. 1 ústavy má charakter ústavného princípu, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z ústavy a kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody.

Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.