II. ÚS 317/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 317/2015-72

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 98/2014 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 172/2010), za účasti Okresného súdu Dunajská Streda, a takto

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2015 doručená a na základe výzvy ústavného súdu č. k. Rvp 168/2015-11 zo 17. marca 2015 podaním doručeným ústavnému súdu 3. júla 2015 doplnená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 98/2014 [pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 172/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“)]. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde je pod označenou spisovou značkou vedené trestné konanie proti sťažovateľovi pre trestný čin neodvedenia dane a poistného spolupáchateľstvom.

dňa 10. 07. 2013; dňa 19. 03. 2014; dňa 15. 04. 2014; dňa 14. 05. 2014. Dňa 16. 04. 2014 bolo Okresným súdom Dunajská Streda vydané uznesenie, sp. zn. 1 T/172/2010, ktorým bolo v zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „TP“), trestné konanie obž. , mojej osoby a vylúčené zo spoločného konania, pričom takto vylúčenému konaniu bola následne pridelená spisová značka 1 T/98/2014, nakoľko sme ako jediní zo všetkých obvinených mali v záujme priznať sa k spáchaniu trestného činu, ktorý nám je kladený za vinu. Následne, už pod novou spisovou značkou, bolo vytýčené hlavné pojednávanie dňa 11. 06. 2014, ktoré bolo od podania obžaloby v roku 2007 ako prvé aj otvorené. Na tomto hlavnom pojednávaní som využil možnosť urobiť vyhlásenie podľa ustanovenia § 257 ods. 1 písm. b) TP, v zmysle ktorého som sa priznal k spáchaniu skutku, ktorý sa mi kladie za vinu a túto možnosť využili aj ostatní obvinení, ktorí boli so mnou vylúčení na samostatné konanie. Okresný súd Dunajská Streda mal vykonať dokazovanie už len vo vzťahu k výroku o treste. Na základe uvedených skutočností došlo k vyhláseniu Rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo na 11. 06. 2014, na základe ktorého došlo k uznaniu mojej viny za trestný čin, ktorý mi bol kladený za vinu v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn. 1 T/98/2014 a v rámci výroku o treste došlo k upusteniu od uloženia súhrnného trestu poukazujúc na rozsudok Okresného súdu Partizánske sp. zn. 2 T/35/2013 zo dňa 16. 04. 2013 v spojitosti s Uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 3 To/57/2013 zo dňa 18. 06. 2013, ako aj rozsudok OS Partizánske sp. zn. 2 T/8/2014 zo dňa 10. 02. 2014. K upusteniu od uloženia súhrnného trestu došlo aj vo vzťahu k osobe obvineného a vo vzťahu k osobe , bol vyrieknutý výrok o treste, ktorým mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky. Uvedený rozsudok Okresného súdu Dunajskej Stredy bol však zrušený Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 04. 12. 2014, sp. zn. 5 To/64/2014 v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) TP v celom rozsahu a podľa ustanovenia § 322 ods. 1 TP bola vec vrátená okresnému súdu Dunajská Streda, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol... Po tom, čo bola Okresnému súdu Dunajská Streda vrátená vec na ďalšie konanie, boli vytýčené hlavné pojednávania v nasledovných termínoch: dňa 18. 03. 2015; dňa 22. 04. 2015; dňa 17. 06. 2015. Ani v jednom z vyššie uvedených termínov však hlavné pojednávanie nebolo otvorené, a to z dôvodu na strane , o ktorom mám ja aj súd vedomosť, že je bezdomovcom a je len veľmi ťažké zabezpečiť, aby sa pojednávalo v jeho prítomnosti. Najbližšie hlavné pojednávanie je vytýčené až na termín 07. 10. 2015... Zhrnúc preto vyššie skutkové okolnosti mám zato, že uvedeným postupom, došlo k zásahu do môjho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj k zásahu do práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...»

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 317/2015-44 z 20. augusta 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a vo zvyšnej časti ju odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 317/2015-53 z 5. októbra 2015 ústavný súd doručil predsedníčke okresného súdu uznesenie č. k. II. ÚS 317/2015-44 z 20. augusta 2015, ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, a vyzval ju, aby sa k sťažnosti a jej doplneniu písomne vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu spolu so stanoviskom č. Spr 707/2015 z 23. októbra 2015 zaslala ústavnému súdu aj vyjadrenie zákonného sudcu z 19. októbra 2015, ktorý v ňom uvádza toto: „Zákonný sudca dňa 29. 01. 2008 vo veci vytýčil termín verejného zasadnutia (predbežné prejednanie obžaloby.

. . na 19. 12. 2008, a to pre neprítomnosť obvineného a ďalších troch obvinených, ktorí doručenie predvolania mali riadne a včas vykázané. Na toto verejné zasadnutie sa nedostavili ani obhajcovia obvinených. . ., svoju neúčasť neospravedlnili. Ďalšie verejné zasadnutie bolo odročené na 18. 03. 2009 pre neprítomnosť obvineného , ktorý doručenie predvolania nemal vykázané, ako aj pre neúčasť ďalších obvinených. Dňa 27. 02. 2009 vydal príkaz na zatknutie obvineného , , a . Na verejnom zasadnutí dňa 18. 05. 2009, na ktorom sa nezúčastnil obvinený (svoju neúčasť ospravedlnil.

Krajský súd v Trnave na to so svojím uznesením zo dňa 13. 07. 2010, sp. zn. 5 Nto/9/2010. . . vyslovil, že príslušným na vykonanie konania v trestnej veci obvineného a spol. vedenej na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 4 T/107/2009, je Okresný súd v Dunajskej Strede. Na ďalšom verejnom zasadnutí dňa 01. 02. 2012, na ktoré sa nedostavili obv. , doručenie predvolania nemal vykázané, spoluobvinený , , , , , , súd prijímal obžalobu Krajskej prokuratúry v Trnave č. Kv 14/06 - 229/2200 a nariadil hlavné pojednávanie na 28. 05. 2012. Hlavné pojednávanie bolo odročené, nakoľko zákonný sudca dňa 28. 06. 2012 odišiel do dôchodku. Opatrením predsedníčky Okresného súdu zo dňa 27. 06. 2012, trestná vec obvinených bola pridelená . Po preštudovaní rozsiahleho trestného spisu obvinených.

. . Ďalšie pojednávania boli odročené na 20.03.2013, 05.06.2013,10.07.2013, ktoré pojednávania boli vždy odročené kvôli neprítomnosti niektorých obžalovaných, resp. ich advokátov, ktorí však svoje neúčasti zvyčajne ospravedlnili. Na 10. 07. 2013 sa nedostavil obžalovaný . Podľa Ústavu na výkon trestu menovaný nemohol byť predvedený zo zdravotných dôvodov. Súd pojednávanie odročil na neurčito a urobil dotaz na Ústav výkon trestu odňatia slobody, kedy sa obžalovaný môže zúčastniť hlavného pojednávania. Ďalšie pojednávania boli obročené na 06. 11. 2013, 15. 01. 2014, 19. 03. 2014, 16. 04. 2014, 14. 05. 2014. K jednotlivým vydaným termínom treba poznamenať, že na : - 20. 02. 2013 sa nedostavili obžalovaní , , − doručenie predvolania nemali vykázané, preto súd musel odročiť termín hlavného pojednávania, - 20. 03. 2013 súd nariadil predvedenie neprítomných obžalovaných cestou Policajného zboru, na ktorý termín obž. nebol predvedený cestou PZ.

ani zást. pošk. strany. Zást. krajskej prokuratúry navrhol odročiť termín hlavného pojednávania, - hlavné pojednávanie dňa 05. 06. 2013 bolo odročené pre neprítomnosť obž. pre práceneschopnosť, ako aj pre žiadosť obž. , ktorý žiadal odročenie hlavného pojednávania z dôvodu, že ho nemohla navštíviť vo výkone trestu jeho obhajkyňa pre svoju práceneschopnosť, - hlavné pojednávania zo dňa 10. 07. 2013 bolo odročené práceneschopnosť obž.

. . ., keďže v ten deň bol predvedený na Okresnú prokuratúru v Galante, - hlavné pojednávanie dňa 15. 01. 2014 bolo odročené pre neprítomnosť obž. , ktorý doručenie predvolania nemal vykázané ani cestou PZ, nedostavil sa spoluobžalovaný kvôli svojej práceneschopnosti. Dňa 05.03.2014 tunajší súd vydal príkaz na zatknutie obžalovaného . - Hlavné pojednávanie zo dňa 19. 03. 2014 bolo odročené kvôli neprítomnosti , ktorý napriek vydaniu príkazu na zatknutie nebol predvedený na hlavné pojednávanie. Ďalej sa nedostavila na toto pojednávanie ani obhajkyňa obž.

. . Čo sa týka vylúčených obžalovaných , a , ktorí sa vo veci priznali, a svoje konanie oľutovali, súd na hlavnom pojednávaní dňa 11. 06. 2014 vyniesol rozsudok, ktorý rozsudok však v dôsledku odvolania Krajskej prokuratúry v Trnave, uznesením Krajského súdu v Trnave bol zrušený a vec vrátená okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

. . Súdu sa podarilo zadovážiť potrebné spisy obž. na ďalšom hlavnom pojednávaní dňa 07. 10. 2015, kedy po oboznámení príslušných spisov obžalovaných, súd opätovne podľa § 148 písmeno a) odsek 4 Tr. zákona, účinného do 31. 12. 2005 s použitím § 35 odsek 3 Tr. zákona, účinného do 31. 12. 2005, ako aj s použitím § 40 odsek 1 Tr. zákona, účinného do 31. 12. 2005, odsúdil obž. k súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky. Podľa § 58 odsek 1 písmeno a) Tr. zákona, účinného do 31.12.2005 vyslovil, že sa trest podmienečne dokladá a podľa § 59 odsek 1 Tr. zákona, účinného do 31. 12. 2005, súd určil obžalovanému skúšobnú dobu na 5 (päť) rokov.

. . Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti, som toho názoru, že od pridelenia trestnej veci obžalovaného a spol., ako zákonný sudca, som vo veci priebežne konal, a to podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, vo veci som nerobil prieťahy, snažil som sa pravidelne vytýčiť hlavné pojednávania avšak, ako je vyššie uvedené, od napadnutia obžaloby na každé pojednávanie sa nedostavil niektorí z obžalovaných, alebo ich obhajcovia a keďže v prevažnej väčšine si svoje neúčasti aj ospravedlnili, súd ich mohol volať na ďalšie pojednávania, len s upozornením na následky nerešpektovania príkazu súdu a v prípade ak bolo potrebné, bol vydaný aj príkaz na zatknutie obžalovaných. Za účelom urýchlenia celého konania som podľa § 21 odsek 1 Tr. por. vylúčil zo spoločného konania najprv obž. , a , keďže sa vo veci priznali, svoje konania oľutovali.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 20. novembra 2015 uvádza, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pričom v reakcii na označené stanovisko predsedníčky okresného súdu a vyjadrenie zákonného sudcu konštatuje, že „[a]j napriek tomu, že som sa niektorých verejných zasadnutí nezúčastnil aj ja sám, som toho názoru, že najmä do roku 2013, resp. do obdobia, dokedy nebolo konanie pridelené , bolo konanie zaťažené prieťahmi v konaní a dochádzalo k porušovaniu mojich vyššie uvedených základných práv.

. . pridržiavam. . .“.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie nemožno považovať z právneho hľadiska za zložité, pretože ide o vec, ktorá patrí k štandardnej rozhodovacej agende všeobecných súdov v trestných veciach. Faktickú zložitosť čiastočne zvyšuje rozsah spisového materiálu, ktorý činí viac než 3 000 listov, ako aj počet obžalovaných, ktorých selektívna neúčasť na verejných zasadnutiach a nariadených hlavných pojednávaniach nezanedbateľnou mierou prispela k spomaleniu napadnutého konania, avšak iba tieto okolnosti nie sú spôsobilé vysvetliť jeho celkovú dĺžku.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania sa posudzuje prísnejšie než doba konania v občianskoprávnych veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. 6. 1987)].

Už samotný charakter tohto konania (prerokovanie a rozhodnutie o obžalobe podanej proti sťažovateľovi pre pomoc k trestnému činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, pozn.) kladie na orgány činné v trestnom konaní zvýšené nároky na jeho prednostné a rýchle vybavenie v záujme čo najrýchlejšieho dosiahnutia právnej istoty strán trestného konania tak, ako to priamo vyplýva aj z § 2 ods. 7 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), podľa ktorého má každý právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak (obdobne § 2 ods. 4 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Ústavný súd pri posudzovaní prieťahov v napadnutom konaní vychádzal zo sťažnosti, vyžiadaného spisu, ako aj z prehľadu úkonov obsiahnutého v prípise okresného súdu č. Spr 707/2015 z 23. októbra 2015 doručenom ústavnému súdu 27. októbra 2010.

Ústavný súd zistil, že v doterajšom postupe okresného súdu možno identifikovať obdobie jeho absolútnej nečinnosti, a to od júla 2010 až do februára 2012, ktoré je v rozpore s ústavnou požiadavkou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v tomto období nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa.

Okrem uvedeného však okresný súd podľa zistenia ústavného súdu prispel k predĺženiu skúmaného trestného konania aj svojou neefektívnou a nesústredenou činnosťou.

Ako nesústredenú činnosť okresného súdu ústavný súd kvalifikuje jeho postup súvisiaci s postúpením predmetnej veci na jej prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava (18. máj 2009), ktorý uznesením sp. zn. 4 T 107/2009 zo 6. apríla 2010 vyslovil svoju nepríslušnosť na konanie v trestnej veci sťažovateľa. Následne Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 5 Nto 19/2010 z 13. júla 2010 vyslovil, že v trestnej veci sťažovateľa je príslušný na konanie okresný súd, pričom v dôsledku uvedeného postupu okresného súdu došlo k spomaleniu napadnutého konania o viac než 14 mesiacov.

Pokiaľ ide o obranu okresného súdu, že v napadnutom konaní v dôsledku dlhšej práceneschopnosti predchádzajúceho zákonného sudcu a jeho následného odchodu do dôchodku došlo k spomaleniu priebehu napadnutého konania, ústavný súd túto argumentáciu nemohol akceptovať. Ústava v čl. 48 ods. 2, ale aj dohovor v čl. 6 ods. 1 zaväzuje predovšetkým všeobecné súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci (pozri napr. I. ÚS 156/02). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03,

II. ÚS 153/06, III. ÚS 399/2011), že personálne problémy (dlhodobá práceneschopnosť sudcu, zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, III. ÚS 399/2011).

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu (z hľadiska skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného súdu poznamenaného najmä jeho neefektívnou činnosťou, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu namietaného konania a jeho celkovú dĺžku) dospel k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €. Tento návrh odôvodňuje najmä s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, prihliadol na charakter jeho neefektívnej činnosti v skúmanom období, na obdobie jeho nečinnosti, predmet prerokúvanej veci, jej skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa v posudzovanom období.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá bola 839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal sťažovateľovi za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 139,83 € [1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 3 vyhlášky)], čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume po 8,39 € [1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)] predstavuje sumu 296,44 €. Sťažovateľ si uplatnil aj právo na náhradu za čas strávený jeho právnym zástupcom cestou na vykonanie prvej porady s ním, a to za 3 začaté polhodiny, čo predstavuje sumu 41,95 € [1/60 výpočtového základu (§ 17 ods. 1 vyhlášky)]. Keďže právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedené sumy boli zvýšené o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu požaduje aj úhradu cestovných výdavkov za cestu uskutočnenú jeho právnym zástupcom na účely vykonania prvej porady za „100 km pri priemernej spotrebe 9,6 l na 100 km... a cene paliva vo výške 1,409 €/l, t. j. 0,135 € za 1 km + základná náhrada (0,183 €) x 100...“. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu za pohonné hmoty v sume 13,50 € a úhradu za amortizáciu motorového vozidla v sume 18,30 € (§ 16 ods. 4 v spojení so zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov). Celková odmena a náhrada za poskytnuté právne služby predstavuje sumu 437,90 € (bod 3 výroku tohto nálezu).