II. ÚS 3/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 3/2016-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti HORVÁT klimatizácia a vetranie, s. r. o., Bánovská cesta 11, Žilina, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Madejom, Vysoká 20, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/3 GPt 325/13/1000-17 z 3. marca 2015, prípisom Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 3 KPt 293/13/5500-14 z 15. decembra 2014, uznesením Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 3 Pv 1119/11/5511-53 zo 16. októbra 2014 a uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žilina ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti HORVÁT klimatizácia a vetranie, s. r. o., odmieta.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh okrem iného vyplýva, že generálna prokuratúra kvalifikovala návrh sťažovateľky z 21. januára 2015 v napadnutom prípise ako opakovaný podnet v súlade s § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), a nie ako urgenciu na vybavenie jej návrhu na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku z 24. novembra 2014 (ďalej len „návrh z 11. novembra 2014“). Sťažovateľka tvrdí, že jej návrh z 11. novembra 2014 nebol vybavený, resp. bol vybavený nezákonným spôsobom. Výklad § 364 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku použitý v napadnutom prípise generálnou prokuratúrou bol podľa jej názoru nesprávny a príliš formalistický. Za nesprávny považuje sťažovateľka aj postup generálnej prokuratúry, ktorým malo podľa jej názoru dôjsť k porušeniu § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre tým, že jej podanie z 21. januára 2015 ako opakovaný podnet vybavila prokurátorka generálnej prokuratúry, ktorá zároveň vybavila aj jej predchádzajúce podanie z 11. novembra 2014 prípisom č. k. IV/3 GPt 325/13/1000-11 z 24. novembra 2014. Sťažovateľka namieta, že „o veci mal rozhodnúť nadriadený prokurátor... Je pravda, že o podnete rozhodol Generálny prokurátor SR, avšak v zastúpení prokurátorky generálnej prokuratúry Je možné, že z formálneho hľadiska rozhodol generálny prokurátor ako nadriadený prokurátor, avšak z materiálneho hľadiska treba uvedený postup chápať ako hrubé obchádzanie zákona.“.

Sťažovateľka argumentuje, že „prišla o majetok a podnikanie... bolo existenčne ohrozené, a to preto, že spoločnosť úmyselne plnila iným svojim veriteľom... a orgány činné v trestnom konaní takýto postup štatutára spoločnosti , vyhodnotili ako správny, spravodlivý, trestnoprávne súladný iba preto, že štatutár spoločnosti stratil kompletné účtovníctvo spoločnosti. Zákonodarca pritom ustanovil takéto konanie za trestný čin poškodzovania veriteľa v § 240 Trestného zákona... Považujem za jasné a nepochybné, že takýto postup orgánov činných v trestnom konaní je v demokratickom a právnom štáte neprijateľný, čo konštatoval aj ústavný súd ČR (napr. nález... z 13. marca 2013, sp. zn. IV. ÚS 1241/12)... uznesenie o zastavení trestného stíhania bolo vydané iba pár dní ... po tom, ako znalkyňa podala vo veci znalecký posudok... Z uvedeného vyplýva, že vyšetrovateľ s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, nemohol rozhodnúť odborne, hodnotiac aj znalecký posudok, ktorý bol pre rozhodnutie veci kľúčový.“.

Podľa názoru sťažovateľky orgány činné v trestnom konaní nezákonne zastavili trestné konanie, keďže neboli preukázané skutočnosti, že „... spoločnosť , nebola v úpadku, stave platobnej neschopnosti alebo predĺžení, keď plnila iným veriteľom namiesto pomerného plnenia aj v prospech spoločnosti HORVÁT klimatizácia a vetranie, s. r. o., ani že by spoločnosti HORVÁT klimatizácia a vetranie, s. r. o. nebola spôsobená žiadna škoda alebo škoda nepatrná“.

Naopak, z listinných dôkazov, ktoré sa vo vyšetrovacom spise nenachádzajú, vyplýva, že obchodná spoločnosť « bola celkom jasne a nepochybne minimálne ku dňu 31. 12. 2010 nielen v predĺžení, ale aj platobne neschopná. Vo vzťahu k uvedenému nemožno tiež opomenúť aj konštatovanie znalkyne v jej znaleckom posudku... kde uvádza: „Spoločnosť v roku 2009 a 2010 bola v úpadku z titulu predĺženia, lebo hodnota záväzkov presahovala hodnotu majetku.“ Je pravda, že presný rozsah škody... nie je možné toho času presne určiť, a to aj z dôvodu, že doposiaľ nebolo skončené konkurzné konanie spoločnosti To však neznamená, že škoda skutkom nebola spôsobená. Taktiež z doposiaľ vykonaného vyšetrovania je celkom zrejme možné vylúčiť, že by spoločnosti HORVÁT klimatizácia a vetranie, s. r. o. konaním štatutára vznikla iba škoda nepatrná.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 36 a nasl. Listiny základných ľudských práv a slobôd rozhodnutím Generálneho prokurátora SR č. IV/3 GPt 325/13/1000-17 z 3. marca 2015... a súvisiacimi rozhodnutiami prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina č. 3 KPt 293/13/5500-14 z 15. decembra 2014 a prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina č. 3 PV/1119/11/5511-53 z 16. októbra 2014 a vyšetrovateľa OR PZ Žilina, odbor kriminálnej polície, 3. odd. vyšetrovania ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014 porušené bolo.

8. Rozhodnutie vyšetrovateľa OR PZ Žilina, odbor kriminálnej polície, 3. odd. vyšetrovania ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014 sa zrušuje. 9. Vec sa vracia vyšetrovateľovi Okresného riaditeľstva Policajného zboru SR Žilina, odbor kriminálnej polície, 3. odd. vyšetrovania na ďalšie konanie a rozhodnutie. 10. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000,- eur (slovom jednostotisíc eur), ktoré je Generálna prokuratúra SR povinná vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 11. Generálna prokuratúra SR je povinná uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Madeja, advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľka navrhuje aj alternatívny petit, ktorého uplatnenie by prichádzalo do úvahy vtedy, ak by ústavný súd dospel k záveru, že generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) o návrhu na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku dosiaľ nerozhodol. Alternatívny petit je v bodoch 1 až 4, 10 a 11 totožný s petitom už citovaným a navyše jeho súčasťou je aj výrok, podľa ktorého ústavný súd „Generálnemu prokurátorovi SR vo veci vedenej Generálnou prokuratúrou SR pod č. IV/3 GPt 325/13/1000 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014 bolo v súlade s § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavené trestné stíhanie vedené pre zločin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 a 3 Trestného zákona, ku ktorému malo dôjsť na tom skutkovom základe, že štatutárny zástupca obchodnej spoločnosti , v stave platobnej neschopnosti mal úmyselne uprednostniť iných veriteľov pred sťažovateľkou ako veriteľkou, ktorej ako dlžník nevyplatil viaceré faktúry týkajúce sa pohľadávky v sume 387 870,47 € splatnej k 1. máju 2011, ale mal poskytnúť plnenie iným veriteľom, čo nezodpovedá zásade pomerného uspokojenia veriteľov, a tak mal zmariť uspokojenie veriteľa (sťažovateľky)

k jej škode v sume 387 870,47 € z dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra uznesením č. k. 3 Pv 1119/11/5511-53 zo 16. októbra 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla.

Prípisom krajskej prokuratúry č. k. 3 KPt 293/13/5500-14 z 15. decembra 2014 bol odmietnutý ako nedôvodný podnet sťažovateľky podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre z 11. novembra 2014, ktorý s prihliadnutím na jeho obsah posúdil prokurátor krajskej prokuratúry ako podnet smerujúci proti napadnutým uzneseniam vyšetrovateľa okresného riaditeľstva a okresnej prokuratúry.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, uplatnenie kompetencia ktorého predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým prípisom generálnej prokuratúry boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy a listiny. Porušenie svojich práv odôvodňuje tým, že napadnutý prípis generálnej prokuratúry je nedostatočne odôvodnený, a tým aj nepreskúmateľný.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, opakovaného podnetu, alebo ďalšieho opakovaného podnetu podľa zákona o prokuratúre, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podaním zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry podnetu (aj opakovanému a ďalšiemu opakovanému) vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebe skutočnosť, že príslušná prokuratúra vybavením podnetu (aj opakovaného a ďalšieho opakovaného) nesplní očakávania a predstavy dotknutej osoby (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06).

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému prípisu generálnej prokuratúry predovšetkým namieta formalistický výklad § 364 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku použitý generálnou prokuratúrou, ktorá podanie sťažovateľky označené ako „žiadosť o vybavenie návrhu na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku“, ktorým sa domáhala zrušenia napadnutého uznesenia vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 28. augusta 2014, posúdila podľa obsahu ako opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre.

Podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa § 363 ods. 2 Trestného poriadku ak sa týka rozhodnutie alebo konanie uvedené v odseku 1 viacerých osôb alebo skutkov, môže generálny prokurátor zrušiť len tú časť rozhodnutia alebo konania, ktorá sa týka niektorej z týchto osôb alebo skutkov.

Podľa § 363 ods. 3 Trestného poriadku generálny prokurátor v konaní podľa odseku 1 rozhodne uznesením, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok.

V súlade s § 364 ods. 1 Trestného poriadku návrh na postup podľa § 363 ods. 1 môžu podať do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a) obvinený vo svoj prospech, b) v prospech obvineného osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie, c) poškodený v neprospech obvineného, d) zúčastnená osoba.

K námietke týkajúcej sa návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku generálna prokuratúra v napadnutom prípise uviedla, že v preskúmavanej veci sťažovateľka nepatrila k osobám oprávneným na podanie návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní, keďže ako poškodená má ex lege právo podať takýto návrh len v prípade vyplývajúcom z § 364 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (v neprospech obvineného), v predmetnej veci však nebolo obvinenie vznesené. Z uvedeného dôvodu posudzovala generálna prokuratúra návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku v súlade s § 62 ods. 1 prvou vetou Trestného poriadku a podanie sťažovateľky kvalifikovala podľa obsahu ako opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre.

Ústavný súd nemôže prisvedčiť ani námietke sťažovateľky, podľa ktorej k porušeniu ňou označených práv došlo aj tým, že podanie z 21. januára 2015 ako opakovaný podnet vybavila prokurátorka generálnej prokuratúry, ktorá zároveň vybavila predchádzajúce podanie sťažovateľky z 11. novembra 2014. Zo zistení ústavného súdu totiž vyplýva, že prípisom č. k. IV/3 GPt 325/13/1000-11 z 24. novembra 2014 prokurátorka generálnej prokuratúry podnet sťažovateľky z 11. novembra 2014 len postúpila z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti na ďalšie konanie krajskej prokuratúre, ktorá podnet následne vybavila napadnutým prípisom v súlade so zákonom o prokuratúre. Z uvedených dôvodov napadnutým prípisom, ktorým opakovaný podnet sťažovateľky vybavila prokurátorka generálnej prokuratúry, k porušeniu sťažovateľkou označených práv dôjsť nemohlo. Ústavný súd navyše poznamenáva, že generálny prokurátor vykonáva osobne pôsobnosť uvedenú v § 11 a 12 a § 13 ods. 1 zákona o prokuratúre, pričom v ostatných prípadoch (aj v prípade vybavenia podnetu) môže poveriť prokurátora, aby konal v jeho mene (§ 16 zákona o prokuratúre).

Sťažovateľka mala zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jej podaním generálna prokuratúra riadne zaoberala. Nemala však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jej predstave, v konkrétnostiach, aby generálna prokuratúra vyhovela „jej návrhu na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku“ (obdobne II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09).

Zákonnou a ústavnou povinnosťou generálnej prokuratúry bolo na ďalší opakovaný podnet sťažovateľky riadne reagovať a zistiť, či namietaným postupom podriadených prokuratúr a vyšetrovateľa okresného riaditeľstva boli dodržané ustanovenia relevantnej právnej normy.

Podľa názoru ústavného súdu generálna prokuratúra v napadnutom prípise aj s prihliadnutím na napadnutý prípis krajskej prokuratúry sťažovateľke v dostatočnej miere objasnila dôvodnosť namietaného postupu orgánov činných v trestnom konaní. Nemožno mať výhrady ani k jej argumentácii, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť sa zaoberať trestným oznámením, avšak vo výlučnej právomoci týchto orgánov je rozhodnúť o tom, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu a v prípade zistenia, že skutok nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci, trestné stíhanie zastaviť.

Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie svojich základných práv na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny z dôvodu, že generálny prokurátor napadnutým prípisom zmaril úlohu štátu prostredníctvom adhézneho konania chrániť vlastnícke práva a podnikateľské prostredie pred trestnou činnosťou.

Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému (napr. II. ÚS 492/2011).

Navyše ústavný súd konštatuje, že napadnutým prípisom generálnej prokuratúry vo veci sťažovateľky nie je dotknuté jej právo na prípadnú náhradu škody uplatnením nároku voči osobám, resp. obchodnej spoločnosti v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 131/07). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na relevantnú časť napadnutého prípisu generálnej prokuratúry, v ktorej sa uvádza: „... nie je účelom trestného konania, aby poškodený nápravu prípadného porušenie obchodno-právneho vzťahu, ktorý mal vzniknúť neuhradením faktúr v plnej výške alebo vôbec, ktorému nezabránili nutnou dávkou opatrnosti (... vykonávanie ďalších prác bez uhradenie predchádzajúcich, neuplatnenie sankcií zo zmluvy) požadoval od orgánov činných v trestnom konaní trestno- právny postih zmluvného partnera, pričom sám poškodený vo svojom výsluchu zo dňa 10. 01. 2012 uviedol, že žalobu na vymáhanie predmetnej pohľadávky nepodal na príslušný súd... pretože nemal na súdne poplatky.“

Okrem už uvedeného z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka si v prebiehajúcom konkurznom konaní vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 3 K 14/2012 podala prihlášku pohľadávky v sume 387 870,47 € (vo veci neuhradenej pohľadávky) proti úpadcovi (obchodnej spoločnosti ), využila teda ďalší právny prostriedok, prostredníctvom ktorého sa môže domáhať úhrady splatnej pohľadávky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd zastáva názor, že generálna prokuratúra ďalší opakovaný podnet sťažovateľky vybavila ústavne akceptovateľným spôsobom, keď ho z dôvodu nezistenia nezákonného postupu vyšetrovateľa a podriadených prokuratúr ako nedôvodný odložila. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uvedenými.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2016