II. ÚS 322/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 322/2026-15

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov 1. , , , 2. , , , 3. , , , a 4. , , , zastúpených advokátkou JUDr. Ivanou Gajdošíkovou, Osvienčimská 10, Trenčín, proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/25/2023-144 z 11. apríla 2024 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/99/2024 z 28. augusta 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

Odôvodnenie:

Sťažovatelia požadujú aj priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli žalovanými v civilnom sporovom konaní o určenie vlastníctva k časti pozemku, cez ktorý prechádza hranica pozemkov vlastnených sťažovateľmi a ich susedom, ktorý bol v konaní žalobcom. Dôvodom spornosti je, že hranica evidovaná v katastri nehnuteľností dlhodobo nezodpovedala priebehu hranice (plota) vytýčenej v teréne. Žalobca odvodzoval svoju dobromyseľnosť a oprávnenú držbu od dedičského rozhodnutia po matke z roku 1998, keď vstúpil do držby nehnuteľnosti v rozsahu vytýčenom v teréne a takto ju nerušene užíval do roku 2019, keď sťažovatelia žalobcovi oznámili nesúlad plota s hranicou zapísanou v katastri nehnuteľností na úkor výmery ich pozemku. Následne sťažovatelia v roku 2021 zbúrali pôvodný plot a postavili nový na mieste zameranom podľa údajov katastra nehnuteľností. Tak obe nehnuteľnosti v teréne svojou výmerou zodpovedali výmerám pozemkov zapísaných ako vlastníctvo oboch sporových strán.

4. Na odvolanie žalobcu krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu tak, že určil vlastníctvo žalobcu k sporným nehnuteľnostiam. Krajský súd záver súdu prvej inštancie o tom, že absentuje dobromyseľnosť žalobcu, vyhodnotil ako nesprávny. S poukazom na judikatúru uviedol, že skutočnosť, že právni predchodcovia vlastníka nenechali zamerať hranicu svojho pozemku, nemôže znamenať nedostatok dobrej vôle vlastníka, že mu patrí časť susedného pozemku iného vlastníka. Právnym titulom (putatívnym) je v takom prípade nadobúdací titul ku skutočne vlastnenému pozemku (v danom prípade dedičské rozhodnutie, pozn.), ktorý je postačujúci pre vstup do oprávnenej držby aj časti susedného pozemku. Takýto omyl je podľa súdnej praxe možné považovať za ospravedlniteľný až do rozsahu 50 % výmery nadobudnutého pozemku.

Takto ich nepretržite a nerušene užíval až do roku 2019, keď mu sťažovatelia oznámili, že právna hranica nie je definovaná existujúcim plotom. Krajský súd preto uzavrel, že žalobca od nadobudnutia nehnuteľnosti dedením užíval aj predmetné časti susedného pozemku sťažovateľov v dobrej viere, že mu patria približne 21 rokov, čím splnil podmienky vydržania. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že by jeho dobromyseľnosť narúšal fakt, že v roku 1967 bola hranica medzi pozemkami sporná, keďže ešte v tom čase nežil (žalobca narodený 1978, pozn.).

5. Sťažovatelia podali dovolanie odôvodnené vadou arbitrárnosti porušujúcej ich právo na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a nesprávnym právnym posúdením dobromyseľnosti žalobcu krajským súdom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Sťažovatelia namietali najmä to, že sa krajský súd nevysporiadal s ich argumentáciou a nimi predloženými dôkazmi ani s opozitnou argumentáciou súdu prvej inštancie.

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľov odmietol ako procesne neprípustné, pretože namietaný nedostatok dôvodov napadnutého rozsudku krajského súdu nezistil. Krajský súd sa podľa jeho názoru neodchýlil od rozhodných skutkových zistení okresného súdu a tieto iba odlišne právne posúdil. Za podstatné považoval krajský súd to, že žalobca sporné nehnuteľnosti užíval z titulu dedenia od roku 1998 v rozsahu vymedzenom plotom postaveným okolo roku 1991 a takto ich nepretržite, nerušene a v dobrej viere užíval do roku 2019, pričom opak v konaní preukázaný nebol. Pokiaľ sťažovatelia tvrdili, že nebol/nemohol byť dobromyseľný, najvyšší súd uviedol, že toto nebolo v konaní preukázané. Závery krajského súdu tak považoval za právne konformné a argumentáciu sťažovateľov o nepreskúmateľnosti rozsudku za nedôvodnú.

II. Sťažnostná argumentácia 8. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že ho považujú za prílišne formalistické, čím došlo k odopretiu ich reálneho prístupu k súdu. Záver najvyššieho súdu, že v konaní nebolo preukázané, že žalobca vedel o spornosti pozemkov, považujú sťažovatelia za rozporný s obsahom spisov. V konaní bolo podľa ich názoru preukázané, že spornosť hranice je známa viac ako 50 rokov, právni predchodcovia spornosť vyslovene priznali, samotný žalobca disponoval dokumentáciou preukazujúcou spornosť. Krajský súd sa žiadnym z týchto argumentov nezaoberal. Zároveň považujú sťažovatelia za podstatné, že tvrdenie žalobcu o existencii dohody medzi jeho predchodkyňou a Západoslovenskými štátnymi lesmi o priebehu hranice nebolo ničím preukázané. V konaní tvrdili, že žiadna taká dohoda neexistuje, napriek tomu všeobecné súdy prijali verziu žalobcu bez vysvetlenia a dôkazov. Sťažovatelia ďalej kritizujú záver najvyššieho súdu o skutkovej povahe nimi položenej otázky. Posúdenie hodnotenia dobromyseľnosti má základ

9. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovatelia namietajú porušenie práva na súdnu ochranu, spravodlivý proces, ako aj vlastníckeho práva, pretože sa nevysporiadal s ich argumentáciou ani rozhodnými skutočnosťami pre posúdenie sporu. Konkrétne namietali, že žalobca si dal zamerať na účely súdneho konania pozemok tak, ako prebiehali hranice v teréne podľa pôvodného plotu s tým, že tento plot bol výsledkom dohody pôvodných vlastníkov pozemkov. O existencii takejto dohody nepredložil žiadny dôkaz. Krajský súd sa napriek tomu priklonil k verzii žalobcu. Navyše nevykonal test proporcionality medzi zásahom do vlastníckeho práva sporových strán, nevysvetlil, prečo postačoval subjektívny pocit žalobcu na splnenie zákonných podmienok vydržania. Spornosť hranice pozemkov vyplýva aj zo samotnej žaloby a jej popisu historických zápisov. Právni predchodcovia aj samotný žalobca teda o spornosti vedeli, čo vylučuje jeho dobromyseľnosť, čo je zákonnou podmienkou vydržania.

10. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietaná arbitrárnosť posúdenia splnenia podmienok vydržania vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a nesprávna aplikácia procesného práva na úrovni najvyššieho súdu, ku ktorej došlo v súvislosti s hodnotením položenej otázky ako skutkovej. V meritórnej podstate (nesúhlas s konštatovaním dobromyseľnosti) zotrvávajú sťažovatelia na svojich argumentoch uplatnených už v základnom konaní.

III.B. K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu: 12. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou. Ústavný súd konštantne akceptuje, že otázka posúdenia, či sú splnené zákonné podmienky prípustnosti opravného prostriedku, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci všeobecných súdov, a nie do právomoci ústavného súdu, pretože ide o aplikáciu zákona, podústavného práva. Úloha ústavného súdu sa preto aj v posudzovanej veci obmedzuje na posúdenie, či všeobecný súd v napadnutom uznesení dostatočným, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania.

14. V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd zameral na posúdenie odôvodnenia napadnutého uznesenia a skúmal, či jeho obsah poskytuje dostatok dôvodov a argumentov na prijatie záveru o sťažovateľmi namietanom arbitrárnom posúdení ich dovolania, ktoré by vykazovalo črty neakceptovateľného formalizmu, alebo či sa vyskytla tvrdená vada aplikácie právnych predpisov ústavne relevantnej intenzity.

16. V otázke dobromyseľnosti preto formulovaná právna otázka môže byť prípustná, ak rešpektuje skutkové zistenia odvolacieho súdu, teda skutočnosti, ktoré odvolací súd považoval za preukázané v konaní, ale rozporuje už len samotnú právnu úvahu o spôsobe aplikácie právnej normy na ustálený skutkový stav. Táto situácia sa však v praxi štandardne nevyskytuje.

Ak však účastník konania nesúhlasí so skutkovými zisteniami odvolacieho súdu, pretože podľa svojho presvedčenia v konaní dostatočne preukázal určitú relevantnú skutočnosť, avšak odvolací súd ju za dostatočne preukázanú nepovažoval, ide o nesúhlas s hodnotením dôkazov, ktoré prislúcha len súdom prvej a druhej inštancie a nemôže byť úspešne uplatňované dovolaním. Obvykle, ako to bolo aj v tomto prípade, dovolatelia formuláciou „nesprávne právne posúdenie splnenia podmienok dobromyseľnosti (resp. vydržania)“ smerujú k tomu, že v konaní podľa svojho presvedčenia preukázali tvrdenie o nedobromyseľnosti relevantnými dôkazmi a napriek tomu odvolací súd nepovažoval za preukázanú absenciu dobrej vôle. Z teoretického hľadiska v takom prípade ide o nesúhlas s hodnotením dôkazov.

Inými slovami, ide o hodnotenie dôkazov na úrovni zisťovania preukázaného skutkového stavu, a nie o aplikáciu práva formou právneho posúdenia ustáleného skutkového stavu. Uvedenú úvahu ústavný súd považuje za dostatočne odôvodnenú a súladnú s pravidlami formálnej logiky, teda ústavne aprobovateľnú. Najvyšší súd sa nedržal prísne formálne konkrétne vymedzenej formulácie, ale prejavil snahu o pochopenie podstaty problému, tento analyzoval z hľadiska teoreticko-právnych aspektov a dospel k záveru, že ide nad rámec oprávnení dovolacieho súdu.

Sťažovateľmi opakovane namietané nepreukázanie dohody o priebehu hraníc medzi právnymi predchodcami sporových strán pri stavbe plota v rokoch 1991 – 1992 teda nevykazuje z hľadiska výsledku sporu relevanciu napriek tomu, že sťažovatelia ju považujú

neopodstatnenú. 21. V dôsledku odmietnutia ústavnej sťažnosti sa už ústavný súd ostatnými návrhmi obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.