II. ÚS 324/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 324/2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti VARINSKÝ, s. r. o., Tamaškovičova 17, Trnava, zastúpenej advokátkou JUDr. Ľubicou Masárovou, PhD., Púchovská 12, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžz 4/2011 z 10. januára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti VARINSKÝ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Proti postupu zamestnancov správcu dane „... Po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie opakovanej daňovej kontroly podal sťažovateľ v súlade s § 15 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone opakovanej daňovej kontroly domáhajúc sa okamžitého ukončenia tejto kontroly, ktorú po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie, ktorá podľa názoru sťažovateľa uplynula dňa

28. júla 2011, považuje za nezákonný zásah do svojich práv a právom chránených záujmov.“.

Zo spisovej dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal dve námietky na postup zamestnanca správcu dane pri výkone opakovanej daňovej kontroly, a to 26. mája 2011 a 1. augusta 2011. O prvej z nich – námietke proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone opakovanej kontroly, zbytočným prieťahom a nečinnosti − rozhodlo finančné (daňové) riaditeľstvo rozhodnutím č. I/332/69303/2011/Jen z 28. júna 2011 a o druhej námietke sťažovateľa proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone opakovanej kontroly − nezákonného zásahu z dôvodu porušenia zákazu prekročenia zákonom ustanoveného časového rámca pre jej výkon − rozhodlo finančné (daňové) riaditeľstvo rozhodnutím č. I/332/87966/2011/Jend z 26. augusta 2011 tak, že námietke nevyhovelo. Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 9. septembra 2011.

Sťažovateľ následne 10. októbra 2011 podal najvyššiemu súdu návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), o ktorom najvyšší súd rozhodol namietaným rozsudkom z 10. januára 2013 tak, že ho zamietol.

Sťažovateľ argumentoval vo svojom návrhu tým, že ak by aj zákon č. 511/1992 Zb. umožňoval prerušiť daňovú kontrolu a podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií mohlo byť dôvodom na jej prerušenie, v jeho prípade neboli splnené podmienky podľa § 25a zákona č. 511/1992 Zb. Poukázal na to, že postup finančného riaditeľstva nebolo možné kvalifikovať ako medzinárodnú výmenu informácií podľa § 2 zákona č. 76/2007 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 76/2007 Z. z.“). Poukázal pritom na to, že „Uvedené žiadosti o súčinnosť žalovaný vydal na základe § 32 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Aj podľa odpovede MF SR takýto postup však nie je možný, keďže vzhľadom na obmedzenú teritoriálnu pôsobnosť zákona, daňové orgány SR nie sú oprávnené ukladať povinnosť poskytnúť informácie akýmkoľvek orgánom cudzieho štátu. Súčasne MF SR potvrdilo, že takáto výmena informácií nie je, pre absenciu medzinárodnej zmluvy, možná ani s Hong Kongom ani Spojenými arabskými emirátmi, a teda daňové orgány nie sú oprávnené takéto informácie požadovať od subjektov, ktorým adresovali predmetné žiadosti o súčinnosť. Taktiež Veľvyslanectvu SR v Egypte nie je subjekt oprávnený vykonávať akékoľvek úkony v oblasti správy daní v prípade medz. výmeny informácií. Je preto zrejmé, že tieto úkony nemajú oporu v zákone, naopak sú porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, a preto nemohli vyvolať žiadne právne účinky. Podaná žiadosť o MVI do Singapuru, s ktorým SR má uzatvorenú medz. zmluvu sa týka iného daňového subjektu a tiež inej dane (dane z príjmov za rok 2009) než tej, ktorá bola predmetom daňovej kontroly u sťažovateľa. ... využitie informácií na účely dane z pridanej hodnoty u sťažovateľa by bolo v priamom rozpore so záväzkom SR vyplývajúcim z uvedenej zmluvy...“.

Sťažovateľ namieta predovšetkým záver najvyššieho súdu, že nedodržal subjektívnu lehotu podľa § 250v ods. 3 OSP na podanie návrhu. V tejto súvislosti poukazuje na podstatu svojej námietky, podľa ktorej k nezákonnému zásahu malo dôjsť tým, že finančné riaditeľstvo pokračovalo vo výkone opakovanej daňovej kontroly aj po uplynutí zákonnej lehoty. Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly považuje za nezákonné, preto nemohlo vyvolať účinky prerušenia plynutia lehoty na jej ukončenie. Argumentuje pritom tým, že „Pri namietanom nezákonnom zásahu pritom vychádzal z ustálenej judikatúry práve NS SR podľa ktorej daňová kontrola po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie môže pokračovať iba so súhlasom dotknutého daňového subjektu. V opačnom prípade môže konanie správcu dane vytvoriť protiprávny stav v podobe nezákonného zásahu orgánu verejnej správy (napr. rozsudok NS SR 3 Sžf 9/2007 zo dňa 19. 04. 2007, 3 Sžf 107/2009 zo dňa 8. 10. 2009)... Táto ustálená judikatúra bola potvrdená Nálezom ÚS SR III. ÚS 24/2010­57... Samotné súdne orgány teda jednoznačne potvrdili, že daňová kontrola nemusí byť nezákonným zásahom už od svojho začiatku, ale môže sa ním stať až neskôr – z dôvodu uplynutia času. Sťažovateľ poukazuje na to, že to nie je jediný prípad, kedy sa zákonná daňová kontrola môže zmeniť na nezákonný zásah, bezpochyby by k tomu došlo aj v prípade, ak by počas jej vykonávania došlo k zániku práva vyrubiť daň.“.

Sťažovateľ tiež cituje právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nepodlieha pre svoj procesný charakter samostatnému súdnemu prieskumu [§ 248 písm. a) OSP], sťažovateľ ho môže namietať v následnom vyrubovacom konaní. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Preto... je v danom prípade, na prijatie záveru, či došlo k namietanému nezákonnému zásahu z dôvodu uplynutia lehoty na vykonanie daňovej kontroly, nevyhnutné prejudiciálne posúdenie procesného postupu odporcu, ktorý tvrdenému zásahu predchádzal a to v spojení § 250v ods. 8 OSP s ustanovením § 245 ods. 1 OSP. NS SR vôbec nevysvetlil, prečo podľa jeho názoru nie je v danom prípade prípustné aplikovať uvedené ustanovenia OSP tak ako to požadoval sťažovateľ. Neobstojí ani jeho argumentácia týkajúca sa toho, že sťažovateľ bude môcť uvedený postup namietať v jemu dostupných opravných prostriedkoch, a to z dôvodu, že postup správcu dane nemusí vždy viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by bolo preskúmateľné, či už v rámci odvolacieho konania alebo súdnej žaloby podľa § 247 OSP... tieto prostriedky nemožno použiť za situácie, kedy správca dane vydá rozhodnutie, ktorého zákonnosť účastník konania nemá dôvod spochybňovať. Ani priorizovanie fiškálnych záujmov štátu však nemôže viesť k situácii, kedy by bol daňový subjekt ukrátený práva domáhať sa ochrany proti daňovej kontrole, ktorá ak vybočuje zo zákonných medzí, porušuje množstvo ústavne zaručených práv daňového subjektu, len preto že neskôr správca dane, ktorý takýto nezákonný zásah vykonal, dospel k rozhodnutiu, ktoré je pre daňový subjekt priaznivé... možnosť ochrany pred nezákonnou daňovou kontrolou musí byť daná v reálnom čase a umožnená všetkým daňovým subjektom, nie len tým, u ktorých vyústi do rozhodnutia, ktoré daňový subjekt považuje za nezákonné.“

Sťažovateľ tvrdí, že napriek tomu, že boli splnené uvedené procesné podmienky, najvyšší súd namietaným rozsudkom zamietol jeho návrh, čím podľa neho došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd aplikoval § 250v OSP arbitrárne, čím poprel zmysel a účel uvedeného ustanovenia.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 8 Sžz/4/2011 z 10. januára 2013 porušil základné právo sťažovateľa VARINSKÝ, s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. 2. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 8 Sžz/4/2011 z 10. januára 2013 porušil základné právo sťažovateľa VARINSKÝ, s. r. o. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8 Sžz/4/2011 z 10. januára 2013 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie. ... Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby (prevzatie právneho zastúpenia a podanie sťažnosti) vo výške 260,32 EUR bez DPH a 2 x režijný paušál vo výške 15,62 EUR bez DPH a DPH 55,19 EUR, spolu 331,13 EUR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa uplatnenú v sťažnosti ústavný súd poukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom prerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (m. m. II. ÚS 9/00, III. ÚS 94/03, IV. ÚS 303/09, I. ÚS 207/2010).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z „Rozhodnutia“ o prerušení opakovanej daňovej kontroly č. 1/332/11274­ 33848/2011/Meli, Jnč z 21. marca 2011, ktoré bolo doručené splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu VARINSKÝ, s. r. o., 23. marca 2011, vyplýva, že opakovaná daňová kontrola je prerušená odo dňa doručenia rozhodnutia o prerušení opakovanej daňovej kontroly daňovému subjektu do dňa získania (zaslania) všetkých odpovedí správcom dane na všetky žiadosti zakladajúce dôvod na prerušenie opakovanej daňovej kontroly. Pri prerušení predmetnej opakovanej kontroly postupovali zamestnanci správcu dane v zmysle interného riadiaceho aktu z 24. februára 2009, v zmysle ktorého zaslaním žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií je opakovaná kontrola prerušená z dôvodu konania o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že „správca dane bude v kontrole pokračovať, len čo pominú prekážky, pre ktoré sa kontrola prerušila.“

­ nezohľadnil skutočnosť, že správca dane prekročil zákonom ustanovenú lehotu na vykonanie opakovanej daňovej kontroly:

Z priloženej spisovej dokumentácie vyplýva, že finančné (daňové) riaditeľstvo dva razy rozhodovalo o námietke sťažovateľa proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone opakovanej kontroly – nezákonného zásahu z dôvodu porušenia zákazu prekročenia zákonom ustanoveného časového rámca pre jeho výkon (26. júna 2011 a 28. augusta 2011) a v obidvoch prípadoch rozhodlo tak, že týmto námietkam nevyhovelo (argumentujúc aj prerušenia konania); proti týmto rozhodnutiam odvolanie nebolo prípustné. Tento postup finančného (daňového) riaditeľstva bol stimulom pre sťažovateľa na podanie návrhu/žaloby (10. októbra 2011) najvyššiemu súdu, ktorý o nej rozhodol tak, že jeho návrh/žalobu napadnutým rozsudkom z 10. januára 2013 zamietol.

Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy v intenciách článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa uskutočňuje podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 244 ods. 5 veta prvá OSP súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov. Piata hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zakotvuje konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledky bol proti nej priamo vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho dôsledku trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd uložením povinnosti odporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy. Právna úprava správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na rozdiel od konania v občianskoprávnych veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých úkonov. To platí aj rovnako pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP, keďže v odseku S citovaného ustanovenia je stanovené, že na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak. Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy predstavuje subsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom súdnictve, ktorú možno aplikovať iba v prípade, ak iná právna možnosť ochrany chýba. V prípade, ak bolo vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy, je treba sa domáhať súdnej ochrany postupom podľa druhej alebo tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Dňa 23. marca 2010 odporca podľa § 15b ods. 1 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. vydal podnet na vykonanie opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008 u navrhovateľa. Oznámením o výkone opakovanej daňovej kontroly č. I/182/11274 73289/2010/Kono zo dňa 21. júna 2010 bol navrhovateľovi oznámený výkon opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008.

Upovedomením č. I/332/11274 128135/2010/Meli, Jnč zo dňa 16. decembra 2010 bolo navrhovateľovi oznámené predĺženie lehoty na jej vykonanie do 28. júla 2011. Odporca vydal dňa 21. marca 2011 rozhodnutie č. I/332/1 1274 33848/2011/Meli, Jnč o prerušení opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008 podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. z dôvodu konania o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, ktorou sú: podaná Žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii č. I/332/11274 5744/2011/Meli, Jnč, podaná Výzva − Appeal č. I/332/11274 24186/2011/Meli, Jnč, podaná Žiadosť o súčinnosť − Request for co operation č. I/332/11274 24202/2011/Meli, Jnč, podaná Žiadosť o súčinnosť − Request for

Podľa pripojenej doručenky bolo toto rozhodnutie doručené splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa dňa 9. septembra 2011. Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že daňová kontrola ako aj opakovaná daňová kontrola, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia o daňovej kontrole, je inštitút, ktorým správca dane zisťuje skutkový stav za účelom správneho určenia dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu. Daňovú kontrolu alebo opakovanú daňovú

Rozhodujúcou skutočnosťou pre začatie plynutia subjektívnej lehoty je v tejto veci deň, keď reálne bola začatá opakovaná daňová kontrola, t. j. deň, ktorý vyplýva zo Zápisnice o začatí opakovanej daňovej kontroly č.: I/182/11274 83727/2010/Kono t. j. dňa 28. júla 2010. Subjektívna lehota na podanie návrhu vo veci ochrany pred nezákonným zásahom začala plynúť nasledujúci deň, t. j. 29. júla 2010. Posledný deň subjektívnej lehoty padol na 28. augusta 2010 (sobota), čo znamená, že posledným dňom subjektívnej lehoty bol pondelok 30. augusta 2011. Lehota uplynula dňa 31. augusta 2010. V uvedenej lehote nebol

do práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Aj v tomto prípade sa navrhovateľ domáhal odstránenia podľa jeho názoru trvajúceho protiprávneho stavu, ktorý spočíval v tom, že opakovaná daňová kontrola nebola v zákonnej lehote ukončená.

Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že „Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 2:1 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).“.

Základom pre odlišný právny názor disentujúcej sudkyne od väčšinového právneho názoru rozhodujúceho senátu najvyššieho súdu a aj pre odlišný právny názor sťažovateľa v danej veci bolo posúdenie počítania plynutia lehoty na vykonanie opakovanej daňovej lehoty. Druhý senát ústavného súdu nespochybňuje už uvedený právny názor ústavného súdu na zákonom ustanovené lehoty, na ktoré sa odvoláva tak sťažovateľ, ako aj disentujúca sudkyňa senátu najvyššieho súdu, ktorý vo veci rozhodoval, vysloveného vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 24/2010, poukazuje však na to, že v danej veci však nešlo o nedodržanie/prekročenie zákonnej lehoty, resp. súdom predĺženej zákonnej lehoty, posunutie skončenia uplynutia zákonnej lehoty na vykonanie opakovanej daňovej kontroly vzhľadom na prerušenie konania, t. j. s ohľadom na „zastavenie“ plynutia času počas prerušenia opakovanej daňovej kontroly (§ 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.). Podľa názoru ústavného súdu je potrebné rozlišovať inštitút predĺženia zákonnej lehoty na uskutočnenie konania (pri ktorom sa v konaní pokračuje ďalej pri „predĺženom“ plynutí lehoty), o čo išlo vo veci III. ÚS 24/2010, s inštitútom prerušenia konania (počas ktorého lehoty neplynú) práve vzhľadom na právne dôsledky ich uplatnenia, čo v posudzovanom prípade sťažovateľ a ani disentujúca sudkyňa v rámci svojej argumentácie nezobrali do úvahy, opierajúc sa o svoj právny názor, že v danom prípade prerušenie daňovej kontroly nie je možné.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.