II. ÚS 325/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 325/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., Vysoká 9, Bratislava, zastúpenej SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 1 R 8/2013 z 31. marca 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., o d m i e t a .

Napadnutým uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 31. marca 2014 okresný súd potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka (ďalej aj „plán“) v znení, o ktorom hlasovala schvaľovacia schôdza 18. marca 2014, a reštrukturalizáciu dlžníka ukončil. Označené uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 67/2014 zo 7. apríla 2014 a právoplatnosť nadobudlo 8. apríla 2014.

Sťažovateľka tvrdí, že „pri reštrukturalizačnom pláne dlžníka:

a) boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia ZKR [§ 154 ods. 1 písm. a) ZKR], b) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným spôsobom [§ 154 ods. 1 písm. b) ZKR]. Namietané porušenia ZKR boli natoľko závažné a mali tak nepriaznivý vplyv na sťažovateľa, ako účastníka plánu, že v zmysle § 154 ods. 1 písm. a), b) ZKR bol Okresný súd Prešov povinný reštrukturalizačný plán dlžníka zamietnuť. Namiesto toho Okresný súd Prešov citované ustanovenia úplne ignoroval a aj napriek relevantným námietkam sťažovateľa reštrukturalizačný plán dlžníka potvrdil.”.

- splatnosť pohľadávky nie je z hľadiska prihlasovania pohľadávok rozhodujúca. Rozhodujúcim je iba moment vzniku pohľadávky... - je dôležité presne odlišovať vznik pohľadávky od jej splatnosti. Pohľadávky, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou, sú tie pohľadávky, ktoré vznikli do zverejnenia uznesenia súdu o začatí reštrukturalizačného konania v Obchodnom vestníku... Sťažovateľ je majoritným veriteľom dlžníka a realizovaním hlasovacích práv v reštrukturalizácii by mal reálny vplyv na výsledok prijatých uznesení schôdze veriteľov. Nakoľko pohľadávka sťažovateľa bola správkyňou popretá z absurdného dôvodu, došlo tým k protiprávnemu odňatiu legitímnej možnosti sťažovateľa vykonávať subjektívne práva v reštrukturalizácii. Tým bola zároveň odňatá možnosť plnohodnotného výkonu práva sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Zdôrazňujeme, že právo správcu popierať pohľadávky veriteľov v reštrukturalizácii nie je absolútne. Správca nemôže popierať pohľadávky veriteľov na základe fabulovaných alebo zjavne nepodložených dôvodov, a to za účelom špekulatívneho minimalizovania vplyvu veriteľa na priebeh reštrukturalizácie. Takéto konanie správcu nemôže byť akceptované a je v hrubom rozpore so základnou povinnosťou správcu vykonávať funkciu s odbornou starostlivosťou... Nútené a protiprávne „vylúčenie” majoritného veriteľa z procesu reštrukturalizácie je natoľko závažným zásahom do právneho postavenia tohto veriteľa, že hraničí prinajmenšom so zneužitím a šikanóznym výkonom práva. Reštrukturalizačný plán prijatý minoritnou časťou veriteľov, pri nedôvodnom a účelovom vylúčení majoritného veriteľa z procesu reštrukturalizácie, preto nemožno za žiadnych okolností potvrdiť... Záväzná časť reštrukturalizačného plánu dlžníka ad absurdum zavádza dozornú správu nad fyzickou osobou , ktorý nie je ani dlžníkom a ani preberajúcou osobou (!). Dozorná správa je tak reštrukturalizačným plánom dlžníka zavedená v rozpore s § 162 ods. 1 ZKR. Uvedený nedostatok a porušenie ZKR má nepriaznivý vplyv na všetkých účastníkov reštrukturalizačného plánu...»

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 248/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil § 151 ods. 1 a § 153 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom dospel k záveru, že návrh na potvrdenie reštrukturalizačného plánu bol podaný so všetkými náležitosťami v zákonnej lehote. V podstatnej časti odôvodnenia sa okresný súd zaoberal otázkou, či existujú dôvody na zamietnutie plánu súdom podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Berúc do úvahy námietky sťažovateľky doručené reštrukturalizačnej správkyni pred konaním schvaľovacej schôdze, ako aj podané na schvaľovacej schôdzi, okresný súd najmä skúmal, či boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia týkajúce sa reštrukturalizačného plánu (t. j. o náležitostiach plánu, o postupe pri príprave plánu, ako aj o hlasovaní o pláne), ďalej či prijatie plánu nebolo dosiahnuté podvodným konaním, prípadne poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu, ako aj to, či plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Vo vzťahu k uvedeným problémom okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým uvádza: „Veriteľský výbor na svojom zasadnutí dňa 21. 02. 2014 schválil predložený návrh reštrukturalizačného plánu a požiadal správcu o zvolanie schvaľovacej schôdze. V lehote siedmych dní pred konaním schvaľovacej schôdze boli správcovi doručené 3 žiadosti veriteľov, a to veriteľa Sociálna poisťovňa, ústredie... Bratislava, ktorá žiadala o zaradenie svojej pohľadávky vo výške 2 027,30 eura do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky. Ďalej to bola žiadosť veriteľa Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s..., ktorá žiadala o zaradenie svojej pohľadávky do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky. Veriteľ Sberbank Slovensko, a. s. žiadal o opravu zrejmej nesprávnosti plánu a o zaradenie pohľadávky do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky. Do rozpravy sa prihlásil veriteľ Sociálna poisťovňa, ktorý na schôdzi písomne uplatnil odôvodnené námietky, v ktorých uviedol, že žiadajú o vytvorenie skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky; má za to, že plán, v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, pretože určenie miery uspokojenia veriteľov v prípade konkurzu je v pláne nedostatočne spracované, oznámil, že ako veriteľ sa považuje za veriteľa nesúhlasiaceho s plánom v zmysle ust. § 1 ods. 1, písm. b) zák. č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci. Veriteľ Sberbank Slovensko, a. s. žiadal o opravu zrejmej nesprávnosti plánu a o zaradenie pohľadávky do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky. Správca uviedol, že požiadavke veriteľa týkajúcej sa opravy zrejmej nesprávnosti plánu bolo vyhovené. Predkladateľ plánu požiadavke veriteľa Sociálna poisťovňa, Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s. a Sberbank Slovensko, a. s. na vytvorenie osobitnej skupiny nevyhovel, nakoľko ostatní veritelia s vytvorením samostatnej skupiny nesúhlasili. V reštrukturalizačnom pláne boli vytvorené dve skupiny, a to skupina č. 1 - Všetci nezabezpečení veritelia, a skupina č. 2 - skupina pre prípad, ak súd určí pohľadávku zabezpečeného veriteľa - Sberbank Slovakia, a. s. vo výške, ktorú určí súd.

Následne okresný súd v napadnutom uznesení po citácii príslušných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii (§ 133 ods. 1, § 143, § 148 ods. 1, § 151 ods. 1 a § 153 ods. 1) formuloval svoje právne závery takto:

„Súd pri rozhodovaní o potvrdení reštrukturalizačného plánu preskúmal predložený reštrukturalizačný plán, predchádzajúci postup správcu dlžníka, dlžníka, veriteľov a veriteľských orgánov v tomto reštrukturalizačnom konaní, pričom nezistil skutočnosti predpokladané v § 154 ods. l ZKR, pre ktoré by musel reštrukturalizačný plán zamietnuť. Reštrukturalizačný plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, keď za tento spoločný záujem je potrebné pokladať dosiahnutie čo najvyššej miery uspokojenia pohľadávok veriteľov (§ 5 ZKR) pri zachovaní aspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka tak, že v reštrukturalizačnom konaní možno odôvodnene predpokladať väčší rozsah uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. c) a d) ZKR]. Nakoľko súd nezistil dôvody na zamietnutie reštrukturalizačného plánu a veritelia na schvaľovacej schôdzi hlasovali za prijatie potrebnou väčšinou prítomných hlasov vo všetkých skupinách, súd reštrukturalizačný plán v znení prijatom na schvaľovacej schôdzi konanej dňa 18. 03. 2014 potvrdil. O skončení reštrukturalizácie rozhodol súd podľa ustanovenia § 153 ods. 1 ZKR.”

Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi v ústavou vymedzených veciach ustanovuje v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon (čl. 143 ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý v rámci tretej časti označenej nadpisom „Reštrukturalizácia“ upravuje v ôsmej hlave aj ingerenciu všeobecných súdov v procese reštrukturalizácie formou potvrdenia plánu súdom (§ 153 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) alebo zamietnutia plánu súdom v zákonom ustanovených prípadoch [§ 154 ods. 1 písm. a) až f) zákona o konkurze a reštrukturalizácii].

Okresný súd sa v napadnutom uznesení vyjadril aj k postupu prípravy reštrukturalizačného plánu, osobitne k postupu pri vybavení žiadosti sťažovateľky o opravu zrejmej nesprávnosti plánu a o zaradenie pohľadávky do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky. Okresný súd sa pritom zaoberal námietkami sťažovateľky z hľadiska toho, či nedošlo k podstatným porušeniam zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom na sťažovateľkou nastolené otázky uviedol relevantné odpovede. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že zo žiadneho ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevyplýva, že pri rozhodovaní o návrhu na potvrdenie plánu je všeobecný súd povinný skúmať opodstatnenosť všetkých pripomienok na zmenu plánu predložených pred konaním schvaľovacej schôdze veriteľov, ako aj stanoviska vyjadreného žiadateľom o zmenu plánu na schôdzi veriteľov. Všeobecný súd je povinný tieto námietky a návrhy skúmať len v súvislosti s tým, či sú dané dôvody na zamietnutie reštrukturalizačného plánu podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, prípadne (v rámci súdneho dohľadu) aj s prihliadnutím na to, či bol naplnený niektorý z dôvodov, pre ktorý je súd v rámci svojho dohľadu v zmysle § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii povinný zastaviť reštrukturalizačné konanie a začať konkurzné konanie.

V danom prípade okresný súd dospel k záveru o nedostatku takých dôvodov, ktoré by odôvodňovali zamietnutie plánu súdom podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom ústavný súd tento záver okresného súdu hodnotí ako dostatočne odôvodnený, a teda aj ústavne udržateľný.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle svojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej právnej úpravy v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, IV. ÚS 66/2011). Ústavný súd rovnako zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že k schváleniu reštrukturalizačného plánu došlo podvodným spôsobom, ústavný súd zistil, že konformnosť postúpenia časti prihlásenej a zistenej pohľadávky veriteľky , , na sedem ďalších veriteľov preskúmaval okresný súd, ktorý uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľky , , do reštrukturalizačného konania ako veriteľky na miesto pôvodnej veriteľky , a to v časti prihlásenej pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške 4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľa , , do reštrukturalizačného konania ako veriteľa na miesto pôvodnej veriteľky , a to v časti prihlásenej pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške 4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľky , , do reštrukturalizačného konania ako veriteľky na miesto pôvodnej veriteľky , a to v časti prihlásenej pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške 4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľky , , do reštrukturalizačného konania ako veriteľky na miesto pôvodnej veriteľky , a to v časti prihlásenej pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške 4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľa , , do reštrukturalizačného konania ako veriteľa na miesto pôvodnej veriteľky , a to v časti prihlásenej pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške 4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľky , , do reštrukturalizačného konania ako veriteľky na miesto pôvodnej veriteľky , a to v časti prihlásenej pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške 4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľa , , do reštrukturalizačného konania ako veriteľa na miesto pôvodnej veriteľky , a to v časti prihlásenej pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške 4 000 €. Všetky označené uznesenia nadobudli právoplatnosť 16. januára 2014.