II. ÚS 326/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 326/2015­21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaniach vedených pod sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013 a postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave ako účastníka konaní vedených Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 28 P 56/2009 a sp. zn. 61 P 11/2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ následne podal ďalší návrh na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému synovi s návrhom, aby maloletý bol zverený do jeho osobnej starostlivosti. Konanie o tomto návrhu bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 61 P 11/2011. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že v predmetnom konaní bolo nariadené znalecké dokazovanie a okresný súd návrh sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ tiež uvádza, že podal návrh na zníženie výživného pre jeho maloletého syna, o ktorom konajúci súd rozhodol tak, že tento návrh zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že výživné pre maloletého syna platil pravidelne, avšak nie vo výške, ktorú určil súd v rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu podala jeho bývalá družka opakovane voči nemu trestné oznámenia. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Trestné konanie o neplatení výživného okresný súd Bratislava II. sp. zn.: 4 T/50/2013... Došlo to až na súd kde som bol odsúdený s dvojročnou podmienkou a zaviazaný splatiť omeškané výživné. V tomto konaní som nemal právneho zástupcu a tak som sa nemohol riadne obhajovať. Potom družka podala ďalšie trestné oznámenie a znova to riešil súd. Bol som odsúdený za neplatenie výživného v plnej výške na 1 rok nepodmienečne... Na pojednávaní som však obhajcu nemal. V zlomku sekundy som sa teda musel rozhodnúť a pristúpiť na dohodu o vine a treste a prijať trest 150 hodín verejnoprospešných prác.“

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že v dvoch konaniach bolo nariadené znalecké dokazovanie. Namieta, že v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku a tiež pri rozhodovaní o trovách znaleckého dokazovania došlo k diskriminácii. V tejto súvislosti uvádza: „Znalecké dokazovanie prebehlo v oboch konaniach. Ako vyššie uvádzam v prvom konaní to bolo so značnými prieťahmi. Znalkyňa ako sama v posudku uvádza vyšetrila matku ambulantne bez prítomnosti dieťaťa. Nuž k tomu niet čo dodať. Znalkyňa bola na ďalšom pojednávaní spochybnená a závery svojho posudku nevedela podložiť iným len počtom svojich diplomov. V druhom konaní znalec taktiež neurobil šetrenie takým spôsobom, aby súdu vedel poskytnúť jednoznačné stanovisko. Tu je namieste uviesť, že brat bývalej družky je lekár a pôsobí v . Ako dôkaz o diskriminácii dokladám uznesenia o trovách za znalecké dokazovanie. V prvom konaní ma súd zaviazal uhradiť trovy znaleckého dokazovania a jedným z odôvodnení je to, že som na pojednávaní povedal, že to zaplatím. Za situácie, keď v konaní pociťujete diskrimináciu považujete za potrebné dať súdu objektívne podklady pre rozhodnutie a nerozmýšľate o tom koľko to bude stáť a ako to zaplatíte. Sudkyňa však neskúmala zákonnú možnosť úhrady týchto trov. V druhom konaní sudkyňa skúmala takúto zákonnú možnosť a uznesením mi oznámila, že je oprávnená a trovy bude znášať štát. Takže v dvoch identických konaniach na rovnakom súde mám dve odlišné stanoviská za rovnakých podmienok v rovnakej veci. V konaní o zmene zverenia znalec sám potvrdil, že pri šetrení on sám do domácností nechodí. Napriek tomu sa vyjadril, že zmena zverenia dieťaťa nie je vhodná, lebo by dieťa menilo sociálne väzby. Jednak synček menil sociálne väzby vtedy keď ho matka uniesla a za pomoci súdu a kurately ho vytrhli z pôvodného prostredia. A v druhom rade znalec sám nešetril či by takáto zmena sociálnych väzieb nebola pre dieťa lepšia, prospešnejšia.“

Petit svojej sťažnosti sťažovateľ formuluje takto: „... Ústavný súd Slovenskej republiky zaväzuje Okresný súd Bratislava II... zaplatiť sumu 25 000 eur ... ako nemajetkovú ujmu za zbytočné prieťahy v konaniach a taktiež za spôsobenú ujmu odlúčenia od svojho dieťaťa spôsobenú konaním súdu. ... Ústavný súd Slovenskej republiky zaväzuje Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava... zaplatiť sumu 25 000 eur ... ako nemajetkovú ujmu za nedostatočnú ochranu práv jeho dieťaťa ako aj jeho rodičovských práv. Ústavný súd Slovenskej republiky zaväzuje Okresný súd Bratislava II... obnoviť konanie o zverení maloletého ... a v rámci toho konania preskúma reálne možnosti povinného na platenie výživného a to spätne ku dňu 1. 3. 2009. Zároveň súd určí výšku výživného spätne k tomuto dátumu a urobí ďalšie opatrenia na opravu trestných konaní v tejto veci. Zároveň v tomto konaní reálne preskúma záujmy maloletého a vykoná všetky opatrenia k tomu, aby mohli byť obnovené a dodržané práva maloletého ako aj rodičov.“

Návrh na priznanie uvedenej sumy sťažovateľ odôvodňuje takto: „Finančné odškodnenie požadujem za prieťahy v konaniach ako aj ako nemajetkovú ujmu. O synčeka som sa riadne staral kompletne a dokonca som bol aj pri pôrode. Z toho vyplýva aj to, že k svojmu dieťatku mám silné citové väzby a chcem sa priamo podieľať na jeho výchove. Konaním okresného súdu a kurately bolo spôsobené a stále trvá odlúčenie od synčeka. Táto ujma je vo svojej podstate nevyčísliteľná, pretože takéto bezdôvodné odlúčenie bude mať fatálne následky v psychickom vývoji synčeka. Problém odlúčenia nespočíva v mojom nezáujme ako ani v tom, že by synček nechcel, ale v tom, že rozhodnutie súdu je obmedzujúce aj vzhľadom na to, že matka sama nemá najmenšiu ochotu umožniť kontakt.“

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Na tomto základe dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ­ postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013 a ­ postupom úradu práce ako kolízneho opatrovníka v konaniach okresného súdu vedených pod sp. zn. 28 P 56/2009 a sp. zn. 61 P 11/2011, a tiež žiada zrušiť rozhodnutia okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 11 CoP 147/2013­181 z 13. augusta 2013 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 7. septembra 2013.

V konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 50/2013 okresný súd rozhodol rozsudkom z 12. decembra 2013 tak, že sťažovateľa uznal za vinného zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona a odsúdil ho na trest povinnej práce v trvaní 150 hodín. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom jeho vyhlásenia, t. j. 12. decembra 2013, keďže sťažovateľ aj prokurátor sa vzdali práva podať odvolanie.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutých konaniach sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013 sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. februára 2014, t. j. v čase, keď napadnuté konania okresného súdu už boli právoplatne skončené.

Takto možno dospieť k záveru, že k namietanému porušovaniu v sťažnosti označeného základného práva už postupom okresného súdu v napadnutých konaniach nemohlo v čase podania sťažnosti dochádzať, preto ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom úradu práce ako kolízneho opatrovníka a účastníka v konaniach okresného súdu vedených pod sp. zn. 28 P 56/2009 a sp. zn. 61 P 11/2011

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

V tejto súvislosti ústavný súd tiež pripomína jednu zo základných zásad práva, ktorou je ,,vigilantibus iura scripta sunt“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv, vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (m. m. IV. ÚS 301/07, I. ÚS 1/2013, I. ÚS 213/2013).

Sťažovateľ svoje námietky proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 50/2013 z 12. decembra 2013 mohol uplatniť v odvolacom konaní. Sťažovateľ túto možnosť nevyužil, pretože sa práva podať odvolanie proti tomuto rozsudku vzdal. Na tomto základe nemožno akceptovať taký postup sťažovateľa, ktorý sa vlastným prejavom vôle vzdá možnosti podať riadny opravný prostriedok podľa Trestného poriadku a následne svoje námietky proti rozsudku okresného súdu ako súdu prvého stupňa uplatní v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.