II. ÚS 328/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 328/2015­17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , a , , zastúpených advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 33 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. BB­4 T 52/2012 a jeho rozsudkom z 27. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a odmieta.

Odôvodnenie:

Obvinený bol rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB­4 T 52/2012 z 27. marca 2013 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods.1 a 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona v súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Trestného zákona a prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený podľa § 144 ods. 2, § 38 ods. 2 a 8, § 36 písm. j) a l), § 37 písm. f) a h), § 41 ods. 1 a § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov, trest prepadnutia veci, ústavné ochranné psychiatrické liečenie a ochranný dohľad na dobu 3 rokov. Sťažovateľov (ako aj ďalších poškodených) odkázal špecializovaný trestný súd s ich nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Keďže obvinený aj prokurátor sa po vyhlásení napadnutého rozsudku vzdali odvolania, predseda senátu vyhotovil zjednodušený písomný rozsudok, ktorý neobsahuje

odôvodnenie.

Výrok, ktorým špecializovaný trestný súd odkázal poškodených (sťažovateľov) s ich nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, sťažovatelia napadli odvolaním, o ktorom v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ešte nebolo rozhodnuté.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že zákon im „... neumožňuje podať riadny opravný prostriedok voči vyššie uvedenému rozsudku..., v časti do výroku o vine a treste, ktorý má za následok porušenie vyššie uvedených základných práv a slobôd a taktiež má význam na rozhodovanie o nároku sťažovateľov ako poškodených na náhradu škody v rámci adhézneho konania. Voči uvedenému rozsudku v časti do výroku o náhrade škody sťažovatelia podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom v čase podania tejto sťažnosti nebolo rozhodnuté a táto časť ani nie je predmetom tejto sťažnosti.“.

Sťažovatelia tiež namietajú skutočnosť, že vo veci bol vyhotovený zjednodušený

rozsudok

s poukazom na § 172 ods. 2 Trestného poriadku. V tejto súvislosti sťažovatelia, vychádzajúc z čl. 46 ods. 1 ústavy, tvrdia, že bolo povinnosťou špecializovaného trestného súdu odôvodniť napadnutý rozsudok aspoň v časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody, keďže v § 172 ods. 2 Trestného poriadku sa ustanovuje možnosť vzdať sa odvolania len prokurátorovi obvinenému, nie však poškodeným.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že na hlavnom pojednávaní konanom 26. marca 2013 boli ich splnomocnencom kladené znalcom otázky, ktorých časť nebola špecializovaným trestným súdom pripustená z dôvodu, že mali presahovať rámec, v ktorom si môžu uplatňovať svoje práva poškodení.

Sťažovatelia formulujú svoje výhrady aj k tomu, že špecializovaný trestný súd sa podľa nich nevysporiadal s rasovým motívom konania obvineného, a tvrdia, že v dôsledku zákonnej úpravy, ktorá poškodeným neumožňuje podať opravný prostriedok proti výroku o vine a treste (obzvlášť za situácie, keď právo podať opravný prostriedok nevyužije prokurátor), došlo v ich prípade k porušeniu čl. 13 dohovoru, ktorý zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „Základné právo sťažovateľov na život a na jeho ochranu podľa čl. 15 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a v zmysle čl. 2 ods. 1 Dohovoru, práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, práva na nedotknuteľnosť obydlia a korešpondencie podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, práva na rovnaké zaobchádzanie bez ohľadu na príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine podľa čl. 33 Ústavy SR, zákazu diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru v spojení s článkom 2 (1) a 13 Dohovoru, práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok v zmysle čl. 13 Dohovoru bolo porušené postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. BB – 4 T/52/2012 a následným rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB – 4 T/52/2012 zo dňa 27. 3. 2013. Ústavný súd zrušuje rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB – 4 T/52/2012 zo dňa 27. 3. 2013 a zároveň vracia vec na ďalšie konanie Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica. Ústavný súd priznáva sťažovateľom a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,15 € vrátane DPH, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava Jakubčíka...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

II.1 K námietkam proti časti napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu, ktorou boli sťažovatelia odkázaní s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie

Z priloženej fotokópie napadnutého rozsudku vyplýva, že špecializovaný trestný súd osobitným výrokom podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal sťažovateľov ako poškodených s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku o náhrade škody sťažovatelia v prvom rade namietajú, že špecializovaný trestný súd v rozpore s aplikačnou praxou všeobecných súdov v obdobných medializovaných kauzách uplatnil v ich veci postup podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku, keď ich odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie a nerozhodol o náhrade škody sám (podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku, pozn.), a namietajú tiež skutočnosť, že výrok o náhrade škody špecializovaný trestný súd neodôvodnil („... je nepochopiteľné, že Špecializovaný trestný súd... nepriznal aspoň čiastočne v adhéznom konaní náhradu škody a nemajetkovej ujmy a poškodených odkázal s ich nárokom na občianske súdne konanie a navyše toto rozhodnutie neodôvodnil“).

Podľa § 172 ods. 2 Trestného poriadku ak sa po vyhlásení rozsudku prokurátor aj obvinený vzdali odvolania alebo taký prejav urobili v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku, môže sa vyhotoviť zjednodušený písomný rozsudok, ktorý neobsahuje odôvodnenie.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni zákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu alebo jej neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, ak škoda nebola dosiaľ uhradená.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti výroku napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu týkajúceho sa náhrady škody mohli sťažovatelia v zmysle § § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku podať odvolanie (čo aj využili); z dikcie § 307 ods. 2 Trestného poriadku pritom vyplýva, že odvolaním mohli namietať aj postup špecializovaného trestného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku (teda aj skutočnosť, že špecializovaný trestný súd vyhotovil v zmysle § 172 ods. 2 Trestného poriadku aj v časti týkajúcej sa výroku o náhrade škody zjednodušený rozsudok, t. j. rozsudok, ktorý neobsahuje odôvodnenie, pozn.). O odvolaní sťažovateľov bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Tr. por.). Odvolací súd preto nemohol posúdiť z akého konkrétneho dôvodu špecializovaný trestný súd podľa § 288 ods. 1 Tr. por. všetkých poškodených odkázal s ich nárokmi na náhradu škody na občianske súdne konanie. Napriek tomuto konštatovaniu sa však Najvyšší súd Slovenskej republiky úplne stotožnil s výrokom prvostupňového súdu o odkázaní všetkých poškodených strán na konanie vo veciach občianskoprávnych. Predovšetkým treba zdôrazniť, že vo veci spravodlivého a objektívneho rozhodnutia o nárokoch poškodených na náhradu škody bude potrebné vykonať v rámci občianskeho súdneho konania ešte ďalšie značne rozsiahle dokazovanie. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že z rozhodnutí Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, priznaná náhrada škody a to konkrétne vo výške 16 360 eur a 4 090 eur (zo dňa 15. júla 2013 č. 35660/2013 – 1537/62, a č. 35660/2013 – 1537/66), poškodenej vo výške 2.358 eur (zo dňa 18. júna 2013 č. 35660/2013 – 1537/65), poškodenej vo výške 4 090 eur (zo dňa 15. júla 2013 č. 35660/2013 – 1537/63) a poškodenému vo výške 4 090 eur (zo dňa 15. júla 2013 č. 35660/2013 – 1537/64). Tieto rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti sú už v súčasnosti právoplatné a malo by dôjsť k úhrade priznaných odškodnených súm jednotlivým poškodeným. Naviac treba uviesť, že podľa zistenia odvolacieho súdu na Okresnom súde Komárno v súčasnej dobe prebieha občianske súdne konanie (vedené pod sp. zn. 13 C/556/2012) na základe žaloby o náhradu predmetnej škody a nemajetkovej ujmy podanej právnym zástupcom poškodených. Za tejto situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodovanie o uplatnených nárokoch jednotlivých poškodených samotným odvolacím súdom za súčasného stavu veci by bolo predčasné a vzhľadom na zložitosť problematiky a nepochybnú potrebu vykonania ďalšieho značne rozsiahleho dokazovania (vzhľadom na závažné a rozsiahle následky spáchanej trestnej činnosti a s tým súvisiacou komplikovanosťou posúdenia oprávnenosti a rozsahu uplatnených nárokov na náhradu škody) presahovalo by rámec rozhodovania súdu v trestnom konaní.“

V súvislosti s ostatnými námietkami sťažovateľov ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03)

Do ustálenej judikatúry ústavného súdu patrí aj právny názor, podľa ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v trestnoprávnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že napadnutý rozsudok nie je odôvodnený, ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že špecializovaný trestný súd pri jeho vyhotovovaní uplatnil postup, ktorý mu umožňuje už citovaný § 172 ods. 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorého je príslušný všeobecný súd oprávnený v prípade, ak sa po vyhlásení rozsudku prokurátor aj obvinený vzdali odvolania, alebo taký prejav urobili v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku (sťažovatelia nespochybňujú, že tieto zákonné podmienky boli splnené, pozn.), vyhotoviť zjednodušený písomný rozsudok, ktorý neobsahuje odôvodnenie. Sťažovatelia špecializovanému trestnému súdu vytýkajú, že vzhľadom na konkrétne okolnosti ich trestnej veci uplatnil postup podľa § 172 ods. 2 Trestného poriadku, t. j. vyhotovil rozsudok bez odôvodnenia. Ústavný súd nemá v zásade dôvod na spochybňovanie tejto námietky sťažovateľov, zároveň ale pripomína, že aj v prípade, ak by skutočnosť, že špecializovaný trestný súd využil (fakultatívnu) možnosť, ktorú mu ponúka označené ustanovenie Trestného poriadku, hodnotil ako jeho pochybenie, nemohol by na jeho základe vysloviť porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľov. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne poukazuje na svoj už citovaný ustálený právny názor, podľa ktorého postup všeobecného súdu, ktorý je v súlade so zákonom, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd.

Bez ohľadu na už uvedené ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že napadnutý rozsudok špecializovaného trestného súdu nie je odôvodnený, sťažuje preskúmanie jeho ústavnej konformnosti. Ústavný súd totiž ďalšie námietky sťažovateľov môže posúdiť len rámcovo z ostatnej dokumentácie tvoriacej obsah spisu (predovšetkým znaleckého posudku a zápisnice o hlavnom pojednávaní).

Podľa § 307 ods. 1 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť a) prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, b) obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, c) poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, d) zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.

§ 308 [Komentár Iura]

Za týchto okolností námietka sťažovateľov o tom, že nemali možnosť napadnúť prostredníctvom opravného prostriedku to, že v napadnutom rozsudku špecializovaného trestného súdu bol obvinenému uložený neprimerane nízky trest (námietka smerujúca v prvom rade k porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru, pozn.), v konaní o sťažnosti podľa č. 127 ods. 1 ústavy presahuje ústavný rámec pôsobnosti senátu ústavného súdu. Ústavný súd navyše poukazuje na skutočnosť, že ani z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky nemožno vyvodiť jej povinnosť ustanoviť vo svojom právnom poriadku osobám, ktoré boli poškodené trestným činom, právo podávať opravné prostriedky proti rozhodnutiam trestných súdov o vine a treste. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru, ktorý v prvom rade garantuje právo na spravodlivé súdne konanie (teda v trestných veciach aj právo na spravodlivé rozhodnutie o výške trestu, pozn.), na poškodeného v trestnom konaní. Európsky súd pre ľudské práva zastáva názor, že označený článok dohovoru môže byť vo svojej trestnej časti aplikovaný iba vo vzťahu k obvinenému, nie však k poškodenému, keďže proti nemu nebolo vznesené žiadne trestné obvinenie, o oprávnenosti ktorého by sa malo rozhodovať. Článok 6 síce môže byť vo vzťahu k poškodenému teoreticky aplikovateľný, avšak iba vo svojej civilnej časti (Perez proti Francúzsku, rozsudok Veľkého senátu č. 47287/99 z 12. 2. 2004, Pfleger proti Českej republike, rozsudok č. 58116/00 z 27. 7. 2004).

Bez ohľadu na uvedené ústavný súd vo vzťahu k námietke, že obvinenému bol uložený neprimerane nízky trest odňatia slobody, považuje za potrebné poukázať na jeho zlučiteľnosť s § 39 ods. 1 a § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, ktoré upravujú inštitút zníženia trestu.

Z napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu vyplýva, že obvinenému bol uložený trest za spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, sčasti dokonaný a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona v súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Trestného zákona a prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a) Trestného zákona, pričom Trestný zákon ukladá v prípade obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 Trestného zákona trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Vzhľadom na to, že u obvineného znalci konštatovali zmenšenú príčetnosť v okamihu spáchania trestného činu, špecializovaný trestný súd mu v zmysle § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona znížil trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom a uložil trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov [uplatňujúc pritom aj ustanovenia § 36 písm. j) a l), § 37 písm. f) a h), § 38 ods. 2 a 8 Trestného zákona] a zároveň mu uložil podľa § 73 ods. 2 písm. a) Trestného zákona ústavné ochranné psychiatrické liečenie a podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad na dobu 3 rokov.

Vo vzťahu k záveru o zmenšenej príčetnosti obvineného v čase spáchania trestného činu, ako aj motívom konania obvineného ústavný súd poukazuje na relevantnú časť znaleckého psychiatrického a psychologického posudku vypracovaného v napadnutom trestnom konaní, v ktorej sa uvádza: «Motivačné predpolie konania obvineného vytvárajú najmä jeho osobnostné charakteristiky a osobitosti správania Rómov v jeho okolí. Za významné motívy determinujúce správanie obvineného pred a počas skutku možno označiť opätovné prežívanie frustrácie pri výkone vlastnej práce, pocit nedostatočného pracovného uplatnenia pri snahe o riešenie verejného poriadku v meste, najmä čo sa týka problémov viažucich sa na rómsku časť obyvateľstva, syndróm vyhorenia (prežívanie emočnej vyčerpanosti, osobné zaujatie, nenaplnený pocit úspešnosti, strata potešenia z práce, prejavy, ktoré sa vymykajú z rámci zaužívaných pracovných aktivít, svedčiace o prežívaní stresu a o vyššej miere podráždenosti), strach o svoj život a životy osôb jemu blízkych a napokon paranoický vývoj osobnosti obvineného, súčasťou ktorého bola jeho paranoická obranná aktivita. Bezprostredný motív konania obvineného v kritickom čase skutku nie je jednoznačne jasný. Zo psychologického hľadiska je však evidentné, že došlo k zníženiu prahu tolerancie obvineného jednak na problematické správanie Rómov, s ktorými prichádzal do styku, jednak na znášanie nimi naznačovaného zúčtovania s ním a v neposlednom rade došlo k naliehavej, neodkladnej potrebe realizácie obranne – ofenzívneho opatrenia formou útoku v predstihu a navyše s poslaním, ktoré sám považoval za výsostne prosociálne. Pri zaplavenosti vnútorného prežívania obvineného uvedenými problémami je spustenie správania s extrémnym priebehom možné takmer kedykoľvek. ... Obvinený... v posudzovanom čase trpel prechodnou duševnou poruchou – abnormnou, skratovou reakciou s klinickým priebehom vystupňovaného afektu. Podstatnou, pre tento stav z hľadiska forenzne – psychiatrického posúdenia, bola zmena kvalitatívnej zložky vedomia u obvineného, ktoré bolo v čase skutku /obzvlášť závažný zločin vraždy/ zakalené, zmätené, čo bolo podmienené búrlivým afektom, ktorý bol dôsledkom dlhodobo hromadeného emočného napätia (prostredníctvom mechanizmov osobnosti obvineného – viď interpretáciu klinicko – psychologickej expertízy). Konanie v rámci vystupňovaného afektu bolo extrémne heteroagresívne/homicídne. Stav vystupňovaného afektu „vybitím“ odznel, pamäťová nedostatočnosť na svoje konanie u obvineného odpovedá uvedenej kvalitatívnej zmene vedomia, a teda je jej dôsledkom. V súčasnosti ide u obvineného o poruchu osobnosti, kde dominuje paranoický vývin a diskrétne prejavy organickej poruchy osobnosti. ... Obvinený, vzhľadom na svoj stav abnormnej – skratovej reakcie s vystupňovaným afektom mal podstatne zníženú schopnosť rozpoznať protiprávnosť svojho konania pre spoločnosť a mal podstatne zníženú schopnosť ovládať svoje konanie v čase spáchania trestných činov /predovšetkým obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy.../, za ktoré je obvinený. Znalci nemôžu však považovať ovládaciu a rozpoznávaciu zložku inkriminovaného konania u obvineného za vymiznuté.»

V Košiciach 27. mája 2015