II. ÚS 329/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 329/2026-9

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , t. č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného Mgr. Juraj Hedera s. r. o., P. Benického 786/6, Nitra, proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/10/2026 z 12. februára 2026 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

Odôvodnenie:

Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a j) Trestného zákona a zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. 5. Sťažovateľ a prokurátor podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napádaným uznesením tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d) Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. 6. Okresný súd vyhlásil 17. marca 2026 rozsudok pod sp. zn. 1T/47/2024, ktorým uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), j) Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov. Podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku bol sťažovateľ oslobodený zo skutku obžaloby právne kvalifikovaného ako zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. II. Argumentácia sťažovateľa 7. Sťažovateľ namieta, že krajský súd v napádanom uznesení protizákonne a protiústavne vyslovil vinu sťažovateľa, keď ako druhostupňový súd konajúci v odvolacom konaní uviedol, že sťažovateľ sa dopúšťal konania v obžalobe. Krajský súd teda v rozpore s princípom prezumpcie neviny svojím rozhodnutím priamo zaviazal okresný súd k odsúdeniu sťažovateľa, čo okresný súd následne aj spravil, bez ohľadu na hlavné pojednávania, ktoré nepriniesli žiadnu zmenu skutkového a dôkazného stavu. Krajský súd poprel ústavný princíp prezumpcie neviny a súčasne v rozpore s čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru vylúčil oslobodenie sťažovateľa spod obžaloby v kontexte § 285 Trestného poriadku. Zo strany krajského súdu malo ísť podľa názoru sťažovateľa o cielenú blokáciu jeho oslobodenia a o priamy príkaz na jeho odsúdenie, čo je priamym vyjadrením porušenia princípu prezumpcie neviny sťažovateľa a deformáciou trestného konania. Napriek zásade iura novit curia rozhodol krajský súd napádaným uznesením protizákonne, podľa sťažovateľa vedome konal aj protiústavne, čím sa mal dopustiť denegatio iustitiae. III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 8. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 9. Podľa § 132 ods. 1 zákona ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.

11. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj ustálený právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu, a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá ústavnú sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

13. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum.

Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie. 14. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že krajský súd napadnutým uznesením podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) a d) Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby ju znovu prejednal a rozhodol.

Právomoc ústavného súdu je daná až následne vo vzťahu k výslednej spravodlivosti konania, a to v kontexte všetkých uplatniteľných referenčných noriem. 15. Ústavný súd v obdobných prípadoch opakovane zdôraznil, že ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných právnych noriem. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09).

17. Zásada prezumpcie neviny predstavuje jednu z vedúcich zásad, na ktorých je založené trestné konanie (§ 2 ods. 4 Trestného poriadku). Vychádza zo všeobecného princípu „praesumptio boni viri“, podľa ktorého sa občan zásadne považuje za dobrého a spravodlivého až do okamihu, keď sa preukáže opak. Význam tejto zásady v trestnom procese potvrdzuje aj jej ukotvenie v ústave a medzinárodných ľudskoprávnych dokumentoch. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorého judikatúru ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne zohľadňuje, zvykne chápať obsah uvedenej zásady v dvoch rovinách. V prvom prípade ide o uplatňovanie zásady in dubio pro reo predstavujúcej podľa ESĽP špecifický výraz zásady prezumpcie neviny, ktorej uplatňovanie si vyžaduje, aby sudcovia rozhodujúci vec obvineného nevychádzali z vopred prijatého presvedčenia, že obvinený spáchal trestný čin, ktorý je mu kladený za vinu, a v uvedenej rovine presahuje do práva na nestranný súd. Druhú rovinu napĺňania zásady prezumpcie neviny judikatúra ESĽP prezentuje v požiadavke, aby sa orgány verejnej moci, či už orgány činné

Námietky sťažovateľa prezentované v podanej ústavnej sťažnosti sa týkajú druhej roviny napĺňania zásady prezumpcie neviny. 18. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá

záverom. Podľa § 322 ods. 4 Trestného poriadku odvolací súd nemôže sám a) uznať obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom oslobodený, b) uznať obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než z akého ho mohol v napadnutom rozsudku uznať za vinného súd prvého stupňa.

V Košiciach 2. júna 2026

Peter Molnár predseda senátu