II. ÚS 330/2026

I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením mestského súdu sp. zn. 26Nt/29/2024 z 24. apríla 2025, ako aj postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 4Tos/132/2025 z 22. januára 2026. Sťažovateľ navrhuje napadnuté uznesenia mestského súdu a krajského súdu zrušiť a vec vrátiť mestskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň ústavný súd požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 eur. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3T/215/2015 zo 17. decembra 2015 (v spojení s opravným uznesením okresného súdu sp. zn. 3T/2015/2015 z 20. apríla 2016) bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 295 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol o. i. uložený podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona trest prepadnutia majetku, pričom okresný súd podľa § 59 ods. 2 Trestného zákona rozhodol, že vlastníkom prepadnutého majetku sa stáva štát. 3. Sťažovateľ 8. decembra 2024 mestskému súdu podal návrh na povolenie obnovy konania vo svojej trestnej veci (z dôvodu, že ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 1/2021 z 27. septembra

II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 5. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 6. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v časti z dôvodu jej neprípustnosti [§ 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde] a v časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde]. II.1. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom a uznesením mestského súdu: 7. Vo vzťahu k sťažovateľom napadnutému postupu a uzneseniu mestského súdu ústavný súd konštatuje, že v zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.

bolo aj rozhodnuté. 9. Existencia opravného konania pred krajským súdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom prvostupňovom postupe a rozhodnutí mestského súdu, keďže sťažnosť v danom prípade predstavovala účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu mestského súdu, ktorý aj využil (porov. m. m. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).

II.2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom a uznesením krajského súdu: 11. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. 12. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené. Do obsahu základného práva

13. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

15. Podľa § 93 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal rozsudok na základe právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, a tento rozsudok nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom na obnovu konania podľa Trestného poriadku, ak ústavný súd nerozhodne inak.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd v podstatnom uviedol, že pri povolení obnovy konania z dôvodu straty účinnosti právneho predpisu sa vyžaduje jednak existencia rozhodnutia ústavného súdu a jednak skutočnosť, že uložený trest ešte nebol vykonaný, pričom krajský súd sa stotožnil so záverom mestského súdu, že z dokazovania realizovaného na verejnom zasadnutí pred mestským súdom vyplynulo, že sťažovateľ trest prepadnutia majetku, ktorý mu bol uložený predmetným rozsudkom okresného súdu zo 17. decembra 2015, už vykonal.

Všetky zistené pohľadávky sťažovateľa boli uhradené a plnenie, ktoré pripadlo štátu podľa § 107a zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“), bolo štátu aj v plnom rozsahu vyplatené (platobný príkaz z 13. decembra 2019 na sumu 130 238,93 eur, platobný príkaz z 24. mája 2019 na sumu 553 775,76 eur, platobný príkaz z 18. februára 2022 na sumu

Podľa názoru krajského súdu na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani okolnosť, že konkurzný súd ešte formálne nerozhodol o návrhu správcu na zrušenie konkurzu, keďže až po zaplatení súdneho poplatku správcom konkurznej podstaty na účet konkurzného súdu pristúpi konkurzný súd k rozhodnutiu o návrhu správcu na zrušenie konkurzu. Na základe týchto zistení krajský súd vyhodnotil sťažnostné námietky sťažovateľa ako neopodstatnené a dospel k záveru, že mestský súd postupoval správne a v súlade so zákonom, keď návrh na povolenie obnovy konania podaný sťažovateľom zamietol podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku.

Odpoveď krajského súdu hodnotí ústavný súd ako dostatočnú, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre náležité odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu. 19. Ústavný súd konštatuje, že v súlade s relevantnou právnou úpravou je záver krajského súdu, že v prípade sťažovateľa nie je daný dôvod obnovy konania podľa § 394 ods. 4 písm. b) Trestného poriadku, keďže nález ústavného súdu, na ktorý sťažovateľ poukazoval, síce vyslovil protiústavnosť ustanovenia Trestného zákona aplikovaného v sťažovateľovej trestnej veci (§ 58 ods. 3 Trestného zákona), avšak v čase rozhodovania o sťažovateľovom návrhu na povolenie obnovy konania bol trest prepadnutia majetku, ktorý bol sťažovateľovi uložený, už reálne vykonaný – ako na to krajský súd poukázal, zo zabezpečených listinných dôkazov vyplýva, že bol speňažený všetok známy majetok sťažovateľa a následne plnenie, ktoré pripadalo štátu, bolo štátu aj v plnom rozsahu

21. Možno tak konštatovať, že zamietnutie sťažnosti sťažovateľa bolo založené na racionálnom a ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd zároveň poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

ako zjavne neopodstatnenú. 23. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal aj porušenie čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, pričom argumentačná línia týkajúca sa porušenia tohto ustanovenia ústavy sa odvíja od argumentácie týkajúcej sa čl. 46 ods. 1 ústavy.

24. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 6 dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, ústavný súd, vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, konštatuje, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach alebo záväzkoch“, prípadne o „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide (IV. ÚS 241/07, IV. ÚS 53/08, m. m. II. ÚS 517/2016). Pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa teda inter alia ani na konanie o obnove a čl. 6 dohovoru ani nezaručuje právo na revíziu procesu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 6 dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2026

Peter Molnár predseda senátu