II. ÚS 331/2015

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, Hviezdoslavova 3, Bardejov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 76/07 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013 z 28. novembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konania o zaplatenie 2 585,42 € z titulu neoprávneného odberu plynu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 5 C 76/2007 v procesnom postavení žalovaného. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 76/07 z 20. novembra 2012 zaviazal sťažovateľa na zaplatenie žalovanej sumy a dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 5 C 76/07 z 20. novembra 2012 protinávrh sťažovateľa zamietol. Proti označenému rozsudku i dopĺňaciemu rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013 z 28. novembra 2013 potvrdil dopĺňací rozsudok okresného súdu a rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 76/07 z 20. novembra 2012 v časti, v ktorej uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 850 €, a vo zvyšnej vyhovujúcej časti rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom zmenil tak, že žalobu zamietol.

Dňa 29. 5. 2014 som vzniesol námietku proti odloženiu môjho doplneného podnetu, kde Krajská prokuratúra v Prešove v zmysle ustanovenia §32 ods. 3 zákona č.153/2001 Z. z., môj doplnený podnet na Generálnu prokuratúru SR prehodnotila ako opakovaný podnet, ale dňa 2. 6. 2014 postúpila môj doplnený podnet na ďalšie konanie na Generálnu prokuratúru SR... Generálna prokuratúra SR znovu nepreskúmala môj doplnený podnet o 5 bodov a môj podnet prehodnotila ako opakovaný podnet a odložila ho bez prijatia opatrení prokuratúra s poukázaním na vybavenie zo strany Krajskej prokuratúry v Prešove... Z týchto uvedených skutočností, pretože mi bolo bránené moje základné ľudské právo domáhať sa na súde svojho práva v zmysle čl.46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podal som sťažnosť priamo generálnemu prokurátorovi JUDr. Jaromírovi Čižnárovi... Keď som nedostal dlhšiu dobu odpoveď, či moja sťažnosť bola doručená generálnemu prokurátorovi JUDr. Jaromírovi Čižnárovi a či sa s mojím doplneným podnetom vo veci koná znovu, požiadal som o podanie informácií dňa 20. 10. 2014 a dňa 8. 12. 2014... Keď som podal žiadosť dňa 8. 12. 2014 priamo generálnemu prokurátorovi do vlastných rúk a priamo na jeho meno, dňa 22. 12. 2014 som dostal z Generálnej prokuratúry SR oznámenie, kde bolo uvedené, že moja sťažnosť hoci bola označená ako sťažnosť v zmysle citovaných ustanovení zákona o prokuratúre, bola posúdená ako ďalší opakovaný podnet, v poradí už tretí podnet vo veci, a týmto Generálna prokuratúra SR považuje môj doplnený podnet, na základe ktorého som sa sťažoval dňa 28. 10. 2014 za vybavený.“.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane uvádza, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vzhľadom na zistenie, že okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní v čase doručenia sťažnosti už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa č. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013 ústavný súd už v časti II.1 tohto rozhodnutia uviedol, že krajský súd rozhodol o opravných prostriedkoch sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013 z 28. novembra 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. januára 2014.

Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (22. januára 2015) už krajský súd nemohol byť porušovateľom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže vo veci už právoplatne

rozhodol.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 21/2013, 14 Co 22/2013, 14 Co 113/2013 z 28. novembra 2013

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. januára 2014, až 22. januára 2015, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015