II. ÚS 331/2026

I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 47T/39/2023. Sťažovateľ navrhuje priznať finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur a náhradu trov konania vo výške 1 014,41 eur. Rovnako žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov.

4. Prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina podal na okresnom súde proti obžalovaným 12. mája 2023 obžalobu. Obžaloba bola doručená právnemu zástupcovi sťažovateľa (a rovnako aj ďalším subjektom) až po tom, čo právny zástupca sťažovateľa adresoval okresnému súdu 1. novembra 2023 výzvu na doručenie obžaloby a nariadenie termínu hlavného pojednávania.

Ani hlavné pojednávanie nariadené na 4. marec 2024 sa neuskutočnilo z dôvodov na strane obžalovanej. Sťažovateľ požiadal 29. novembra 2024 okresný súd o nariadenie nového (tretieho) termínu hlavného pojednávania. Napriek zaslanej žiadosti okresný súd pristúpil k nariadeniu hlavného pojednávania až vo februári

pojednávania. O zrušení termínu pojednávania sa sťažovateľ dozvedel 12. mája 2025 s tým, že v ten istý deň zaslal okresnému súdu oznámenie, v ktorom opätovne poukázal na to, že od podania obžaloby uplynuli dva roky, pričom nebolo uskutočnené žiadne hlavné pojednávanie, a požiadal okresný súd o využitie osobitných inštitútov trestného práva na účely zabezpečenia účasti obžalovanej na trestnom konaní. Upovedomením okresného súdu z 13. mája 2025 bol sťažovateľ informovaný o nariadení nového termínu hlavného pojednávania na 7. august 2025.

II. Argumentácia sťažovateľa 6. Sťažovateľ namieta prieťahy v konaní pred okresným súdom zapríčinené tým, že okresný súd pri vykonávaní jednotlivých úkonov nepostupoval efektívne, konanie sa už od podania obžaloby vyznačovalo opakujúcimi sa obdobiami nečinnosti, ktorá navyše nebola ničím odôvodnená. Vykonanie jednotlivých úkonov (doručenie obžaloby, nariadenie termínov hlavných pojednávaní) bolo uskutočňované s významnými časovými rozostupmi, ktoré vo svojom súhrne zapríčinili, že prvé hlavné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až po dva a pol roku od podania obžaloby. Napriek tomu, že okresnému súdu bola obžaloba doručená 12. mája 2023, okresný súd pristúpil k jej doručovaniu až s približne šesťmesačným odstupom, a to až po tom, ako sťažovateľ na jeho nečinnosť výslovne upozornil. Rovnako neodôvodnený mal byť postup okresného súdu pri nariaďovaní hlavného pojednávania, keď aj k nariadeniu prvého termínu pristúpil až po uplynutí šiestich mesiacov od doručenia obžaloby, pričom samotný termín pojednávania určil až s ďalším dvojmesačným časovým odstupom.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 7. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56 ods. 2 a do § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04). 9. Zohľadniac princíp subsidiarity, ústavný súd tiež zdôrazňuje, že ak zákon o ústavnom súde podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti ústavnej sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom (m. m. III. ÚS 1/04). Sťažovateľ nemá na výber, ktorý z existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú má právomoc ústavný súd.

10. Trestný poriadok v § 55 ods. 3 zakotvuje inštitút sťažnosti pre nečinnosť, ktorou sa ktorákoľvek zo strán trestného konania môže domáhať, aby nadriadený súd určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu, a to v situácii, ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia. Uvedenú sťažnosť na prieťahy je potrebné podľa judikatúry ústavného súdu považovať za účinný prostriedok nápravy, prostredníctvom ktorého sa sťažovateľ mohol účinne domáhať ochrany svojich práv, ktorých porušenie namietal, pred nadriadeným súdom (porovnaj napr. I. ÚS 337/06, I. ÚS 168/2015, I. ÚS 518/2024). 11. Ústavný súd vo svojej ostatnej judikatúre nepodmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti využitím sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), a to aj pod vplyvom judikatúry

12. Tento prístup však nemožno automaticky aplikovať aj v prípade sťažnosti pre nečinnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku. Je zjavné, že uvedený právny inštitút má inú povahu a koncepciu ako sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu podľa zákona o súdoch. Sťažnosť pre nečinnosť podľa Trestného poriadku môže vybaviť priamo namietaný súd tým, že urobí úkon trestného konania uvedený v sťažnosti pre nečinnosť. Ak predmetný úkon urobí do pätnástich pracovných dní po prijatí sťažnosti a informuje o tom sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť (§ 55 ods. 4 Trestného poriadku). Ak sa uvedeným spôsobom nepostupuje, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu (§ 55 ods. 3). O sťažnosti pre nečinnosť musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci.

k tomuto inštitútu. 14. V zmysle dostupnej judikatúry ESĽP účinný prostriedok nápravy musí mať preventívny účinok (zamedzí ďalšiemu porušovaniu práv), reparačný účinok (dodatočne odškodní či inak napraví dôsledky zásahu do základných práv), musí byť reálne dostupný (keď sťažovateľ má reálnu možnosť ho iniciovať a dosiahnuť ním preskúmanie svojej veci) a konanie o náprave musí prebiehať podľa jasných a predvídateľných pravidiel v primeranej rýchlosti.

ich práv. Sťažnosť pre nečinnosť je účinným právnym prostriedkom nápravy, ktorého vyčerpanie je podmienkou na možnosť uplatniť ústavnú sťažnosť pred ústavným súdom. 16. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ani netvrdil a ani nepreukázal, že by sťažnosť pre nečinnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku pred podaním ústavnej sťažnosti podal. Ústavná sťažnosť zároveň neobsahuje argumentáciu v zmysle § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. že sťažovateľ nevyužil tento dostupný právny prostriedok nápravy z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Sťažovateľ teda nevyužil účinný právny prostriedok nápravy, ktorého vyčerpanie je podmienkou podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu.

18. Odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku má za následok, že už bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa artikulovaných v sťažnostnom petite.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2026

Peter Molnár predseda senátu