II. ÚS 33/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2014 doručená sťažnosť , , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mrázovský & partners, s. r. o., Mariánske námestie 2, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jána Mrázovského, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 104/2014 z 9. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 22 T 190/2013 z 26. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný, pričom jeho trestná vec sa nachádza v štádiu po podaní obžaloby, pričom v nej v čase podania sťažnosti už prebiehalo hlavné pojednávanie. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 22 T 190/2013.

Na hlavnom pojednávaní konanom 5. septembra 2014 sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú ústne odôvodnil do zápisnice z hlavného pojednávania.

Podstata odôvodnenia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu spočíva v tom, že podľa jeho presvedčenia o jeho predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nerozhodoval zákonný sudca (okresný súd o nej rozhodol 17. júla 2014 tak, že ju zamietol, pozn.), keďže v tom čase nebolo ešte právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti predsedu senátu , ktorú na hlavom pojednávaní konanom 10. júna 2014 vzniesla obhajkyňa sťažovateľa a s ktorou sa sťažovateľ stotožnil

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Ndt 14/2014 z 12. septembra 2014 rozhodol o návrhu sťažovateľa na odňatie jeho trestnej veci tak, že trestná vec sa okresnému súdu neodníma.

Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 5. septembra 2014 na neverejnom zasadnutí konanom 26. septembra 2014 napadnutým uznesením tak, že ju zamietol, pričom zároveň tiež rozhodol, že väzba sa nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Predseda senátu rozhodnutie odôvodnil podrobne s vysporiadaním sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, na ktorých bolo predmetné rozhodnutie založené. Obžalovaný, obhajca vzali predmetné na vedomie, pričom deklarovali, že rozhodnutiu, odôvodneniu a poučeniu o opravnom prostriedku porozumeli.

Obžalovaný týmito zápisnicami disponoval. Obžalovaný hneď v prvý deň pracovnej dovolenky predsedu senátu dňa 30. 6. 2014 doručil Okresnému súdu Žilina žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu /č. l. 3584 – 3585/. Zastupujúca sudkyňa zákonného sudcu – v prvom rade, určila termín neverejného zasadnutia o dva týždne na v poradí druhý deň po návrate predsedu senátu z pracovnej dovolenky /č. l. 3586/.

Toto rozhodnutie bolo následne procesným stranám aj doručované /č. l. 3622/. Spis nebol predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline o sťažnosti proti rozhodnutiu súdu o nevylúčení po obdŕžaní doručeniek, nakoľko o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu bolo nevyhnutné rozhodnúť /vrátane vyhotovenia rozhodnutia/ bez odkladu a to na základe dôkazov uvedených v spise tunajšieho súdu.

Berúc do úvahy viaceré druhy návrhov oprávnených osôb podávaných bezprostredne po sebe, súd o predmetnom rozhodol tak, aby bolo o nich rozhodnuté v lehotách stanovených zákonom, resp. v inej súdnou praxou ustálenej lehote. Rovnako sa k obžalovaným napádanému /návrh na odňatia a prikázanie veci/ postupu Okresného súdu Žilina vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, ktorý v rozhodnutí podrobne špecifikoval dôvody na nevyhovenie návrhu obžalovaného na odňatie a prikázanie veci z dôvodu ním /obžalovaným/ deklarovaného porušenia práv tunajším súdom.

obžalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Žilina – o nevylúčení predsedu senátu zamietol. Predmetným rozhodnutím súdu bolo potvrdené rozhodnutie Okresného súdu Žilina t. j., že predseda senátu je osobou, ktorá nie je zaujatá. A contrario, v prípade ak by súd II. stupňa rozhodol tak, že by sťažnosti obžalovaného vyhovel s konštatovaním, že predseda senátu je zaujatý, predmetné by malo bezpochyby vplyv na vnímanie rozhodnutia Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T/190/2014 zo dňa 17. 7. 2014, ktorým súd /predseda senátu a členovia senátu/ zamietol žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu a iné. Na margo vyššie uvedeného je vhodné poznamenať, že bezprostredné rozhodovanie súdu o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu v situácii kedy ešte nenadobudlo právoplatnosť rozhodnutie súdu o nevylúčení sudcu /po vznesenej námietke zaujatosti procesnou stranou/ nie je apriori dôvodom na prepustenie obžalovaného z väzby ak navyše rozhodnutie súdu o nevylúčení sudcu následne nadobudlo právoplatnosť.“

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza: „Je zrejmé, že podstatou sťažnosti a samotnej žiadosti o prepustenie z väzby je skutočnosť, že o žiadosti o prepustenie z väzby dňa 17. 7. 2014 rozhodol sudca napriek tomu, že rozhodnutie, ktorým rozhodol o svojom nevylúčení nebolo právoplatné, čím došlo k porušeniu práva obžalovaného, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny. Tento stav je pritom možné – podľa obžalovaného – napraviť iba tým, že bude neodkladne prepustený z väzby na slobodu. Na tomto mieste krajský súd považuje za potrebné poznamenať, že je pravdou, že obžalovaný podal námietku zaujatosti voči konajúcemu predsedovi senátu , o ktorej bolo rozhodnuté dňa 10. 6. 2014. Predmetné uznesenie bolo expedované z okresného súdu dňa 21. 7. 2014, pričom už dňa 30. 6. 2014 bola doručená okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby obžalovaného na slobodu. O tejto žiadosti rozhodol sudca dňa 17. 7. 2014. V čase vykonávania tohto úkonu obžalovaný nenamietal, že sudca rozhoduje o predmetnej žiadosti. Okresný súd svoj postup podrobne odôvodňuje v písomných dôvodoch svojho uznesenia poukazujúc na presnú chronológiu svojich úkonov. Je nesporné, že väzobné veci je súd povinný vybavovať prednostne a urýchlene. Neodkladné rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby vyplýva z ustanovení Trestného poriadku, ako aj z článku 17 ods. 2 Ústavy SR, článku 17 ods. 5 Ústavy SR a § 2 ods. 6 Tr. por., pričom vo vzťahu k rozhodovaniu o žiadosti o prepustenie z väzby je nutné prihliadať aj na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti. V tejto súvislosti Ústavný súd konštatoval, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle článku 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu 1 mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne. Okresný súd pritom postupom podľa § 32 ods. 4 Tr. por. považoval rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby obžalovaného za úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania. Na tomto mieste je nutné tiež uviesť, že krajský súd rozhodujúc o sťažnosti proti uzneseniu zo dňa 17. 7. 2014 svojím uznesením zo dňa 6. augusta 2014 zrušil napadnuté uznesenie, ktorým okresný súd rozhodol o žiadosti o prepustenie z väzby a sám v celom rozsahu rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tos/84/2014 zo dňa 6. 8. 2014. Krajský súd rozhodoval ako nezávislý a nestranný súd. Uvedené naviac konštatoval aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 4 Ndt/14/2014 zo dňa 12. 9. 2014, pri rozhodovaní o návrhu na odňatie a prikázanie veci inému súdu. Krajský súd tiež rozhodol o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o nevylúčení z prejednávania trestnej veci obžalovaného . Neboli zistené žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali iný postup.

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu za nedostatočne odôvodnené, pričom v tejto súvislosti uvádza, že «Je zjavné, že... založil svoju žiadosť o prepustenie z väzby na skutočnosti, že o tejto rozhodol súd na čele s predsedom senátu, ktorý v čase rozhodovania nebol nestranným a nezávislým súdom. Podľa názoru sťažovateľa s poukazom na revízny princíp bolo povinnosťou krajského súdu zaoberať sa námietkami sťažovateľa, týkajúcimi sa namietanej zaujatosti predsedu senátu a tieto náležite a relevantne odôvodniť, teda dať na ne sťažovateľovi argumentačné odpovede. Namiesto toho krajský súd „vytkol“ sťažovateľovi, že v čase vykonávania úkonu (rozhodovanie o jeho žiadosti dňa 17. 07. 2014) tento nenamietal, že o tejto rozhoduje a skonštatoval, že okresný súd svoj postup podrobne odôvodnil v písomnom vyhotovení uznesenia.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo ... nebyť pozbavený slobody inak než zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 2 Tos/104/2014 zo dňa 09. 10. 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T/190/2013 zo dňa 26. 09. 2014 porušené bolo. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 2 Tos/104/2014 zo dňa 09. 10. 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T/190/2013 zo dňa 26. 09. 2014 a obžalovaný sa prepúšťa na slobodu.“

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ podať sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Práve okolnosti týkajúce sa predchádzajúceho rozhodovania okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu boli dôvodom, pre ktorý sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu 5. septembra 2014.

V zásade jedinou námietkou sťažovateľa, ktorá sa týka rozhodovania okresného súdu a krajského súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. septembra 2014, je námietka smerujúca proti nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu.

Vychádzajúc predovšetkým z v časti I tohto uznesenia citovaných častí napadnutého uznesenia krajského súdu, ústavný súd zastáva názor, že v spojení s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu dáva vyčerpávajúcu odpoveď na sťažovateľovu argumentáciu uvedenú v jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. septembra 2014. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať argumenty uvedené v napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu, pričom každý považuje z hľadiska požiadaviek na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí, ktoré tvoria súčasť základného práva na súdnu ochranu, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a v žiadnom prípade nie za arbitrárne, ako tvrdí sťažovateľ.

Osobitne poukazuje ústavný súd (v zhode s krajským súdom) na skutočnosť, že sťažovateľom spochybňované uznesenie okresného súdu zo 17. júla 2014 (sťažovateľ ho považuje za „kameň úrazu“, pozn.) bolo v celom rozsahu uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 84/2014 zo 6. augusta 2014 zrušené a nahradené vlastným rozhodnutím krajského súdu, ktorým bola jednak zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a jeho väzba nebola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom zároveň označeným uznesením krajského súdu došlo aj k zmene dôvodov väzby.

V Košiciach 15. januára 2015