II. ÚS 332/2015

2. Sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. marca 2015 a 20. apríla 2015 telefaxom a 6. marca 2015 a 22. apríla 2015 osobne doručené sťažnosti (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vedené pod sp. zn. Rvp 3035/2015 a sp. zn. Rvp 5507/2015, ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Sžo 62/2014 a sp. zn. 3 Sžo 23/2014 a jeho rozsudkami z 2. decembra 2014 a pod sp. zn. 6 Sžo 9/2014 (spolu ďalej aj „napadnuté konania“) a jeho rozsudkom z 28. januára 2015 (spolu ďalej aj „napadnuté rozsudky“).

Zo sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v správnych konaniach, predmetom ktorých bolo rozhodovanie o povolení výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha medveďa hnedého (ďalej len „výnimka“) podľa § 35 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ochrane prírody“ (usmrtenie medveďa hnedého, pozn.)] v označených poľovných revíroch, domáhal v súlade s § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov priznania postavenia účastníka konania z dôvodu, že môžu byť dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy vyplývajúce z príslušných ustanovení Aarhuského dohovoru.

Ministerstvo životného prostredia po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodnutím č. 3726/2009 z 19. decembra 2011 (ďalej len „rozhodnutie z 19. decembra 2011“) zastavilo konanie vo veci nepriznania postavenia účastníka konania sťažovateľovi, keďže odpadol dôvod na konanie. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstva životného prostredia z 19. decembra 2011 rozhodol minister rozhodnutím č. 3691/2012­1.10 z 2. apríla 2012 tak, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 19. decembra 2011 zrušil a prikázal ministerstvu životného prostredia doručiť sťažovateľovi rozhodnutie z 30. júla 2009 o povolení výnimky. Proti rozhodnutiu ministerstva životného prostredia z 30. júla 2009, ktoré bolo sťažovateľovi doručené listom č. 3546/2012­2.2 z 3. mája 2012, podal sťažovateľ rozklad, ktorým sa domáhal zamietnutia žiadosti žiadateľa o povolenie výnimky. O rozklade rozhodol minister rozhodnutím č. 6320/2012­1.10 z 21. augusta 2012 tak, že konanie o ňom zastavil. Krajský súd o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra z 21. augusta 2012 rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 S 1738/2012 z 8. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok z 8. apríla 2014“) tak, že žalobu zamietol ako nedôvodnú. O odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 8. apríla 2014 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 62/2014 z 2. decembra 2014 tak, že rozsudok krajského súdu z 8. apríla 2014 potvrdil a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3035/2015).

1. Ministerstvo životného prostredia vo veci žiadosti obce (žiadateľ, pozn.) o povolenie výnimky podľa zákona o ochrane prírody rozhodnutím č. 4252/2010­2.1 z 15. apríla 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 15. apríla 2010“) nepriznalo sťažovateľovi postavenie účastníka konania. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstva životného prostredia z 15. apríla 2010 rozhodol minister rozhodnutím č. 7375/2010­7.2 z 22. júna 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 22. júna 2010“) tak, že ho zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 149/2009 z 18. novembra 2011 zrušil rozhodnutie ministerstva životného prostredia z 29. apríla 2009 a rozhodnutie ministra z 26. júna 2009 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, na základe čoho boli sťažovateľovi priznané procesné práva účastníka konania. Následne bolo sťažovateľovi doručované rozhodnutie č. 2369/2009­2.1 z 30. júla 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 30. júla 2009“), ktorým ministerstvo životného prostredia povolilo výnimku, a to usmrtiť jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri , pričom v podmienkach rozhodnutia sa uvádza, že odstrel možno zrealizovať do 30. novembra 2009, prípadne do 15. decembra 2009, a zároveň zamietlo žiadosť o povolenie výnimky – usmrtiť jedného medveďa v poľovnom revíri .

Proti rozhodnutiu ministerstva životného prostredia z 30. júla 2009 podal sťažovateľ rozklad, konanie vo veci ktorého minister rozhodnutím č. 6850/2012­1.10 z 23. augusta 2012 (ďalej len „rozhodnutie z 23. augusta 2012“) zastavil z dôvodu, že odpadol dôvod na konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 1677/2012 z 5. decembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 5. decembra 2013“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra z 23. augusta 2012 zamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 9/2014 z 28. januára 2015 rozsudok krajského súdu z 5. decembra 2013 potvrdil a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 5507/2015).

Po vydaní označeného rozsudku Súdneho dvora najvyšší súd v konaniach, ktorého účastníkom bol sťažovateľ a predmetom ktorých bola otázka priznania jeho účastníctva v konaní pred správnymi orgánmi o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha medveďa hnedého podľa § 35 zákona o ochrane prírody, žalobám sťažovateľa vyhovel „a bezvýnimočne identickým spôsobom rozhodli aj krajské súdy, ktoré o žalobách sťažovateľa týkajúcich sa jeho postavenia... rozhodovali“.

V sťažnostiach sťažovateľ zhodne poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 3/2011 zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd v skutkovo a právne obdobnej veci vyslovil: „10. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že ústavno­konformný výklad (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek procesne riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku) v dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania (tzn. výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu). Naopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol k nesprávnemu záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili. Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné naďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 44 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a postupom v konaniach, ktorý predchádzal ich vydaniu, zrušil napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a veci vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní sťažovateľom označených práv a zároveň priznal sťažovateľovi úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade s citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde, je však možné v konaní pred ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

V súlade s § 82 ods. 9 písm. a ) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Podľa názoru najvyššieho súdu prezentovaného v napadnutých rozsudkoch ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je samotné chránené zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je rozhodovanie o právnej podmienke, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania. Znamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu, uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by správny orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že o skutkovo i právne podobných veciach sťažovateľa už rozhodoval prvý senát ústavného súdu, ktorý predchádzajúce sťažnosti sťažovateľa odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnené (I. ÚS 783/2014 a I. ÚS 217/2015). Keďže ústavný súd nedospel pri predbežnom prerokovaní k odchylným právnym názorom než prvý senát ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 783/23014 a sp. zn. I. ÚS 217/2015, vychádzal z právnych názorov vyslovených v uvedených veciach (a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).

Správne kolégium najvyššieho súdu svoje zjednocujúce stanovisko odôvodnilo takto: «Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo

Toto zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto jeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už nimi nemôžu byť priamo dotknuté. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008, sp. zn. III. ÚS 341/2007 o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho

predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné (pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom

má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.

Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade by nepredstavoval pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo k zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania. Iný výklad zákona by smeroval len formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať zjednocujúce stanovisko správneho kolégia, z ktorého vychádzal najvyšší súd pri odôvodňovaní napadnutých rozsudkov. Aj podľa názoru ústavného súdu ak rozhodnutie správneho orgánu o povolení výnimky na usmrtenie chráneného živočícha podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol tým dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutiu správneho orgánu následne chýba predmet konania, ktorým je uvedená výnimka, keďže táto z dôvodu zániku jej platnosti ďalej neexistuje. A preto aj vtedy, ak platnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podaný. Preto ak druhostupňový správny orgán postupoval v súlade s už citovanými závermi a konania o rozklade proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu o povolení výnimky zastavil, bolo povinnosťou krajského súdu žaloby proti rozhodnutiam druhostupňového správneho orgánu zamietnuť, keďže týmito rozhodnutiami nedochádza k založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti sťažovateľa už týmto rozhodnutím nemôžu byť priamo dotknuté.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup, ktorým za uvedenej situácie rozhodnutia krajského súdu potvrdil ako vecne správne, mohol zakladať dôvod na jeho zásah do napadnutých rozsudkov v súlade s právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované rozsudky najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či nedostatočne odôvodnené. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje právnymi názormi prezentovanými najvyšším súdom v jeho rozhodnutiach sp. zn. 1 Sžp 13/2013 a sp. zn. 1 Sžp 3/2011, ústavný súd k tomu dodáva, že tieto boli najvyšším súdom prijaté pred prijatím zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia tohto súdu k zjednoteniu výkladu relevantných ustanovení zákona o ochrane prírody, z ktorého vychádzal tento súd aj v napadnutých rozsudkoch, preto neexistuje dôvod na to, aby sa argumentáciou sťažovateľa zaoberal podrobnejšie.