II. ÚS 337/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 337/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej JUDr. Annou Líškovou, Advokátska kancelária, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 42 C 15/2010 zo 16. februára 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 263/2011 zo 6. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

Odôvodnenie:

3. Sťažovateľka nesúhlasí s takým odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie a na základe takto vykonaného dokazovania správne právne vec posúdil. Sťažovateľka k návrhu žaloby pripojila listinné dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti, o. i. popis pracovnej pozície žalobkyne, mailovú komunikáciu s personalistkou pani , mzdový lístok z mája 2008, mailovú komunikáciu žalobkyne s pánom . S uvedenými listinnými dôkazmi predloženými sťažovateľkou sa ani prvostupňový, ani druhostupňový súd podľa mienky sťažovateľky nezaoberal, nevyhodnotil a neodôvodnil ich v súlade s ustanovením § 120 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), lebo nerozhodol o ich vykonaní, resp. nevykonaní. Sťažovateľka v rámci súdneho konania navrhla vypočutie svedka a napriek skutočnosti, že prvostupňový súd ho ako dôkazný prostriedok navrhovaný navrhovateľkou pripustil, bol predvolaný na pojednávanie na 19. január 2011, osobne sa dostavil, avšak nebol okresným súdom vypočutý.

4. Sťažovateľka namieta aj odôvodnenie prvostupňového i druhostupňového rozhodnutia vo veci nepreukázania jednotlivých skutkových vymedzení neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv. Sťažovateľka podľa jej slov jednoznačne v súdnom konaní preukázala, že právnou a základnou príčinou tohto stavu bolo to, že v dôsledku zmluvného prevodu úloh centrálnej tlačovej služby do Siemens Businnes Services, s. r. o, boli zamestnancom garantované pracovnoprávne nároky z platných pracovných zmlúv, t. j. i pracovná funkcia a pracovná náplň. Na základe tejto skutočnosti došlo k tomu, že sťažovateľka i pán (jej nadriadený) mali ako vedúci pracovníci takmer identické pracovné náplne, takže dochádzalo ku každodennému duplicitnému rozhodovaniu na jednom pracovisku, t. j. ku každodenným kompetenčným konfliktom.

7. Sťažovateľka namieta aplikáciu a výklad ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, a to prvostupňovým i druhostupňovým súdom z dôvodu, že právna zástupkyňa sťažovateľky ani sťažovateľka sa na riadne nariadené pojednávanie nedostavili, pričom neúčasť oboch písomne ospravedlnila z dôvodu kolízie pojednávania s iným, skôr nariadeným termínom pojednávania právnej zástupkyne. Zo strany právnej zástupkyne išlo o zložité rozhodnutie, ktorého súdneho konania sa zúčastní, pretože mala kolíziu s termínom, na ktorý čakala. Z dôvodu, že si bola vedomá skutočnosti, že na predmetnom pojednávaní budú vypočutí navrhnutí svedkovia, nežiada odročenie pojednávania. Vychádzajúc so zložitosti posúdenia prípadu však predpokladala, že konanie nebude na tomto pojednávaní ukončené vyhlásením rozsudku a že sťažovateľka bude mať možnosť vyjadriť sa k svedeckým výpovediam. V danom prípade je sťažovateľka toho názoru, že okresný súd mal zabezpečiť jej vypočutie k uskutočneným svedeckým výpovediam. Toto tvrdenie sťažovateľka podporne opiera aj o ustanovenie § 120 OSP. Podľa sťažovateľky ak je pripisovaná dôležitosť nedoručeniu vyjadrenia druhého účastníka konania, rovnakú dôležitosť vo vzťahu na dodržanie zásady spravodlivého procesu (ak nie v danom prípade väčšiu) majú i svedecké výpovede ako dôkazné prostriedky, ku ktorým sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť, príp. navrhnúť ďalšie dôkazy. Sťažovateľka je toho názoru, že nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, keď sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, teda porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

10. Podľa sťažovateľky závery, ktorými sa oba súdy v danom prípade vo svojom rozhodovaní riadili, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Sťažovateľka je toho názoru, že pri aplikácii § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona došlo zo strany oboch súdov k zásadnému popretiu účelu a významu tohto ustanovenia, keďže jej nebolo postupom súdov umožnené preukázať rozloženie dôkaznej povinnosti nevykonaním predložených dôkazov.

11. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález: „Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 263/2011­176 zo dňa 6. februára 2013 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 42C/15/2010­118 zo dňa 16.2.2011 porušené bolo.

Rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 263/2011­176 zo dňa 6. februára 2013 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 42C/15/2010­118 zo dňa 16.2.2011 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava III vracia na ďalšia konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 2 000 eur (slovom dvetisíc eur) na účet sťažovateľky... Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne...“

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

14. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, v zmysle ktorej všeobecné súdy porušili vydaním napadnutých rozsudkov sťažovateľkino základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže (i) všeobecné súdy týmito napadnutými rozsudkami predovšetkým odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom (t. j. v konaní neuskutočnili jej vypočutie k svedeckým výpovediam), ďalej (ii) všeobecné súdy nevykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu a (iii) závery všeobecných súdov o tom, že neboli preukázané skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o priamej alebo nepriamej diskriminácii (ako aj s tým súvisiaca aplikácia príslušných zákonov), sú arbitrárne a zjavne neodôvodnené.

15. Ústavný súd v úvode konštatuje, že je potrebné vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky posúdiť jej prípustnosť z pohľadu vyčerpania efektívnych opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré jej právny poriadok na ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytuje.

16. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

21. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

22. Sťažovateľka však v danej veci v sťažnosti neuvádza, či dovolanie v tejto veci podala, pričom nič neindikuje, že by uvedený právny prostriedok nápravy sťažovateľka využila. Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľka nevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytoval a na ktorého použitie bola oprávnená v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá neprípustnosť jej sťažnosti. Sťažovateľka ani len netvrdila (a tým menej preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zo strany ústavného súdu preto neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

23. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.