II. ÚS 338/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením krajského súdu sp. zn. 3Tos/37/2026 z 3. marca 2026. Navrhuje, aby ústavný súd namietané uznesenie krajského súdu zrušil a krajskému súdu prikázal prepustiť sťažovateľa neodkladne z väzby na slobodu, prípadne sám rozhodol o jeho prepustení na slobodu. Taktiež navrhuje, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je od 19. marca 2024 väzobne [z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] trestne stíhaný a následne od 6. septembra 2024 obžalovaný pre zločin neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou spáchaného formou spolupáchateľstva. Okresný súd Galanta uznesením sp. zn. 1T/58/2024 z 25. februára 2026 (ďalej len „prvostupňové väzobné rozhodnutie“) rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, o neprijatí záruky ponúknutej špecifikovaným občianskym združením, o nenahradení väzby sťažovateľa prijatím jeho písomného sľubu, o nenahradení väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka a o neprijatí peňažnej záruky poskytnutej blízkou osobou sťažovateľa. Proti prvostupňovému väzobnému rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd namietaným uznesením tak, že ju zamietol.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

7. Obsahom argumentácie ústavnej sťažnosti sťažovateľa je uplatnená námietka porušenia jeho označených práv, ku ktorému malo dôjsť pri rozhodovaní o jeho osobnej slobode, konkrétne pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej náhrady alternatívnymi opatreniami. Sťažovateľ v podstate toto porušenie vidí v nedodržaní požiadavky náležitého odôvodnenia jednej z materiálnych podmienok väzby, ktorou je špecifikácia dostatočne konkrétnych skutočností potvrdzujúcich obavu z možného pokračovania v trestnej činnosti a tiež pre absenciu riadneho zdôvodnenia odmietnutia náhrady väzby alternatívnymi opatreniami.

III.1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru:

III.2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru:

10. Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia, a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného, režimu čl. 6 dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). Procesné garancie pri súdnej kontrole väzby poskytuje čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru sa týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby. 11. Pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského súdu vydaným v konaní o väzbe (rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby na slobodu) a obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru (inými slovami, z dôvodu neaplikovateľnosti uvedeného článku dohovoru na väzobné konanie v jeho následnom štádiu) boli sťažovateľom formulované námietky porušenia tohto článku dohovoru namietaným uznesením krajského súdu posúdené ako zjavne neopodstatnené a ústavná sťažnosť v uvedenom rozsahu odmietnutá podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.

12. Ústavný súd považuje za potrebné v súvislosti s otázkou dostatočnosti odôvodnenia väzobného rozhodnutia všeobecného súdu pripomenúť, že sa v tomto smere jeho úloha obmedzuje na posúdenie otázky, či je odôvodnenie namietaného rozhodnutia ústavnoprávne korektné a z tohto dôvodu aj akceptovateľné, a že kasačný zásah ústavného súdu by mohlo podnietiť také rozhodnutie všeobecného súdu o väzbe, ktoré by zakladalo zjavný omyl či exces pri posudzovaní podmienok väzby, prípadne by bolo iným evidentným popretím samotnej podstaty ochrany základných práv a slobôd (m. m. napr. II. ÚS 98/2024, III. ÚS 372/2025).

14. Krajský súd v prvom bode argumentácie (splnenie základného predpokladu materiálnych podmienok väzby) odkázal na odôvodnenie prvostupňového väzobného rozhodnutia okresného súdu, ktorý precizoval obsah dokazovania podporujúci záver o dôvodnosti podozrenia zo spáchania vyšetrovanej trestnej činnosti sťažovateľom.

V nadväznosti na to súčasne poznamenal, že aj keď šiesti z týchto svedkov na hlavnom pojednávaní odmietli vypovedať a dvaja z nich zmenili oproti prípravnému konaniu obsah svojej výpovede, tieto okolnosti nevylučujú procesnú využiteľnosť ich svedeckých výpovedí poskytnutých v prípravnom konaní. V rámci prezentácie dôkaznej situácie odkázal aj na výsledky realizovaného odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky, ktorá sa má týkať tzv. „pracovného telefónu“ sťažovateľa, a tiež zaistené stopy, resp. mobilný telefón zaistený počas domovej prehliadky vykonanej u špecifikovanej osoby, obsahujúci komunikáciu vykazujúcu znaky komunikácie pri predaji drog, kde bola zaznamenaná aj komunikácia so sťažovateľom a jeho spoluobžalovaným. K argumentácii obhajcu sťažovateľa týkajúcej sa tzv. „zostrovacej zásady dokazovania“ krajský súd odkázal na svoje predchádzajúce väzobné rozhodnutie z 27. novembra 2025 a zopakoval, že obhajcom prezentovaná požiadavka, aby sa existencia dôvodného podozrenia kontinuálne (až lineárne) zostrovala, nie je univerzálne aplikovateľná, keďže v niektorých situáciách je dôkazná situácia de facto silnejšia už od samotného

Krajský súd doplnil, že konštatovať nesplnenie príslušnej materiálnej podmienky väzby zo strany väzobného súdu by do úvahy prichádzalo iba v prípade absolútneho nedostatku dôkazov, čo nie je prípad sťažovateľa, u ktorého dôkazná situácia podporuje dôvodnosť vedeného trestného stíhania.

sťažovateľa. Podľa názoru krajského súdu tiež zo skutočnosti, že sťažovateľ bol pred vzatím do väzby nezamestnaný, vyplýva dôvodné podozrenie, že stíhaná trestná činnosť mala predstavovať primárny zdroj jeho príjmu, v dôsledku čoho možno pokračovanie v trestnej činnosti predpokladať aj v prípade jeho pobytu na slobode. Krajský súd taktiež konštatoval, že v prípade sťažovateľa možno zohľadniť aj vyšší počet priestupkov na úseku cestnej premávky.

16. K otázke možnosti alternácie väzby sťažovateľa krajský súd dôvodil, že okresný súd sa s touto otázkou vysporiadal správnym spôsobom, a preto na odôvodnenie jeho prvostupňového väzobného rozhodnutia poukázal, pričom zároveň doplnil, že na to, aby bolo možné väzbu sťažovateľa nahradiť miernejším prostriedkom, musí byť preukázané, že účel väzby možno týmto miernejším

Interpretoval, že pri rozhodovaní musí súd vždy zvažovať, či nahradenie väzby preváži nad dôvodnou obavou vyjadrenou v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, čo v prípade sťažovateľa podľa názoru krajského súdu nepreváži, a teda požiadavka verejného záujmu na zabránení v prípadnom konaní predpokladanom v uvedenom ustanovení jednoznačne prevažuje nad rešpektovaním osobnej

Tiež dodal, že nemožno opomenúť, že predmetnú trestnú činnosť možno páchať aj prostredníctvom tretích osôb a pripomenul, že prebiehajúcim trestným stíhaním nebola nijakým spôsobom dotknutá sťažovateľova údajná dodávateľská základňa, a preto možno mať dôvodnú obavu, že by sa sťažovateľ v prípade prepustenia na slobodu mohol vrátiť do rovnakého prostredia, v ktorom sa mal na slobode dopúšťať trestnej činnosti.

spáchania vyšetrovanej trestnej činnosti. Rovnako ústavný súd nemôže prijať argumentáciu sťažovateľa o nedostatku prezentovaných dôvodov, resp. tých konkrétnych skutočností, o ktoré sa opiera konajúcim súdom prezentovaná obava z pokračovania v trestnej činnosti v prípade ponechania sťažovateľa na slobode. Ústavný súd už v minulosti opakovane judikoval, že charakter skutku, teda charakter a povaha trestnej činnosti, z ktorej spáchania je väzobne stíhaný obvinený dôvodne podozrivý a na ktorú súd aj v sťažovateľovom prípade pri zdôvodnení preventívnej väzby odkazuje, sú spojené s osobou tohto obvineného, vypovedá práve o ňom a môže poskytnúť v závislosti od individuálnych okolností toho-ktorého prípadu aj jeho osobnostnú charakteristiku, informácie o jeho správaní v určitých relevantných situáciách, čo sú informácie, ktoré ako také môžu mať pre účely väzobného rozhodovania relevantnú výpovednú hodnotu (pozri napr. II. ÚS 576/2024 a II. ÚS 42/2026). Ústavný súd je toho názoru, že opis konkrétnych skutočností opodstatňujúcich u sťažovateľa preventívnu väzbu ponúknutý v odôvodnení namietaného uznesenia

K tomu sa ako nemenej relevantná okolnosť pridáva osobná situácia sťažovateľa, ktorý nebol na slobode dlhodobo zapojený do pracovného procesu, a táto skutočnosť prináša u takejto osoby veľkú pravdepodobnosť straty pracovných návykov a v sťažovateľovom prípade predstavuje vážne riziko, že by sa v prípade prepustenia na slobodu vrátil k nelegálnym aktivitám, ktoré boli zdrojom jeho príjmov, a teda zdrojom financovania jeho životných potrieb.

18. Na margo argumentácie sťažovateľa, ktorý v uplatnenej sťažnosti namietal nedostatočnosť dôkaznej situácie z pohľadu splnenia základného predpokladu materiálnych podmienok väzby, ústavný súd pripomína, že vykonané dokazovanie má vždy podporiť príslušné štádium trestného konania, v danom prípade väzobné rozhodovanie, pre ktoré je relevantné ako jeden z materiálnych predpokladov väzby dôvodné podozrenie, nie istota zo spáchania skutkov obvineným, ktorá je relevantným podkladom na odsúdenie (pozri napr. III. ÚS 569/2017). Paletu dôkazov, nielen jediného svedectva, ale niekoľkých svedeckých výpovedí (vrátane výpovede jedného spoluobvineného), podporenú aj obsahom využitého odpočúvania a záznamu telekomunikačných činností a tiež obsahom zaisteného dôkazu (mobilného telefónu), ktoré všetky popísal v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd a krajský súd ich považoval za dostatočne preukazujúce dôvodnosť podozrenia zo spáchania vyšetrovanej trestnej činnosti, rozhodne nemožno hodnotiť ako dôkaznú núdzu podkopávajúcu jednu zo súčastí materiálnych podmienok väzby, ktorej splnenie sa

Pokiaľ ide o čiastkové argumenty sťažovateľa, kde spochybňuje aktuálnu dôkaznú hodnotu usvedčujúcich svedeckých výpovedí poukazom na to, že ide iba o výpovede z prípravného konania, ústavný súd upozorňuje, že je toto jeho tvrdenie zjavnou interpretačnou manipuláciou. Je totiž zjavné, tak ako to objasnil krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia, že k vykonaniu týchto dôkazov (jednotlivých svedeckých výpovedí) na hlavnom pojednávaní došlo, keď konajúci súd postupoval v prípade svedkov, ktorí na hlavnom pojednávaní odmietli vypovedať, spôsobom predpokladaným § 263 ods. 4 Trestného poriadku a v prípade svedkov, ktorí na hlavnom pojednávaní oproti prípravnému konaniu svoju výpoveď zmenili, spôsobom predpokladaným § 264 Trestného poriadku.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci krajský súd, ktorý v konečnom dôsledku vyhodnotil u sťažovateľa splnenie podmienok na trvanie jeho väzby, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti označeného rozhodnutia krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

20. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vyhodnotil ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.