II. ÚS 339/2015

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Reality 999, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 86/2013­204 z 31. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) v časti výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania.

4. Sťažovateľka ďalej dôvodí, že napadnutý rozsudok krajského súdu odporuje aj čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, že krajský súd nad rámec ústavnej konformnosti aplikoval § 150 ods. 1 OSP len z dôvodu existencie nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie žalobkyne. Táto skutočnosť bola jediným predmetom jeho skúmania v odvolacom konaní, resp. v rozhodnutí sa vysporiadal jedine s majetkovými a sociálnymi pomermi žalobkyne na základe jeho tvrdení a vo vzťahu k ostatným okolnostiam, ktoré je potrebné posudzovať, ich existenciu len konštatoval bez bližšej konkretizácie. Na tomto mieste sťažovateľka poukazuje na to, že pri skúmaní, či sú v konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, súd bežne prihliada jednak na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania, ako aj na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku, a na postoj účastníkov v priebehu konania. Nepriznať hoci len čiastočne náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania možno len za predpokladu, že v konkrétnej veci možno od takéhoto úspešného účastníka spravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sám hradil jemu vzniknuté trovy konania, a to práve z konkrétne uvedených a existujúcich dôvodov hodných osobitného zreteľa (sťažovateľka odkazuje na II. ÚS 122/09). V predmetnom prípade od sťažovateľky nie je možné spravodlivo žiadať úhradu trov takého konania, v ktorom sa len bránila proti od počiatku zjavne nedôvodnej žalobe zo strany žalobkyne. Týmto aspektom prípadu sa však podľa mienky sťažovateľky krajský súd taktiež nezaoberal. Konštatovanie krajského súdu o tom, že sťažovateľka je podnikateľský subjekt, a preto sa nepriznanie náhrady trov konania sťažovateľky nijako nedotkne, je ničím neodôvodnený formalizmus najmä za situácie, keď sa majetková situácia samotnej sťažovateľky nijako nezisťovala.

6. Sťažovateľka navrhla prijať nález v tomto znení: „Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľa garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právna istota, ako princíp právneho štátu garantovaný čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu Košice zo dňa 31.07.2013, č.k. 11Co 86/2013­204 v časti výroku ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania, tak, že sa žalovanému náhrada trov konania nepriznáva, porušené bolo.

Rozsudok

Krajského súdu Košice zo dňa 31.07.2013, č.k. 11Co 86/2013­204 v časti výroku ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania, tak, že sa žalovanému náhrada trov konania nepriznáva sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie. Krajskému súdu Košice sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi JUDr. Ivanovi Husárovi za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 496,69 €... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

o právach a povinnostiach účastníkov konania. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa po skutkovej a právnej stránke môže účastník spochybniť z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 O.s.p., o. i. tiež vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád, ktoré mali alebo mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O takú vadu ide aj vtedy, keď postupom súdu bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (konanie) zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

66.388, € spolu s úrokmi z omeškania od 1.4.2009 do zaplatenia, namiesto uloženia povinnosti uzavrieť s ňou kúpnu zmluvu. Uplatnila teda odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Pod odňatím možnosti konať pred súdom (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. I písm. f/ O.s.p.) treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesne nesprávny (vadný) postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým súd znemožní účastníkovi realizáciu (uplatňovanie) konkrétnych procesných práv priznaných mu procesnými predpismi za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, a to najmä právo zúčastniť sa pojednávania, predniesť svoje návrhy a navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), ako aj k právnej stránke veci, pričom ide o prípady, keď účastníkovi konania bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom spočívajúca v práve argumentovať skutkovú a právnu stránku prejednávanej veci.

. . . . . existujú také dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré sa náhrada trov konania (výnimočne) celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Podľa ustálenej súdnej praxe pri

Okrem toho pri skúmaní danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k určitému konaniu treba zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu nároku na súde, ako aj ich postoj v konaní a skutočnosť, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania neaplikoval ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a nerozhodol v súlade so zásadami ustálenými v súdnej praxi, lebo neprihliadol na zistené nepriaznivé osobné a majetkové pomery žalobkyne, ktorá je nezamestnaná, nemajetná, a je poberateľkou dávky v hmotnej núdzi a príspevku k dávke, ktoré sú jediným zdrojom jej príjmu. Tieto skutočnosti boli dôvodom pre priznanie oslobodenia žalobkyne od platenia súdnych poplatkov v konaní a ustanovenie jej za zástupcu Centrum právnej pomoci so sídlom v Bratislave

Okrem toho bol vzatý zreteľ aj na to, že nepriznaním náhrady trov konania žalovanému nebude jeho majetková sféra výrazne negatívne dotknutá, keďže žalovaný je podnikateľským subjektom (podnikajúcim o.i. v oblasti realitnej činnosti), preto z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania podľa § 220 O.s.p. tak, že náhradu trov konania

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02). IV.

13. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

15. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa trov nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o náhrade trov konania sťažovateľky krajský súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie podľa § 150 OSP, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že výrok krajského súdu v časti nepriznania náhrady trov konania v napadnutom rozsudku má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože krajský súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovalo náležitú argumentáciu, prostredníctvom ktorej krajský súd dospel k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobkyne, čo viedlo k nepriznaniu náhrady trov konania sťažovateľke.

16. Postup a závery krajského súdu tak obstoja pre účely skúmania dodržania garancií spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti rozhodovania o náhrade trov konania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015