II. ÚS 340/2015

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2013 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 542/2013 z 20. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom z 3. júla 2013 sa sťažovatelia domáhali nariadenia predbežného opatrenia. Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 42 C 239/2013 zo 16. júla 2013 návrhu vyhovel a predbežné opatrenie nariadil. podal ako odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti uvedenému uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

V odôvodnení uznesenia Krajský súd v Bratislave konštatuje, že sťažovatelia sa k odvolaniu nevyjadrili a že prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie ... a dospel k záveru, že odvolaniu je potrebné vyhovieť. Krajsky súd v Bratislave odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že z návrhu sťažovateľov nevyplýva akého nároku sa sťažovatelia mienia po nariadení predbežného opatrenia domáhať, nakoľko takýto návrh má význam pre posúdenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia, teda či návrhom vo veci samej sa bude riešiť stav, ktorý by odstránil stav, ktorý sťažovatelia žiadali upraviť v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Krajský súd má za to, že prvostupňový sám určil aký návrh majú sťažovatelia podať a tým rozhodol nad návrh sťažovateľov, čo je v rozpore s procesnými predpismi a je neprípustné. Navyše pre vyššie uvedenú absenciu mal odvolací súd za to, že prvostupňový súd nemohol preskúmať, či je návrh v súvislosti s návrhom vo veci samej dôvodný a či je namieste takto dočasne upraviť pomery a preto návrh ako nepreskúmateľný zamietol. Pokiaľ Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 03. 07. 2013 nevyplýva akého nároku sa sťažovatelia mienia po nariadení predbežného opatrenia domáhať, potom sťažovatelia majú za to, že tento právny záver vyplýva z nedostatočného oboznámenia sa Krajského súdu v Bratislave s predloženým spisovým materiálom, nakoľko na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že sťažovatelia v návrhu uviedli čoho sa mienia domáhať návrhom vo veci samej a žiadali o nariadenie predbežného opatrenia a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. ... Na základe vyššie uvedených skutočností považujú sťažovatelia uznesenie Krajského súdu v Bratislave za arbitrárne, vydané svojvoľne a dostatočne neodôvodnené, nakoľko nebolo dodržané ustanovenie § 212 ods. 1 O.s.p. a Krajský súd v Bratislave svojím postupom nielen prekročil dôvody odvolania a iba z jediného dôvodu, ktorý v odvolaní ani namietaný nebol zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý bol v čase rozhodovania Krajského súdu v Bratislave viac ako dôvodný, pričom sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal argumentáciu sťažovateľov uvedenú v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ale navyše poprel, že z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, čoho sa sťažovatelia mienia domáhať vo veci samej. ...

II.

5. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil prvostupňové uznesenie tak, že návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Podľa § 74 O s. p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Podľa § 75 ods. 2 veta prvá a druhá O. s. p. návrh má okrem náležitosti návrhu podľa § 79 ods. 1 obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich vydanie predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byt' zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej. Súd prvého stupňa pri nariadení predbežného opatrenia sa dôsledne týmito ustanoveniami neriadil. Predmetné konanie je konaním návrhovým. V súlade s § 75 ods. 2 veta druhá O. s. p. vyplýva, že z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej. ... Z návrhu nevyplýva akého nároku sa navrhovatelia mienia po nariadení predbežného opatrenia domáhať. Takýto návrh má vyznám pre posúdenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Teda či návrhom vo veci samej sa bude riešiť stav, ktorý by odstránil stav, ktorý navrhovatelia žiadali dočasne upraviť v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Súd prvého stupňa napriek tomu, že v návrhu absentuje takýto návrh navrhovateľov a ani z dôvodov návrhu nevyplýva akého nároku sa navrhovatelia mienia domáhať návrhom vo veci samej, nariadil predbežné opatrenie podľa návrhu navrhovateľov a svojvoľne doplnil výrok rozhodnutia tým, že uložil navrhovateľom 1), 2), aby v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia podali voči odporcovi návrh na začatie konania o určenie vlastníckeho práva k predmetným vyššie uvádzaným nehnuteľnostiam. Teda sám súd určil aký návrh majú navrhovatelia podať a aj s týmto prihliadnutím rozhodoval o návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

IV.

8. Ústavný súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozsahom namietaného porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovatelia označili namietané porušenie práv len článkami ústavy a dohovoru (čl. 46 a čl. 48 ústavy a čl. 6 dohovoru), pričom z celého obsahu sťažnosti a charakteru námietok sťažovateľov je možné konštatovať, že sťažovatelia namietajú porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe uvedeného ústavný súd ustálil predmet tohto konania v zmysle posúdenia námietok sťažovateľov iba vo vzťahu k potenciálnemu porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

12. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

13. Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

14. Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia, možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej [§ 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“); porov. I. ÚS 46/00, III. ÚS 406/2013]. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (porov. III. ÚS 309/2012).

18. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o návrhu na vydanie predbežného opatrenia krajský súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že

výrok

krajského súdu v napadnutom uznesení má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože krajský súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovalo náležitú argumentáciu, prostredníctvom ktorej krajský súd dospel k záveru o nesplnení zákonných požiadaviek na vydanie predbežného opatrenia.

19. Čo sa týka námietky sťažovateľov, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý sťažovateľom síce zaslal na vyjadrenie odvolanie odporcu, avšak bez výzvy, aby tak v konkrétnej lehote učinili, ústavný súd uvádza, že nie je možné konštatovať porušenie základného práva sťažovateľov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže bez ohľadu na formálne vyzvanie okresného súdu na vyjadrenie sa k odvolaniu sťažovatelia mali predmetné odvolanie k dispozícii (toto im bolo okresným súdom zaslané) a mohli svoje ústavné a zákonné právo vyjadriť sa v rámci odvolacieho konania pred krajským súdom uplatniť a boli oboznámení s obsahom podaného odvolania.