II. ÚS 342/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. mája 2026 namieta porušenie čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ďalej čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom mestského súdu sp. zn. 1T/12/2024 z 18. júna 2025 (ďalej len „prvostupňový rozsudok“) a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2To/108/2025 z 19. februára 2026 (ďalej len „druhostupňový rozsudok“). V ústavnej sťažnosti žiada ústavný súd, aby konštatoval porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru prvostupňovým rozsudkom mestského súdu a druhostupňovým rozsudkom krajského súdu, druhostupňový rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil jej trestnú vec krajskému súdu na nové konanie a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v špecifikovanej výške a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka na hlavnom pojednávaní mestského súdu urobila vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že sa cíti byť vinná zo spáchania skutku a pri splnení zákonných podmienok mestský súd vykonal dokazovanie iba ku skutočnostiam týkajúcim sa výrokov o treste a o náhrade škody a potom uznal sťažovateľku vinnou zo spáchania zločinu podvodu, za čo jej uložil trest odňatia slobody, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní piatich rokov, pričom ju tiež zaviazal v rámci jej schopností nahradiť škodu spôsobenú trestným činom, povinnosť zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo sa preukázateľne uchádzať o zamestnanie. Poškodených s ich nárokom na náhradu škody mestský súd odkázal na civilné konanie. Na základe odvolania prokurátora krajský súd druhostupňovým rozsudkom výrok prvostupňového rozsudku mestského súdu o treste a spôsobe jeho výkonu zrušil a sám uložil sťažovateľke trest odňatia slobody vo výmere troch rokov a pre výkon trestu ju zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

III.1. K porušeniu označených práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom prvostupňovým rozsudkom mestského súdu:

6. Pokiaľ ide o prvostupňový rozsudok, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej je právomoc ústavného súdu vo vzťahu ku konkrétnemu namietanému rozhodnutiu alebo postupu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 107/2019). V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd poskytuje v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne. Vo vzťahu k prvostupňovému rozsudku mestského súdu využil riadny opravný prostriedok príslušný prokurátor, ktorý napadol dotknuté prvostupňové rozhodnutie odvolaním. Existencia druhostupňového konania pred krajským súdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o prvostupňovom rozhodnutí. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti prvostupňovému rozsudku mestského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ako neprípustnú.

7. Ústavný súd poukazuje na svoju súdobú aplikačnú prax odvíjajúcu sa od nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 546/2020 z 23. februára 2021 [postupne osvojenú zo strany ďalších senátov ústavného súdu (I. ÚS 343/2022, I. ÚS 339/2022, II. ÚS 514/2022, II. ÚS 559/2021, III. ÚS 302/2022, IV. ÚS 15/2023, IV. ÚS 254/2022 atď.)], podľa ktorej dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nezodpovedá právo na obhajobu len vo formulačnom rozsahu čl. 50 ods. 3 ústavy (primeraný čas na prípravu obhajoby a možnosť obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu, pozn.), ale obhajobné práva v kontexte spravodlivého procesu podľa čl. 6 dohovoru, a teda aj v rozsahu čl. 46 ods. 1 ústavy (s odrazom najmä v § 34 Trestného

navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Nezaujatie žiadneho takéhoto stanoviska predstavuje zjavnú neodôvodnenosť rozhodnutia a tým aj popretie účelu práva na obhajobu, najmä ak v dôsledku nedostatočného odôvodnenia nie je obvinenému zrejmé, v akom rozsahu a akým spôsobom sa môže náležite procesne brániť (I. ÚS 182/2023). Ústavný súd uvádza, že aj hodnotenie dôkazov alebo iná skutková okolnosť z hľadiska vysporiadania sa súdu s jej obsahom v odôvodnení svojho rozhodnutia sú obvineným uplatniteľné v dovolacom konaní ako námietka z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

IV. ÚS 546/2020). 8. Ústavný súd konštatuje, že aj v ústavnej sťažnosti predostreté námietky o nevysporiadaní sa krajského súdu s dôkaznou situáciou týkajúcou sa rozhodovania o treste a o ignorovaní zásadného dôkazu sťažovateľka mohla uplatniť aj pred dovolacím súdom a subsumovať ich pod dovolací

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti ani neuvádza, a teda ani nepreukazuje, že mimoriadny opravný prostriedok uplatnila. 9. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka mohla (a vzhľadom na zákonom určenú lehotu na uplatnenie dovolania stále môže) podať dovolanie obsahujúce dotknutú argumentáciu, v tomto momente vylučuje, aby sa ústavnou sťažnosťou sťažovateľky ústavný súd mohol meritórne

rozhodnutia.