II. ÚS 343/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 343/2026-12

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , t. č. v , proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 6Tos/183/2024-114 z 23. januára 2025 takto

rozhodol:

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nevyhovuje. 2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

3. Dňa 17. októbra 2023 záujmové združenie občanov DUMISK, o. z. (ďalej len „združenie“), požiadalo o podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody s poukazom na § 4 Trestného poriadku a poskytlo za sťažovateľa záruku za ďalšie jeho správanie po jeho prepustení. 4. O predmetnom návrhu rozhodol Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4PP/51/2023 na verejnom zasadnutí konanom 24. septembra 2024 uznesením (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) tak, že sťažovateľa podmienečne prepustil z výkonu trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní 7 rokov, nariadil nad ním probačný dohľad vo výmere 3 roky a prikázal mu dostavovať sa raz za tri mesiace probačnému a mediačnému úradníkovi okresného súdu v sídle svojho bydliska. Zároveň mu uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve a povinnosť zamestnať sa alebo sa preukázateľne o zamestnanie uchádzať. Okresný súd považoval za preukázané splnenie formálnej podmienky na podmienečné prepustenie, keďže sťažovateľ vykonal potrebnú časť výmery uloženého trestu (12. septembra 2023, pozn.), taktiež považoval za preukázané splnenie prvej materiálnej podmienky, a to preukázanie polepšenia sťažovateľa, a rovnako tak splnenie druhej materiálnej podmienky, a to dôvodného očakávania, že v budúcnosti povedie riadny život. 5. Na základe sťažnosti prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava, ktorý predovšetkým namietol, že napadnuté uznesenie neobsahuje výrok týkajúci sa prijatia záruky združenia za dovŕšenie nápravy odsúdeného, a tiež mu vytýkal zmätočnosť, pokiaľ ide o splnenie podmienok podľa § 5 ods. 1 Trestného poriadku, krajský súd napadnutým uznesením podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu v celom rozsahu a sám vo veci rozhodol tak, že návrh združenia o podmienečné prepustenie sťažovateľa zamietol. 6. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 13. februára 2025. 7. Z ústavnej sťažnosti je tiež zrejmé, že uznesením okresného súdu sp. zn. 35Nt/10/2025 z 1. apríla 2025 bol sťažovateľ na návrh riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov preradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a aktuálne trest vykonáva v Dubnici nad Váhom.

8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti formuluje tvrdenia o nesprávnosti a nezákonnosti napadnutého uznesenia krajského súdu o zamietnutí návrhu združenia na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Je toho názoru, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na iných, zásadne odlišných právnych záveroch ako okresný súd a neprípustne dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná, aj keď z iných dôvodov, ako prokurátor uviedol vo svojej sťažnosti, preto považuje toto rozhodnutie za prekvapivé. Krajský súd podľa sťažovateľa nezohľadnil správu ústavu na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom uložený trest vykonával a v ktorej riaditeľ dotknutého ústavu podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu uloženého trestu odňatia slobody odporučil. Tiež namieta nesprávnosť záveru krajského súdu o účelovosti sťažovateľom prezentovaného kritického postoja k spáchanej trestnej činnosti. V tomto smere dôvodí, že krajský súd na rozdiel od okresného súdu s prihliadnutím na prezentovaný postoj sťažovateľa k spáchanej trestnej činnosti dospel k záveru, že nebola splnená už prvá materiálna podmienka pre podmienečné prepustenie, a zdôrazňuje, že priznanie k trestnej činnosti nie je podľa judikatúry nevyhnutnou podmienkou pre podmienečné prepustenie. Tým podľa neho došlo k porušeniu zásady ne bis in idem, pretože záver krajského súdu o nenaplnení tejto podmienky je založený výlučne na okolnostiach spáchaného trestného činu. Poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 509/2022, pokiaľ ide o povahu spáchaného trestného činu a jej zohľadnenie pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu, a tvrdí, že pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že v tejto súvislosti nebola splnená ani druhá materiálna podmienka pre podmienečné prepustenie, porušil tým jeho právo na súdnu ochranu. Taktiež hodnotí ako protizákonný a účelový záver krajského súdu, a to bez toho, aby vykonal akýkoľvek dôkaz, že síce združenie v návrhu uviedlo konkrétne spôsoby pôsobenia na odsúdeného, avšak je toho názoru, že tieto navrhnuté spôsoby bolo potrebné vyhodnotiť vo vzťahu k odsúdenému v tejto konkrétnej veci. Uzatvára, že krajský súd ak chcel prehodnotiť závery súdu nižšieho stupňa a odporúčania riaditeľa ústavu a ak mal pochybnosti, nič mu nebránilo vypočuť predstaviteľov združenia, alternatívne zrušiť uznesenie okresného súdu a nariadiť doplnenie dokazovania.

Podľa § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody. Podľa § 66 ods. 2 Trestného zákona pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest

Podľa krajského súdu tieto podmienky (správanie odsúdeného vo výkone trestu spôsobom preukazujúcim polepšenie a prognóza vedenia riadneho života v budúcnosti, teda po prípadnom prepustení na slobodu) neboli u sťažovateľa splnené.

postoj k spáchaným skutkom. Podľa krajského súdu to skôr svedčí o jeho snahe ospravedlňovať svoje správanie ako sebaobranu, pritom dcére poškodeného mieril pištoľou na čelo a jemu povedal, že ho zabije. Ďalej súd zhodnotil, že z opisu skutkov v odsudzujúcom rozsudku vyplýva, že sťažovateľ mal nevyriešené obchodné vzťahy s poškodeným a konal úmyselne s vopred uváženou pohnútkou oboch poškodených usmrtiť, na čo sa vopred pripravoval, a napriek počiatočným neúspechom vo svojom úsilí poškodených usmrtiť pokračoval.

dlhšej skúšobnej doby. Zdôraznil, že uvedené je tak v rozpore so závermi znaleckého posudku, že u sťažovateľa išlo o ojedinelý skutok motivovaný nahromadením frustrácie a neúspechov, ktoré sa personifikovali v osobe poškodeného a jeho svokra. V závere tejto časti odôvodnenia súd uviedol, že znalec sa v posudku nezaoberal príčinami konania sťažovateľa v tom smere, či medzičasom došlo k vyriešeniu obchodno-finančných vzťahov sťažovateľa, ktorý by sa v prípade prepustenia mal vrátiť bývať do mesta, kde býva aj poškodený.

za obdobie takmer 15 rokov krajský súd nemohol zhodnotiť, že počas výkonu trestu došlo u sťažovateľa k polepšeniu, a tým k splneniu už prvej materiálnej podmienky pre podmienečné prepustenie. 15. V ďalšej časti odôvodnenia, pokiaľ ide o splnenie druhej materiálnej podmienky, teda že je pravdepodobné a existuje nádej, že odsúdený bude v budúcnosti viesť riadny život, krajský súd prezentoval záver, že prognóza ďalšieho správania sťažovateľa (neexistencia rizika recidívy) vzhľadom na nekritický postoj k jeho trestnej činnosti nie je v súlade so závermi znaleckého posudku o predpokladanej úspešnej adjustabilite. Súd zdôraznil, že zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu bol odsúdený po odpykaní stanovenej doby automaticky prepustený na slobodu, a tiež že na podmienečné prepustenie neexistuje žiadny právny nárok.

17. Okresný súd tak podľa názoru krajského súdu nesprávne vyhodnotil splnenie oboch materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie sťažovateľa ani náležite neskúmal, či je združenie vzhľadom na podaný návrh dostatočne spôsobilé prevziať záruku za dovŕšenie nápravy sťažovateľa a akými osobami, čo v konečnom dôsledku okresný súd ani nepremietol do výroku, v ktorom úplne opomenul uviesť, či ponúknutú záruku združenia prijal a prostredníctvom akých inštitútov by sa malo združenie podieľať na dovŕšení nápravy sťažovateľa. 18. Ústavný súd vo všeobecnej rovine uvádza, že neexistuje ústavou zaručené právo na to, aby bolo vyhovené návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

19. Vychádzajúc z informácií uvedených v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto uznesenia, ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu. Je toho názoru, že sa v ňom krajský súd náležite vysporiadal s návrhom združenia na podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody a riadne vysvetlil dôvody na jeho

20. Vo vzťahu k argumentom sťažovateľa predostretých v podanej ústavnej sťažnosti ústavný súd poznamenáva, že sa nemôže stotožniť s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého by mal krajský súd svoj zamietavý postoj k návrhu združenia oprieť neprípustným spôsobom iba o sťažovateľovu trestnú činnosť v minulosti. V sťažovateľovom prípade na jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti krajský súd neprihliadal iba mechanicky, povrchne, bez vyhodnotenia jeho vývoja, ale rámcovo ho analyzoval a dospel k záveru, že ani aktuálne k nej nemá kritický postoj. Takisto je nutné povedať, že aj záver krajského súdu o vyhodnotení správania sťažovateľa počas výkonu trestu sa opieral o celkom jasné fakty a ich logické zhodnotenie. Závery, ku ktorým krajský súd dospel, tak nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne). Ústavný súd v napadnutom uznesení nezistil ani taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

III.2. K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom:

22. V zmysle § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže ustanoviť navrhovateľovi právneho zástupcu, ak navrhovateľ o to požiada, ak to odôvodňujú jeho pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015). 23. Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Z výsledku posúdenia ústavnej sťažnosti ústavným súdom je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015, II. ÚS 193/2020). Keďže nebol splnený jeden z nevyhnutných predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel. 24. Ústavný súd vzhľadom na všetky svoje závery rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2026

Peter Molnár predseda senátu