II. ÚS 348/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 348/2026-18

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavných sťažnostiach sťažovateľov , a , zastúpených advokátom JUDr. Danielom Balandom, Jelačičova 508/26, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava I (pôvodne Okresného súdu Bratislava III) v konaní sp. zn. B3-6T 21/2019 takto

rozhodol:

Ústavné sťažnosti o d m i e t a .

5. Z ústavných sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľ 1 prevzal obhajobu ako ustanovený obhajca vo veci obvineného sťažovateľa 2. Trestná vec právoplatne skončila v septembri 2019. Dňa 20. decembra 2019 sťažovateľ 1 doručil okresnému súdu vyčíslenie trov obhajoby v sume 7 370,19 eur. Rozhodnutím okresného súdu zo 16. apríla 2020 bola sťažovateľovi 1 priznaná odmena 4 754,92 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 1 sťažnosť, o ktorej mestský súd dosiaľ nerozhodol. 6. Sťažovateľ 1 sa dvakrát (7. apríla 2022 a 14. februára 2024) obrátil na okresný súd, resp. neskôr na mestský súd, so žiadosťami o informácie o stave konania. Na tieto žiadosti okresný súd ani mestský súd nereagovali a neučinili žiadny úkon smerom k rozhodnutiu o sťažnosti sťažovateľa 1. 7. Zo strany sťažovateľa 2 bola okresnému súdu 29. apríla 2020 doručená sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zo 16. apríla 2020 v prospech sťažovateľa 1. S poukazom na profesionálny výkon sťažovateľa 1 ako jeho obhajcu požaduje, aby bola sťažovateľovi 1 priznaná odmena v sume, ktorú si pôvodne vyčíslil. 8. Sťažovatelia namietajú, že napriek tomu, že podľa § 553 ods. 3 Trestného poriadku o odmene a náhradách obhajcu má byť rozhodnuté do 30 dní od podania návrhu, okresný a následne mestský súd v tejto veci nevykonal žiaden úkon. Lehota 30 dní môže byť podľa názoru sťažovateľov analogicky rozšírená o lehotu na rozhodnutie o sťažnosti vo veci trov konania. Zdôrazňujú, že rozhodnutie o odmene a náhradách ustanovenému obhajcovi je jednoduché a k predĺženiu konania nijako neprispeli.

II.1. K ústavnej sťažnosti sťažovateľa 1: 10. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ústavný súd v systéme ochrany základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (porov. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013, III. ÚS 161/2024).

12. Podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu. 13.

Niet preto pochýb, že aj sťažovateľ 1 ako súdom ustanovený obhajca má v konaní o jeho návrhu na rozhodnutie podľa § 553 ods. 3 Trestného poriadku oprávnenie použiť prostriedok podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku.

O tom ho treba poučiť. 15. Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne. Ak je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu. 16. Ústavný súd zastáva názor, že sťažnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku možno považovať v zmysle § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde za účinný prostriedok nápravy, prostredníctvom ktorého sa sťažovateľ môže účinne domáhať ochrany svojich práv (II. ÚS 31/09, II. ÚS 531/2017, IV. ÚS 296/2010, IV. ÚS 113/2012, III. ÚS 263/2021, III. ÚS 107/2025).

právne kvalifikovaná osoba (advokát), od ktorého je dôvodné očakávať, že mohol a mal vedieť uplatniť sťažnosť v zmysle § 55 ods. 3 Trestného poriadku kvalifikovaným spôsobom. 19. Sťažovateľ 1 teda nevyužil právny prostriedok ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý mu osobitný predpis – Trestný poriadok ‒ účinne poskytuje a na ktorého použitie je oprávnený. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

II.2. K ústavnej sťažnosti sťažovateľa 2: 21. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že obsah ústavnej sťažnosti sťažovateľa 2 je v zásade zhodný s obsahom ústavnej sťažnosti sťažovateľa 1. Sťažovateľ 2 tvrdí, že mu bola spôsobená ujma porušením označených základných práv tým, že mestský súd nerozhodol o sťažnosti vo veci neschválenej nárokovanej sumy trov obhajoby, ktorú podal v prospech sťažovateľa 1 (jeho ustanovenému obhajcovi v trestnom konaní). Tým sa mal stať „obeťou nezákonného prieťahového konania“. 22. Ústavný súd konštatuje, že konanie, v ktorom mestský súd rozhoduje o odmene a náhradách pre sťažovateľa 1, ktorý bol štátom ustanovený sťažovateľovi 2 ako obhajca v trestnom konaní, je primárne konanie medzi sťažovateľom 1 a štátom. Pre sťažovateľa 2 bolo rozhodujúce, že jeho trestné konanie v meritórnej časti rozhodovania súdu o vine a treste sťažovateľa 2 ako obžalovaného bolo právoplatne skončené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 4. septembra 2019. 23. Nemožno však bez ďalšieho vylúčiť ani ústavnoprávnu ochranu osobe, ktorej bola poskytnutá povinná obhajoba s ohľadom na možnú náhradu trov trestného konania vrátane vyplatenej odmeny a náhrady ustanovenému obhajcovi [§ 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] práve zo strany tejto osoby. Je tomu tak len za situácie, ak by dotknutá osoba sledovala ústavou chránené vlastné záujmy. Toto však nemôže byť prípad sťažovateľa 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ 2 podal sťažnosť v prospech svojho obhajcu (sťažovateľa 1), na základe ktorej žiada, aby bola sťažovateľovi 1 priznaná odmena vo výške, ktorú si pôvodne vyčíslil (v sume takmer o tretinu vyššej, než mu bola priznaná okresným súdom). Z povahy veci teda vyplýva, že sťažovateľ 2 sleduje skôr záujmy sťažovateľa 1, než svoje vlastné, a preto (ne)činnosťou mestského súdu v napadnutom konaní nemôžu byť porušované jeho základné práva a slobody bez ohľadu na to, že sťažovateľ 2 ich pociťuje. 24. O sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov (m. m. III. ÚS 319/2012, III. ÚS 131/2012, I. ÚS 243/2011, II. ÚS 245/2011).