II. ÚS 350/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu označeným v záhlaví tohto rozhodnutia, ktoré navrhuje zrušiť. Súčasne žiada o náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. 2. Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) uznaný za vinného z pokračovacieho prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že si ako lekár neštátneho zdravotníckeho zariadenia v odbore otorinolaryngológia neoprávnene uplatnil plnenie za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v poisťovni Union zdravotná poisťovňa (ďalej len „poškodená“) v období od 3. októbra 2008 do 28. septembra 2011 tak, že vykázal zdravotnú starostlivosť pre 11 poistencov konkretizovaných v tomto rozsudku. Týmto neoprávneným vykázaním a vyúčtovaním nevykonaných alebo nepravdivých zdravotných výkonov spôsobil poškodenej celkovú škodu 9 730,54 eur. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený so skúšobnou dobou 18 mesiacov. Zároveň bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť škodu poškodenej.

Krajský súd uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, výkon ktorého mu podmienečne odložil so skúšobnou dobou 1 roka. Sťažovateľovi bola ďalej uložená povinnosť nahradiť škodu poškodenej 2 534,14 eur. Týmto rozsudkom krajský súd zároveň oslobodil sťažovateľa vo vzťahu k čiastkovým útokom žalovaného trestného činu v bodoch 3, 6 až 11 obžaloby, z ktorých spáchania bol sťažovateľ okresným súdom uznaný za vinného. Dospel totiž k záveru, že pre takýto postup nemal okresný súd podklad a z vykonaného dokazovania bolo možné vyvodiť výrazné pochybnosti, či sa stali skutky, pre ktoré bol sťažovateľ stíhaný. Krajský súd totiž nepovažoval za preukázané, že sa skutky, resp. čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu stali.

neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z.“). Kreovanie kontrolnej komisie bolo nezákonné aj z dôvodu, že jej ďalšie dve členky a neboli zapísané v odbore revízneho lekárstva. V tejto súvislosti považoval sťažovateľ za nesprávny postup krajského súdu, ktorý sa snažil činnosť subsumovať pod § 9 ods. 9 písm. a) zákona č. 581/2004 Z. z. tak, že mohol posudzovať aj kvalitu a rozsah poskytnutej zdravotnej starostlivosti, ale nie z odborného hľadiska.

6. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Dospel k záveru, že v rozsahu námietok sťažovateľa nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku.

7. Námietky, ktoré sťažovateľ uviedol v ústavnej sťažnosti, sa vo veľkej miere prekrývajú s námietkami uplatnenými už v dovolacom konaní. 8. Sťažovateľ argumentuje, že napriek tomu, že súdy vyhodnotili samotný protokol ako nezákonný, naďalej vychádzali zo záznamov zo stretnutí s pacientmi vypracovaných práve neoprávneným zamestnancom . V sťažovateľovom prípade sa javí ako rozpor zisteného skutkového stavu s prijatými závermi súdov, keďže hoci bolo jednoznačne konštatované, že výsledok kontrolnej činnosti zaznamenaný v protokole bol nezákonný, samotná kontrolná činnosť, bezprostredne mu predchádzajúca, bola údajne vykonaná v súlade so zákonom. Sťažovateľ nesúhlasí s najvyšším súdom, ktorý podporil záver krajského súdu o tom, že nič nebránilo zachytiť vyjadrenie svedkov/pacientov o tom, či a v akom rozsahu im bola, resp. nebola zo strany sťažovateľa poskytnutá zdravotná starostlivosť. Tento záver je podľa názoru sťažovateľa nesprávny pre absenciu oprávnenia oboznamovať sa so zdravotnou dokumentáciou kontrolovaných pacientov. Ak bola nezákonná samotná kontrola a jej výsledok, za nezákonné je nutné považovať aj podklady k nej (záznamy s pacientmi), a to s poukazom na „doktrínu ovocia z otráveného stromu“. 9. Rozhodnutie o vine bolo založené výlučne na podklade výpovedí svedkov (pacientov a zákonnej zástupkyne pacientov) bez možnosti verifikácie nimi tvrdených skutočností. Súd sa vôbec riadne neoboznámil s obsahom zdravotnej dokumentácie týchto štyroch pacientov a výpovede svedkov s ňou nijako nekonfrontoval. Keďže súd vyhodnotil protokol ako nezákonný, zdravotnú dokumentáciu už nebolo možné hodnotiť ako nesprávnu, irelevantnú či nezákonnú. Zdravotná dokumentácia pacientov tak ostala jediným relevantným dôkazom o ich skutočnom zdravotnom stave, z ktorého mali súdy vychádzať minimálne pri preverovaní svedeckých výpovedí. 10. Podľa sťažovateľa súdy pri hodnotení dôkazov postupovali svojvoľne a aplikovali neprijateľné dvojkoľajné vyhodnocovanie v jednej a tej istej právnej veci. Pri siedmich skutkoch (kde bol sťažovateľ oslobodený) súd konštatoval, že na preukázanie neposkytnutia zdravotných výkonov bolo potrebné odborné znalecké dokazovanie. Naproti tomu pri štyroch skutkoch (kde sťažovateľ bol uznaný vinným) súd odborné dokazovanie nevyžadoval a uspokojil sa výlučne s výpoveďami svedkov a záznamami zo stretnutí.

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

14. S hlavnou námietkou sťažovateľa o tom, že jeho vina a odsúdenie boli založené na nezákonných dôkazoch, teda na protokole a odvodene aj od záznamov zo stretnutí s pacientmi poškodenej, najvyšší súd nesúhlasil. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že ten vinu sťažovateľa založil primárne na výpovediach svedkov. Najvyšší súd zároveň bližšie objasnil odôvodnenie krajského súdu týkajúceho sa použitia záznamov zo stretnutí s pacientmi (svedkami) zabezpečených zamestnancom poškodenej .

15. Najvyšší súd teda uzavrel, že „doktrína plodov otráveného stromu“ sa z logiky veci nemôže v tomto prípade uplatniť. Vychádza totiž z princípu, že nezákonný dôkaz spôsobuje nezákonnosť aj všetkých ďalších po ňom nasledujúcich a z neho odvodených dôkazov. Ústavný súd nemá dôvod s uvedeným posúdením nesúhlasiť, keďže z časových súvislostí týkajúcich sa zadováženia listinných dôkazov vyplynulo, že záznamy zo stretnutí iného zamestnanca poškodenej s pacientmi vznikli pred kontrolou realizovanej u sťažovateľa, ktorej výsledkom bol

Turecku, č. 25585/02 z 26. 1. 2010; Van Mechelen a ďalší proti Holandsku; Visser proti Holandsku, č. 26668/95 zo 14. 2. 2002; Al – Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu, č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15. 12. 2011).

starostlivosť. 18. Pokiaľ krajský súd poukazoval pri niektorých výpovediach svedkov ( , ) na protokol alebo záznamy zo stretnutí, išlo o podporné dôkazy pre účely posúdenia vierohodnosti ich výpovedí, a nie o nosné dôkazy. V prípade svedka bolo na základe jeho výpovede preukázané, že sťažovateľa nikdy nevyhľadal, a sám sťažovateľ na hlavnom pojednávaní uviedol, že výkon jednodňovej zdravotnej starostlivosti poskytol inej osobe, ale na kartu poistenca svedka

20. V prípade svedkyne ako zákonnej zástupkyne maloletých pacientov a krajský súd na žiadny protokol či záznam ani nepoukazoval. Jej výpoveď bola krajským súdom vyhodnotená ako vierohodná, keďže ju nebolo možné vnímať ako jednostrannú výlučne v neprospech sťažovateľa. Uviedla totiž, že sťažovateľ jej deťom vždy pomohol, avšak vylúčila, že by v ich prípade malo dôjsť k sťažovateľom vykázaným úkonom jednodňovej zdravotnej

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že súdy mali výpovede svedkov konfrontovať s ich zdravotnou dokumentáciou, ústavný súd v zhode s najvyšším súdom uvádza, že takýto postup by v prejednávanej veci nebol opodstatnený. Je potrebné pripomenúť, že sťažovateľ bol obžalovaný zo spáchania prečinu podvodu, ktorý mal spočívať v tom, že ním uvádzané výkony zdravotnej starostlivosti neboli pacientom poskytnuté vôbec alebo v inom rozsahu, než sťažovateľ vykázal poškodenej. Za tejto situácie by údaje v zdravotnej dokumentácii, ktorú vyhotovoval práve sťažovateľ a obsahovala by len ním vyplnené údaje, nemohli bez pochybností odzrkadľovať realitu vzhľadom na povahu prejednávaných skutkov. Za takýchto okolností bolo, naopak, nevyhnutné, aby súdy vychádzali z iných dôkazov než zo zdravotnej dokumentácie.

23. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa spočívajúcu v dvojkoľajnosti pri hodnotení dôkazov (pozri bod 11 tohto uznesenia), najvyšší súd správne ozrejmil, že ide o otázku hodnotenia vykonaného dokazovania, ktorá je otázkou skutkovou, a teda vylúčenou z dovolacieho prieskumu.

Najvyšší súd nebol oprávnený posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení a prehodnocovať vykonané dôkazy, keďže dokazovanie vykonáva predovšetkým okresný súd a jeho skutkové závery môže dopĺňať a korigovať iba krajský súd v odvolacom konaní. Nesúhlas sťažovateľa s hodnotením dôkazov súdmi nižšieho stupňa nie je naplnením dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku ani iného dovolacieho dôvodu.

Okrem znaleckého posudku, ktorý bol pre vinu obžalovaného nepoužiteľný, z dôvodu jeho všeobecných záverov, neboli preukázané základné skutočnosti vzťahujúce sa na zdravotnú starostlivosť. Nebolo jasne zrejmé, ktorý konkrétny úkon zdravotnej starostlivosti nebol vôbec niektorému pacientovi

25. Uvedené závery podľa názoru ústavného súdu nie je možné označiť ako svojvoľné alebo dvojkoľajné. Všeobecné súdy jasne ozrejmili, z akých dôvodov bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby zo siedmich čiastkových útokov. Možno uzavrieť, že v týchto prípadoch nebolo zo strany prokurátora na hlavnom pojednávaní dostatočne preukázané, o aké zdravotné úkony išlo a aké neboli poskytnuté vôbec. Za tejto situácie, keď neboli odstránené pochybnosti o tom, že podstatné okolnosti týchto jednotlivých skutkov neboli preukázané a ani dokazovanie tieto pochybnosti neodstránilo, v tejto časti dospel krajský súd v súlade so zásadou in dubio pro reo k oslobodeniu sťažovateľa spod obžaloby. 26. Ústavný súd teda po ústavnom prieskume napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že ten sa v napadnutom uznesení zaoberal námietkami sťažovateľa, ktoré uplatnil aj v ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd sa s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom a sťažovateľovi podal jasné a detailné odpovede, pričom jeho závery sú logické a zrozumiteľné. 27. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým

28. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.